Denníček z Kansaia, deň siedmy (when it rains, it pours)

...a že veru pršalo ten tretí deň v Kjóte! Začalo niekedy pred obedom a neskončilo snáď nikdy. Lialo tak veľmi, že kjótska hromadná doprava, ktorá sa z nejakého neznámeho dôvodu spolieha primárne na autobusy, išla celá dolu vodou a rovno do hája. Mi s ňou samozrejme, pretože mesto je to veľké a pešo sa všade dostať nedá. Výsledkom bolo, že sme strávili viac času v autobuse alebo čakaním naň ako na pamiatkach, kvôli ktorým sme tam šli.

Aj tak sa nám ale podarilo chytiť ešte za dobrého počasia chrám Sandžúsangen, ktorý schováva pomerne impozantnú zbierku sta zlatých sôch bohyne Kannon. Tie sa samozrejme nedá fotiť, ani na nich šahať, ale na jednu vedľajšiu sa dá, takže budeme mať snáď šťastie.

Povinná fotka záhrady. Mysleli ste si, že tomu uniknete, ale nie :)

Šťastie sme ale očividne vybili hneď pri ďalšej zastávke. Vrátili sme sa do svätyne Heian, kde je tá krásna záhrada, ako sme do nej zabudli ísť. Už nemusíte veriť Tripadvisoru, môžete veriť mne – je naozaj krásna. Akonáhle sme ju ale opustili, spustil sa lejak a odvtedy išlo všetko akosi nedobre.

...neviem. Japonskí Želpage entuziasti?

Pôvodne sme sa chceli prejsť po tzv. Filozofovom chodníku, ktorý vedie od Strieborného pavilónu k chrámu Nanzen, ale keďže to nevyzeralo na najpríjemnejšiu prechádzku v týchto podmienkach, rozhodli sme sa radšej ísť len do spomínaného chrámu. Najprv sme ale nasadli do zlého autobusu, potom sme museli presadnúť, aby sme sa dostali dobrým smerom, potom nás stará pani nanavigovala na zlú stranu cesty, takže sme sa zase kúsok zviezli niekam inam a tam sme teda už konečne nasadli dobre. Pripočítajte k tomu čakanie na každý z týchto autobusov a vyjde vám jeden a pol zabitej hodiny.

Chrám Nanzen bol ale veľmi pekný aj so škaredou oblohou. Má v areáli obrovskú drevenú bránu, do ktorej sa dá ísť a asi stopäťdesiat ročný akvadukt z červených tehál, čo sa často nevidí.

Toto je len brána, chrám samotný je ešte niekde inde za ňou

Zlé počasie + žiadny talent na fotografovanie

Bohužiaľ, odtiaľto sme sa potrebovali dostať na opačný koniec mesta a viete, čo som hovorila o tej doprave a ako išla do hája? Trvalo to tri a pol hodiny. Rátala som. Nemala som nič lepšie na práci. Keď sme sa teda konečne doplahočili ku svätyni Fušimi Inari bola už tma a kým torii brány sú krásne osvetlené a prístupné kedykoľvek, boli by sme asi bývali radšej to vidieť za svetla.

Fušimi Inari je by the way tá, v ktorej nájdete dlhé chodníky lemované oranžovými bránami. Cestičiek je niekoľko a rozlievajú sa tak nejak po celom kopci. My sme teda prešli len jedným a aj to len do polovice, lebo Anu to nebavilo a chcela sa vrátiť. Za seba musím ale povedať, že to aj za tmy a hustého dažďa malo svoje čaro – zatvorte nachvíľu oči (potom, ako dočítate túto vetu) a predstavte si tichý chodníček v prítmí svietiacich žltých lampičiek, ktorých svetlo sa odráža od teplej oranžovej klenby brán a preniká riedkou hmlou za sprievodu hustého dažďa, padajúceho na lístie stromov niekde v nedohľadne.

Fotky pod bránami nevyšli. Ani jedna. Takže tu máte aspoň hmlu nad Kjótom

Toto sú momenty, kedy som rada, že som tu.