Kamakura

Ak ste niekedy rozmýšľali nad tým, čo sú to vlastne zač tie šintoistické svätyne a budhistické chrámy, o ktorých tu stále niečo píšem, toto je článok pre vás, pretože v meste zvanom Kamakura nie je naozaj nič iné. Ak ste nad tým nikdy nerozmýšľali, tak...si to prečítajte aj tak, vtipné to snáď bude a obrázky sú pekné a prokrastinovať môžete aj na horších veciach.

Takže Kamakura. Mestečko malých rozmerov asi 50 kilometrov juhozápadne od Tokia a prekvapivo ležiace v dobrom napojení na prímestskú linku, ktorou dochádzam do školy, sa v roku 1192 stalo sídlom prvého šóguna, a tak defacto šéfujúcou baštou celého Japonska. Počas skoro 150 rokov sa doňho sťahovali svätyne a kláštory a vôbec všetci, čo bývajú radi blízko moci, a tak hoci Kamakurský šógunát padol v roku 1333, dodnes sa v ňom zachovalo veľa historických budov.

Tu je treba poznamenať, že všetky šintoistické a predpokladám aj budhistické stavby sa každých niekoľko rokov povinne opravujú, niektoré sa dokonca prestavajú úplne, existuje celý dlhý manuál na to, aké drevo sa z čoho na akú časť môže použiť a ako sa to má celé zlátať, a preto nenarazíte na jedinú, ktorá by bola naozaj 800 rokov stará, aj keď na to všetky poctivo vyzerajú.

Ak vás náhodou zaujíma koľko je to "veľa" – nedajú sa všetky obehať za deň, ani za dva, niekedy sú nasekané jedna za druhou, oddelené záhradami a plotom a kusom chodníka a niektoré sú niekde v neurčitých končinách blízkych hôr a výstup na ne je hardcore turistika. Do tých posledných sme nešli. Úprimne ani nie je dôvod snažiť sa ich vidieť všetky – každá vyzerá rovnako ako tých 300 ďalších kdekoľvek v Japonsku a po tom, čo vidíte štvrtú sa vám to tak či tak pozlieva v hlave všetko do jednej veľkej proto-svätyne a už len zo zvyku fotíte.

Preto keď sme tam šli koncom októbra, dopredu sme si vybrali tie, ktoré sú niečím zaujímavé, vydelili sme to časom, ktorý na to máme a vzdialenosťou jednotlivých bodov a nakoniec sme niečo aj tak nestihli, takže sme ich videli dohromady 5. Kým sa k ním ale dostanem, dovolím si krátke predstavenie problematiky budhistických a šintoistických stavení (bože, to sa dneska rozkecávam, čo?).

Budhisti majú chrámy a kláštory, šintoisti majú svätyne, prvá vec. Budhistické chrámy bývajú zdobené, veľmi často červené a zlaté, kým tie šintoistické sú obvykle len nalakované drevo bez príkras. Šintoistické svätyne majú niekoľko poznávacích znakov – brány torii, šimenawa a miesto na očistu predtým, než im so svojimi špinavými prackami priblížite k samotnej budove (šintoizmus je hodne zarytý proti špine, krvi, chorobám a tak vôbec). V budhistických chrámoch zas narazíte na mníchov, ktorí v určitých intervaloch nahlas predčítajú sútry. V obidvoch sa môžete prísť pomodliť, na čo existuje rituál a v obidvoch si za nie moc drobné peniaze môžete zadovážiť všelijaké možné cinkrlátka a talizmany a šľak ja viem, čo ešte. Stáva sa tiež často, že očistné miesta nájdete aj v budhistických chrámoch, pretože budhizmus a šintoizmus sa v Japonsku dlho rôzne miešali a kým oficiálne rozdelenie existuje, nikto z toho mám dojem moc veľkú vedu nerobí.

K samotnému výletu. Po strednom kuse Kamakury chodí električka zvaná Enoden, ktorú sme mali v cene 1-denného turistického lístka a jednou z prvých jej zastávok je časť Hase, kde sa nachádza veľmi známy rovnako zvaný chrám. Okrem absolútne dych berúcich nádherných záhrad je to tiež permanentná rezidencia jednej z najväčších drevených sôch (9,18m) v Japonsku. Je primárne zasvätená bohyni Kannon, o ktorej som už hovorila, ale aj jednej zo siedmych bohov šťastia Benzaiten. V areáli sa tiež nachádza spústa menších staveníčok, oltárikov, jaskyňa a terasa s výhľadom do údolia a na more.

Tu Jitka polieva mini Budhu, úplne nevieme prečo.

Toto je v staveníčku v areáli. Domnievame sa, že je to prastarý TARDIS

A to je sladké (slabé) sake a sladké dango (ryžové knedličky)

Asi 5 minút pešo od chrámu Hase je najväčšie lákadlo turistov v Kamakure – chrám Kótoku so svojou 13 a pol metrovou bronzovou sochou Budhu Amidy. Celá váži asi 120 ton, bola pravdepodobne vytvorená v roku 1252 a je dutá, takže sa dá vojsť dovnútra. Je to prekvapivo len jedna z mnohých v Japonsku.

Toto je veľký Budha

Toto je trochu psychadelický pohľad na vnútro veľkého Budhy

Toto je dorajaki (lievance s ankom) s matcha zmrzlinou

Potrebovali sme sa ale pohnúť ďalej, tak sme nasadli znovu na Enoden, počkali pol hodinu na zlý autobus na zlom nástupišti, kým sme sa vysomárili z ich nemožného pokusu o kartografiu a konečne sme sa doviezli k chrámu Sugimoto, najstaršiemu chrámu v Kamakure. Podľa legendy dostala svoje meno ("pod cédrom") podľa toho, že raz počas požiara skočil mních do ohňa, aby zachránil tri sochy, ktoré sú tam uskladnené. Tie potom položil na korene veľkého cédra, ktorý rástol blízko a celá táto epizóda bola vyhlásená za zázrak.

Podľa inej, vtipnejšej legendy zas veriaci vždy poslušne zosadli z koňa, keď išli okolo, zatiaľ čo neveriaci z neho spadli a rozbili si držku.

Krásne prastaré schody, ktoré sú ohradené, aby sa na nich niekto krásne neprizabil

A takto majú označené toalety

Kúsok odtiaľ ležala naša štvrtá zastávka – chrám Hókoku so svojou krásnou bambusovou záhradou. Je to rodinný chrám rodu Ašikaga, druhej veľkej "dynastie" šógunov, ktorá pomerne neohrabane vládla v rokoch 1336 – 1573, kým sa im to pod nosom nerozpadlo tak príšerne, že to vzal do rúk niekto iný. Areál obsahuje čajovňu, kde sa dá nachvíľu oddýchnuť.

V poslednej dobe sa v Japonsku začína stmievať o pol piatej, čo ostatne samo o sebe nie je až tak výnimočné na november. Problém je len v tom, že tu sa západ slnka berie ako dobrý čas na zatvorenie všetkého, čo by človek chcel vidieť, takže si podľa možnosti treba švihnúť. My sme boli ale v tomto momente už strašne hladné, takže sme trošku posunuli priority a sadli si na obedo-večeru (budem tomu hovoriť obečera, pretože to robíme na výletoch akosi vždycky, takže si to zaslúži vlastné slovo). Jedna výborná vec na Kamakure je to, že to nie je Tokio, takže sa obvykle drahé jedlo ako tenpura dá zohnať omnoho lacnejšie. A veru sa zohnalo. Ochutnali sme tiež miestnu špecialitu – pečeného holuba.

Piškótového. Čo ste si mysleli?

Kým sme sa z tej obečery vyhrabali, bola nám už veľká tma, tak sme sa poponáhľali do poslednej veľkej veci – svätyne menom Curugaoka Hačiman. Je to obrovská svätyňa rovno v strede Kamakury a okrem toho, že obsahuje dve múzeá a je to centrum všetkých miestnych festivalov, je to krásny príklad toho, ako budhizmus a šintoizmus, tak nejak koexistovali. Oficiálne je to svätyňa, ale postavená a rozmiestnená je podľa typicky budhistických zásad. Jedno z jej poznávacích znamení – 1000-ročný ginko strom – bol vyvrátený búrkou v roku 2010.

Nuž a keďže šťastie praje aktívnym turistom, rozhodli sme sa skúsiť ísť pozrieť ešte do jedného chrámu, ktorý bol samozrejme zatvorený, pretože bola tma a bohovia sa boja bubákov očividne. A ako som spomínala, že v Kamakure nič okrem chrámov a svätýň nie je....no vážne v nej nič iné nie je, takže sme išli spať.

Niekoľko úvah o tom, aké je to mať nový domov

Živo si pamätám moment, keď nás v to osudné septembrové dopoludnie dovliekla Japonka menom Juki prvýkrát do tohto bytu. A on nebol môj.

Bol to byt, malý ale pekný, vyzdobený generáciami predchodzích jeho obyvateliek, izba, v ktorej som mala stráviť ďalší rok bola akási svetlá a prázdna, do kúpeľne svietilo svetlo a spoločná miestnosť s kuchyňou bola krajina sama o sebe, kam som sa neopovážila celé dni vstúpiť. A nič z toho nebolo moje.

Štvrť bola plná nezmapovaných obchodíkov, žil tu okolo mňa nejaký zvláštny národ a ulice za stanicou, kde boli reštaurácie a hracie automaty mi pripadali veľké a neúprosné ako celé Tokio. A nič, nič, z toho nebolo moje.

A dnes?

Dnes som sa obzrela okolo seba a zistila, že za tie dva mesiace sa mi podarilo dobiť, zabrať a zotročiť všetko voľné miesto v byte, že môj stôl je zahádzaný origami papiermi a hrnčekmi nedopitých tekutín, domácimi úlohami, ktoré sú na zajtra, ale who cares, na stene mám nalepené umelé javorové listy a origami, ktoré som vytvorila a na skrini mi visí červená jukata. V kuchyni zaberá celý stôl váza s všeličím možným, čo dostávame domov z hodín ikebany a ešte to nezomrelo, v chladničke nemám žiadne jedlo, lebo som ho všetko sporcovala, vchod je plný mojich topánok a niekde sa tu túla jedna moja mikina, ktorú akosi neviem nájsť.

Tá štvrť je moja, lebo už ju zvládam napísať v kandži, ten divný národ sú len obyčajní Japonci a sú celkom fajn. Tam za stanicou sú nejaké reštaurácie a whatever, s dopravným systémom si rozumiem už skoro bez mapy a viem, kde schovávajú obchody so sladkým a vážne, čo viac človek potrebuje.

A tak, zvláštne, magicky, neuveriteľne, je to všetko vlastne už moje. A je to čačané.

 

 

 

O parku Jojogi a túlaní po Šindžuku

Asi pred týždňom som vám chcela napísať článok o asi 10 výletoch, na ktorých som medzičasom bola a ospravedlniť ich meškanie tým, že mám veľa práce a yadayada, ale popravde som desne lenivá, pozerám až príliš moc anime, behám po už zmienených výletoch a celkovo sa akosi do ničoho neviem dokopať, takže nič nerobím, takže mám ešte viac práce, takže mám ešte väčší stres z toho, že nič nerobím, takže nič nerobím.... Ak vám tento kruh pripadá povedome, gratulujem, čítate môj blog, ale teraz sa na Japoncov vyhovoriť nemôžem.

Namiesto poriadneho ospravedlnenia dostanete kytky. Veľa kytiek

Preto vám dnes niekoľko tých kratších zhrniem do jedného mega článku, ktorý vám bude musieť vydržať, kým zas nebude po polnoci a mne sa nebude chcieť ísť spať.

Niekedy pred mesiacom sme sa vybrali na poldňový výlet do parku Jojogi. Tú stredu sa síce malo zhoršiť počasie, ale my sme po Disneylande súrne potrebovali niekam preč od ľudí, tak sme to riskli a oprašali len minimálne. Jojogi je jeden z väčších parkov v Tokiu, rozprestiera sa zhodou okolností pomerne blízko toho, kde bývame (stále tak cez pol Slovenska, ale to je tu nič) a je populárnym centrom komárov, ktoré prenášajú horúčku Dengue. Takže sme si povedali, že to znie dobre.

(prenášali, asi tak 3 a nič vážne sa nestalo a bolo to ešte pred našim príchodom)

Park Jojogi je krásny, plný trávy a stromov a vecí, sem tam ponad obzor čúhajú paneláky Šindžuku, sem tam sa zhlboka nadýchnete, pozriete sa hore do košatej koruny nádherného stromu nad sebou a vidíte obrovského pavúka a tak vôbec je tam fajn. Majú tam aj veľmi známu svätyňu menom Meidži džingú, ktorá je už podľa mena zasvätená imperátorovi Meidži (panoval 1867 – 1912) a my sme ju chytili práve v momente, keď sa tam konala šintoistická svadba, takže sme videli nevestu vo svojom bielom háve a spústu malých detičiek navlieknutých do kimon (a potajomky ich fotili).

Sú v nej aj dva posvätné stromy, o ktorých som zabudla, prečo sú posvätné

Ešte aj predajné automaty majú striešky

V jej blízkosti sa nachádza aj kosatcová záhrada, ktorá je samozrejme rozkvitnutá až na jar, čo nám došlo v momente, keď sme zaplatili vstup, ale ono je to japonské a tak je to akosi zázračne pekné kedykoľvek.

Čajovňa

                             Kríky strihané à la chleba

Ako som ale spomínala, že odtiaľ vidno Šindžuku, človek by povedal, že v Tokiu je všetko strašne ďaleko od seba, ale v skutočnosti tu existujú akési zhluky zaujímavých vecí a niekedy sa až divíme, ako je to všetko poskladané v podstate pri sebe. Pred niekoľkými dňami sme sa po škole išli pozrieť na budovu tokijského mestského zastupiteľstva, ktorá je ľahko spoznateľná pre jej dve vysokánske veže. Ak ešte pochybujete o tom, aké je Japonsko premakané, tak zo stanice Šindžuku k nej vedie podzemný peší tunel, aby sa všetci tí chudáci úradníci nemiešali na povrchu autám pod kolesá a mohli si v pohode vo veľkom šťastnom hlúčiku chodiť každé ráno do práce.

Dôvodom, prečo sme tam šli sú dve rozhľadne v jednej veži, týčiace sa tak vysoko, že z nich je vidno na horu Fudži.

A ako sa tak obzeráme po tom koberci panelákov, hľa! Park Jojogi. Rovno pod nosom.

Zas iný deň sme sa poflakovali po škole po Šindžuku a zablúdili nachvíľu do susednej mestskej časti Šibuja, kde sa nachádza japonský ekvivalent Empire state building – budova telekomunikačnej spoločnosti NTT Docomo. Niekde pri nej je aj obchodné centrum Times square, ktoré nemá nič spoločné ani s novinami Japan Times, ani nie je veľmi námesťovité, ale vážne, očakávate od Japonska integritu? Myslela som si.

Späť na Šindžuku, blízko stanice je krásny park Gjóen, do ktorého sme sa naposledy nedostali kvôli už zmienenej komáriej horúčke. Už je ale november, takže sme si povedali, že ak tam aj nejaké pliagu rozdávajúce potvory sú, vrstvy nášho oblečenia ich dorazia a vošli sme.

Komáre tam vskutku neboli, len všadeprítomné jazierka, v nich plávajúca večera kapry, pomaličky červenajúce lístie, ukážky miliónov druhov chryzantém a božský pokoj. Ostatne nechám fotky, nech hovoria za mňa a na dnešok sa odmlčím.

 

 

 

Rush hour

Je osem hodín ráno. Chladné novembrové počasie v sebe nesie príchuť prichádzajúceho tajfúnu. Vy ale cítite ešte inú búrku, vlečúcu sa pomaly ale iste po dažďom zmáčaných koľajniciach. Čakáte na druhý vlak, pretože do prvého ste sa nezmestili. Stojíte na hrane nástupištia a zároveň na okraji niečoho nového, niečoho veľkého, dobrodružstva hodného Tolkienoveho rozprávačského talentu a očakávate svoj osud.

Vlak príde, zastaví a dvere sa otvoria. Zvnútra sa vyvalí dym, prach a niekoľko duší a predtým, než sa nazdáte, vás masa ľudí za vami vedie dovnútra, hlboko do nepreskúmaných útrob prímestskej hromadnej dopravy. Bránite sa, odporujete tomu, ale nekončiaci prúd vás nesie, nesie stále ďalej od sveta, ďalej od civilizácie, ďalej od osobného priestoru a vám nezostáva nič, len sa tomu vzdať.

Ste obklopený stenou ľudí, celým morom hláv a končatín a tašiek. Vlak sa pohne a vy nepadáte, pretože nie je kam padať, nie je kam ujsť ani kam ustúpiť. Zo všetkých smerov ste stláčaný do fantastických tvarov a pozícii známych len zo špičkovej gymnastiky. Okolitý tlak vás pretvára, ničí a stavia nanovo, stláča pomaly, metodicky, neúprosne až do bodu zlomu. Strašný a úžasný dav vás pohlcuje a stáva sa celým vašim svetom, až kým to nie je len dav. Je to váš dav. Vaše more. Vy. Ste súčasťou niečoho monštruózneho, nezastaviteľného a mocnejšieho než panteón starobylých bohov. Ste jedným z veľa a veľa nás je spolu jedno.

Vlak ide ďalej. Z temnej hĺbky jemne sa kolísajúcich tiel sa v nepravidelných intervaloch ozýva zatratené: "Vystupujem..." a hneď aj zapadne do prázdna. Nikto nevystúpi. Nikto nás neopustí. Spolu sme teraz a spolu zostaneme navždy. Jedna ruka medzi lopatky, jedna hlava na rameno, jedna kabelka do obličiek. Spolu trpíme a vo svojej spoločnej bolesti sme jedna veľká krvilačná sila hýbajúca vlakom.

A v našej krvilačnosti, v našom neutíchajúcom hlade po čerstvých dušiach oddeľujeme od seba mohutné chápadlo na stanici Jojogi-Uehara a pohlcujeme celé nástupište. Neúprosne, bez milosti vťahujeme nič netušiace dvojnohé stvorenia do svojich hlbín a zaplátavame diery, ktoré sme si sami vytvorili. Sme znova kompletní. A sme väčší a hrozivejší než predtým.

Sunieme sa k svojmu cieľu a vo vzduchu je cítiť rastúce napätie. Už. Za malú chvíľu. Už. Príde ten moment a my vypustíme na svet všetok náš hnev, všetku našu bolesť a svet sa zatrasie a onemie v úžase a strachu. Teraz. Teraz!

More sa vylieva a v jednej obrovskej vlne cunami berie zo sebou všetko, čo jej stojí v ceste. Nič nás nezastaví, ani stĺpy, ani brány, ani staničný personál statočne rozdávajúci ospravedlnenky za meškanie. Rozlievame sa ako veľké jazero Biwa, rozlievame....rozlievame stále viac...a viac....stále ďalej...ďalej od seba...naše telo sa rozdeľuje, člení na menšie články, mizne......stráca sa. Až je z neho len malinký kúsok. Maličký článoček. Sám...sám...samotný. Samotný v tak veľkom neprekonateľnom svete, chabý a slabučký, trepotajúci sa v silnom vetre. A svet je tak obrovský. Obrovitánsky a plný vzduchu a stvorení, tak široký a rozľahlý. A voľný.

Ste voľný?

Voľný?

V pľúcach vzduch a na tvári svetlo. Tak krásne veci. Tak prekrásne, nádherné, úžasné veci. Berú dych ale vy dýchate. Dýchate a hýbete sa a žijete. Žijete.

A presadáte na druhý vlak.