Živo si pamätám moment, keď nás v to osudné septembrové dopoludnie dovliekla Japonka menom Juki prvýkrát do tohto bytu. A on nebol môj.
Bol to byt, malý ale pekný, vyzdobený generáciami predchodzích jeho obyvateliek, izba, v ktorej som mala stráviť ďalší rok bola akási svetlá a prázdna, do kúpeľne svietilo svetlo a spoločná miestnosť s kuchyňou bola krajina sama o sebe, kam som sa neopovážila celé dni vstúpiť. A nič z toho nebolo moje.
Štvrť bola plná nezmapovaných obchodíkov, žil tu okolo mňa nejaký zvláštny národ a ulice za stanicou, kde boli reštaurácie a hracie automaty mi pripadali veľké a neúprosné ako celé Tokio. A nič, nič, z toho nebolo moje.
A dnes?
Dnes som sa obzrela okolo seba a zistila, že za tie dva mesiace sa mi podarilo dobiť, zabrať a zotročiť všetko voľné miesto v byte, že môj stôl je zahádzaný origami papiermi a hrnčekmi nedopitých tekutín, domácimi úlohami, ktoré sú na zajtra, ale who cares, na stene mám nalepené umelé javorové listy a origami, ktoré som vytvorila a na skrini mi visí červená jukata. V kuchyni zaberá celý stôl váza s všeličím možným, čo dostávame domov z hodín ikebany a ešte to nezomrelo, v chladničke nemám žiadne jedlo, lebo som ho všetko sporcovala, vchod je plný mojich topánok a niekde sa tu túla jedna moja mikina, ktorú akosi neviem nájsť.
Tá štvrť je moja, lebo už ju zvládam napísať v kandži, ten divný národ sú len obyčajní Japonci a sú celkom fajn. Tam za stanicou sú nejaké reštaurácie a whatever, s dopravným systémom si rozumiem už skoro bez mapy a viem, kde schovávajú obchody so sladkým a vážne, čo viac človek potrebuje.
A tak, zvláštne, magicky, neuveriteľne, je to všetko vlastne už moje. A je to čačané.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára