Kamakura

Ak ste niekedy rozmýšľali nad tým, čo sú to vlastne zač tie šintoistické svätyne a budhistické chrámy, o ktorých tu stále niečo píšem, toto je článok pre vás, pretože v meste zvanom Kamakura nie je naozaj nič iné. Ak ste nad tým nikdy nerozmýšľali, tak...si to prečítajte aj tak, vtipné to snáď bude a obrázky sú pekné a prokrastinovať môžete aj na horších veciach.

Takže Kamakura. Mestečko malých rozmerov asi 50 kilometrov juhozápadne od Tokia a prekvapivo ležiace v dobrom napojení na prímestskú linku, ktorou dochádzam do školy, sa v roku 1192 stalo sídlom prvého šóguna, a tak defacto šéfujúcou baštou celého Japonska. Počas skoro 150 rokov sa doňho sťahovali svätyne a kláštory a vôbec všetci, čo bývajú radi blízko moci, a tak hoci Kamakurský šógunát padol v roku 1333, dodnes sa v ňom zachovalo veľa historických budov.

Tu je treba poznamenať, že všetky šintoistické a predpokladám aj budhistické stavby sa každých niekoľko rokov povinne opravujú, niektoré sa dokonca prestavajú úplne, existuje celý dlhý manuál na to, aké drevo sa z čoho na akú časť môže použiť a ako sa to má celé zlátať, a preto nenarazíte na jedinú, ktorá by bola naozaj 800 rokov stará, aj keď na to všetky poctivo vyzerajú.

Ak vás náhodou zaujíma koľko je to "veľa" – nedajú sa všetky obehať za deň, ani za dva, niekedy sú nasekané jedna za druhou, oddelené záhradami a plotom a kusom chodníka a niektoré sú niekde v neurčitých končinách blízkych hôr a výstup na ne je hardcore turistika. Do tých posledných sme nešli. Úprimne ani nie je dôvod snažiť sa ich vidieť všetky – každá vyzerá rovnako ako tých 300 ďalších kdekoľvek v Japonsku a po tom, čo vidíte štvrtú sa vám to tak či tak pozlieva v hlave všetko do jednej veľkej proto-svätyne a už len zo zvyku fotíte.

Preto keď sme tam šli koncom októbra, dopredu sme si vybrali tie, ktoré sú niečím zaujímavé, vydelili sme to časom, ktorý na to máme a vzdialenosťou jednotlivých bodov a nakoniec sme niečo aj tak nestihli, takže sme ich videli dohromady 5. Kým sa k ním ale dostanem, dovolím si krátke predstavenie problematiky budhistických a šintoistických stavení (bože, to sa dneska rozkecávam, čo?).

Budhisti majú chrámy a kláštory, šintoisti majú svätyne, prvá vec. Budhistické chrámy bývajú zdobené, veľmi často červené a zlaté, kým tie šintoistické sú obvykle len nalakované drevo bez príkras. Šintoistické svätyne majú niekoľko poznávacích znakov – brány torii, šimenawa a miesto na očistu predtým, než im so svojimi špinavými prackami priblížite k samotnej budove (šintoizmus je hodne zarytý proti špine, krvi, chorobám a tak vôbec). V budhistických chrámoch zas narazíte na mníchov, ktorí v určitých intervaloch nahlas predčítajú sútry. V obidvoch sa môžete prísť pomodliť, na čo existuje rituál a v obidvoch si za nie moc drobné peniaze môžete zadovážiť všelijaké možné cinkrlátka a talizmany a šľak ja viem, čo ešte. Stáva sa tiež často, že očistné miesta nájdete aj v budhistických chrámoch, pretože budhizmus a šintoizmus sa v Japonsku dlho rôzne miešali a kým oficiálne rozdelenie existuje, nikto z toho mám dojem moc veľkú vedu nerobí.

K samotnému výletu. Po strednom kuse Kamakury chodí električka zvaná Enoden, ktorú sme mali v cene 1-denného turistického lístka a jednou z prvých jej zastávok je časť Hase, kde sa nachádza veľmi známy rovnako zvaný chrám. Okrem absolútne dych berúcich nádherných záhrad je to tiež permanentná rezidencia jednej z najväčších drevených sôch (9,18m) v Japonsku. Je primárne zasvätená bohyni Kannon, o ktorej som už hovorila, ale aj jednej zo siedmych bohov šťastia Benzaiten. V areáli sa tiež nachádza spústa menších staveníčok, oltárikov, jaskyňa a terasa s výhľadom do údolia a na more.

Tu Jitka polieva mini Budhu, úplne nevieme prečo.

Toto je v staveníčku v areáli. Domnievame sa, že je to prastarý TARDIS

A to je sladké (slabé) sake a sladké dango (ryžové knedličky)

Asi 5 minút pešo od chrámu Hase je najväčšie lákadlo turistov v Kamakure – chrám Kótoku so svojou 13 a pol metrovou bronzovou sochou Budhu Amidy. Celá váži asi 120 ton, bola pravdepodobne vytvorená v roku 1252 a je dutá, takže sa dá vojsť dovnútra. Je to prekvapivo len jedna z mnohých v Japonsku.

Toto je veľký Budha

Toto je trochu psychadelický pohľad na vnútro veľkého Budhy

Toto je dorajaki (lievance s ankom) s matcha zmrzlinou

Potrebovali sme sa ale pohnúť ďalej, tak sme nasadli znovu na Enoden, počkali pol hodinu na zlý autobus na zlom nástupišti, kým sme sa vysomárili z ich nemožného pokusu o kartografiu a konečne sme sa doviezli k chrámu Sugimoto, najstaršiemu chrámu v Kamakure. Podľa legendy dostala svoje meno ("pod cédrom") podľa toho, že raz počas požiara skočil mních do ohňa, aby zachránil tri sochy, ktoré sú tam uskladnené. Tie potom položil na korene veľkého cédra, ktorý rástol blízko a celá táto epizóda bola vyhlásená za zázrak.

Podľa inej, vtipnejšej legendy zas veriaci vždy poslušne zosadli z koňa, keď išli okolo, zatiaľ čo neveriaci z neho spadli a rozbili si držku.

Krásne prastaré schody, ktoré sú ohradené, aby sa na nich niekto krásne neprizabil

A takto majú označené toalety

Kúsok odtiaľ ležala naša štvrtá zastávka – chrám Hókoku so svojou krásnou bambusovou záhradou. Je to rodinný chrám rodu Ašikaga, druhej veľkej "dynastie" šógunov, ktorá pomerne neohrabane vládla v rokoch 1336 – 1573, kým sa im to pod nosom nerozpadlo tak príšerne, že to vzal do rúk niekto iný. Areál obsahuje čajovňu, kde sa dá nachvíľu oddýchnuť.

V poslednej dobe sa v Japonsku začína stmievať o pol piatej, čo ostatne samo o sebe nie je až tak výnimočné na november. Problém je len v tom, že tu sa západ slnka berie ako dobrý čas na zatvorenie všetkého, čo by človek chcel vidieť, takže si podľa možnosti treba švihnúť. My sme boli ale v tomto momente už strašne hladné, takže sme trošku posunuli priority a sadli si na obedo-večeru (budem tomu hovoriť obečera, pretože to robíme na výletoch akosi vždycky, takže si to zaslúži vlastné slovo). Jedna výborná vec na Kamakure je to, že to nie je Tokio, takže sa obvykle drahé jedlo ako tenpura dá zohnať omnoho lacnejšie. A veru sa zohnalo. Ochutnali sme tiež miestnu špecialitu – pečeného holuba.

Piškótového. Čo ste si mysleli?

Kým sme sa z tej obečery vyhrabali, bola nám už veľká tma, tak sme sa poponáhľali do poslednej veľkej veci – svätyne menom Curugaoka Hačiman. Je to obrovská svätyňa rovno v strede Kamakury a okrem toho, že obsahuje dve múzeá a je to centrum všetkých miestnych festivalov, je to krásny príklad toho, ako budhizmus a šintoizmus, tak nejak koexistovali. Oficiálne je to svätyňa, ale postavená a rozmiestnená je podľa typicky budhistických zásad. Jedno z jej poznávacích znamení – 1000-ročný ginko strom – bol vyvrátený búrkou v roku 2010.

Nuž a keďže šťastie praje aktívnym turistom, rozhodli sme sa skúsiť ísť pozrieť ešte do jedného chrámu, ktorý bol samozrejme zatvorený, pretože bola tma a bohovia sa boja bubákov očividne. A ako som spomínala, že v Kamakure nič okrem chrámov a svätýň nie je....no vážne v nej nič iné nie je, takže sme išli spať.