Nové začiatky...a kurník! už je polka semestra

Odkedy som sa vrátila z mojej 3-týždňovej dovolenky doma na Slovensku držím sa pevne zásad všetkých poriadnych vysokoškolákov a ak niečo nenapíšem načas, napíšem to neskoro. A tak nejak sa udialo, že už sú to dva mesiace, čo mi začala škola a blog medzitým zapadá prachom. Preto dnes prinášam obrovský článok v roli jemnej navlhčenej voňavej utierky o tak už tradične všetkom.

Oficiálne viem, že som bola z Tokia preč príliš dlho podľa toho, že netuším, ktorá kefka na umývadle je moja. Prikláňam sa k tomu, že je to tá červená, lebo zelená mi nesedí k očiam a tá modrobiela je proste....nie. Prinajhoršom som práve nevinnej spolubývajúcej vyhodila kefku, nahradila ju vlastnou a ukázala tak moju dominanciu. Ŕŕŕŕ.

Keď je reč o spolubývajúcej, nová Kórejka, menom, o ktorom som si už konečne skoro istá ako sa správne vyslovuje (tak na 60%), bola zo začiatku nášho spolužitia tichá a milá a komunikatívna (čím myslím, že odpovedala viac ako slovami "áno", "nie", "neviem" a mala taký ten úžasný ľudský talent pre začatie nejakého rozhovoru bez toho, aby ju k tomu človek musel dokopávať). Po dvoch mesiacoch....uvažujem, že si ju nechám navždy. Sondžin (toť jej ctené meno) je ten typ človeka, ktorý chápe, že keď si po sebe narobí svinčík, niekto to bude musieť po nej upratať a ten niekto nebudem ja. Takí ľudia sú super a trebalo by ich na svete viac. Ale vážne, Sondžin je cool a žilo sa nám vo dvoch veľmi dobre.

Potom sa vrátila Akari. Akari sa celý apríl neukázala doma. Že žije sme vedeli len podľa prílevu selfie na Facebooku a toho, že sa sem-tam ukázala na hodinách (znova, tak na 60%). Vzťah s jej priateľom sa totiž posunul na ďalšiu úroveň – pre istotu kempili v kuchyni jemu. Život ale ide ďalej, a tak je Akari späť doma. A Akari, na rozdiel od Sondžin, nechápe, že svinčíky sa po určitom čase proste nezdvihnú a neodídu otravovať nejakú inú domácnosť. Tiež asi z čírej nostalgie pretrváva naďalej permanentne v kuchyni, v tej, ktorú od mojej izby oddeľujú len papierové, nepriliehavé dvere, čo mi je pripomínané každé ráno zhruba o siedmej. Akonáhle začnem v byte tráviť viac ako tri hodiny spánku, niečo jej na to poviem.

Celé tri+ hodiny spánku si najnovšie môžem dovoliť vďaka zdvojnásobeniu domácich úloh (si myslia, že sa doma nudíme alebo čo), Dragon age (ktorý síce rezolútne zráža môj notebook na kolená, ale aspoň ho už nezabíja) a tomu, že som konečne dostála všetkým mojim hrozbám a pridala sa k tunajšiemu divadelnému krúžku. Ten je úplne neprekvapivo zložený z rovnakej zmesi krajne šialených indivíduí, jednorožcov, lepiacej pásky a štvrtka. Na rozdiel od Olomouca je toto ale Japonsko, preto je samozrejme nutné sa hore zmienenej nepríčetnosti účastniť dvakrát týždenne po škole do večera a v tieto dni, keď sa domov doplazím o pol jedenástej, obvykle odpadávam už niekde pred dverami. V tieto dni niekedy seriózne uvažujem, že než vyberať futon zo skrine, kde si hovie cez deň, bolo by jednoduchšie tam proste vliezť za ním.

Inak nové v tomto semestri sú predmety tancovania, obliekania a protokolu, pretože sme hold dievčenská univerzita. Tradičné japonské tance, ktoré sa predvádzajú v jukatách (ľahké letné kimono) obsahujú oveľa viac hopsania, tlieskania a dívania sa na mesiac ako si viete predstaviť. Spočiatku som v tom bola neskutočne ľavá, ale teraz po skoro dvoch mesiacoch som v tom nielenže stále ľavá, ale ešte mám aj za týždeň test!

Obliekanie tradičných palácových rób je zas niečo z iného súdka. Kedysi dávno pradávno bolo totiž in mať ich na sebe 11 vrstiev, z ktorej každá musela niekde čúhať, aby ste videli, že má na sebe naozaj 11 vrstiev. A kým, chvalabohu, sa obliekanie samotných rób v ničom nelíši jedna od druhej, na všetko je samozrejme manuál a postup a ľudia, ktorí tam tú kravinu zašnorujú štyrikrát rýchlejšie ako je zrak schopný sledovať. Ale, na rozdiel od tancovania, si to aspoň nevyžaduje také tie veci ako balans, talent a pôvab, preto, zatiaľ, moc moc cool predmet.

Protokol a etiketa...povedzme som rada, že som Európanka, lebo mi príde oveľa horšie sa musieť naučiť od začiatku všetky možné typy príborov a voľby vhodného oblečenia, ako si len upresniť, že keď v japonskej reštaurácií dostanete navlhčený obrúsok, nemáte si s ním oblápať všetky nepokryté časti pokožky (len pre zaujímavosť, obrúsok je výhradne na ruky). Tiež je výhodou, že kvôli naplnenej kapacite predmetu som oficiálne duch a nemusím robiť skúšky a pamätať si všetok ten príbor.

Nové sú tiež komáre a hmyz všetkých druhov, farieb a veľkostí, pri ktorom zabúdam na všetok protokol, ale zato tancujem výborne. Do Tokia totiž zavítalo leto. Teda, technicky jar, ale pre našinca leto, po ktorom bude nasledovať leto, pre nás peklo. Už teraz máme cez deň 26 stupňov a nebyť občasného tajfúnu, prírodného chladiča, už tu tečie asfalt. Krásne počasie sa vinie zhruba od momentu, keď odkvitli všetky sakury. Počas sakúr pršalo, fučalo, mračilo a všeobecne zabraňovalo fotografickým experimentom, takže som videla asi celé štyri oneskorené. Napriek tomu fotkám neujdete:

V parku v Šindžuku

Vôbec som nevedela, ale rastú aj v takýchto celých gučách

Huňaté, hundelaté sakury

Koncert biwy na pódiu tej svätyne, v ktorej som brigádovala na Nový rok

Toto sú...možno tiež sakury, alebo je to len niečo ružové. Mne to úprimne bolo jedno - bolo to ružové, tak som to fotila

Medzičasom sme staronovo navštívili znova Disneyland, pretože....je to Disneyland. Od poslednej návštevy v novembri zmenili výzdobu – tentokrát dva mesiace žmýkajú čo môžu z Veľkej noci (ktorá sa len medzi nami v Japonsku vôbec v žiadnej forme neoslavuje) a tak si môžete naplno užívať karamelový popcorn a všetko v tvare vajíčka.

Prípadne príjemné sa schladenie v zemi

Nainštalovaný nový death ray.

A v neposlednej rade sú nové veci. Nie sú to nutne dôležité veci, nie sú to ani veci, za ktoré by sa mali míňať veľké sumy peňazí. Ale uvidela som ich a povedala si: "žiť, či nekúpiť - to je otázka!" a bolo.

Hedwiga!!!

Pomarančový vejár!!!

Denníček z Kansaja, dlho po skončení (záver)

Kansai...je také zvláštne magické miesto. Kansai je niečo ako čo by sa stalo Japonsku, keby ho dostali do rúk Slováci. JR, najväčší a štátny železničný dopravca, postavil po celom regióne perfektne dobré železnice. To sa Kansaičanom nepáčilo, pretože štát, blé! a tak si postavili vlastné. Vlastné vlakové linky, na vlastných tratiach a na vlastných staniciach. Vy, keď sa náhodou potrebujete odniekiaľ dostať jednou linkou a doviezť sa niekam druhou, tešte sa na malebnú prechádzku medzi nimi.

A keby v tejto svojej rebélii boli aspoň konzistentní, tak sa vôbec nesťažujem, ale oni sa nevedia dohodnúť ani jedno mesto s druhým. Keďže sa v Japonsku jazdí autom naľavo, tomuto systému je prispôsobené aj všetko ostatné – po schodoch sa tiež chodí naľavo a na eskalátoroch sa stojí naľavo/chodí napravo. Vy, vycvičení Tokijčania, vystúpite v Ósake z vlaku, s nonšalantnou eleganciou rodenou zo zvyku sa postavíte doľava a v tom momente je každému jasné, že ste nekansajský barbar, pretože naľavo sa predsa chodí, to vie každý.

Vy, zahanbení svojou neznalosťou, prídete druhý deň do Kjóta a dáte si extra záležať, aby ste sa postavili napravo a v tom momente je všetkým jasné, že ste boli včera v Ósake, pretože v Kjóte sa predsa jazdí normálne logicky naľavo ako všade inde v civilizovanom svete.

Aby som bola fér, za väčšinu podobných výstrelkov sa zdá byť zodpovedná primárne Ósaka, kým zvyšok regiónu len pokrčí plecami s tým svojim "eendža!" ("ale šak čo!"). V Ósake som napríklad ako v jedinom meste v Japonsku videla na hlavnej stanici nástupište 0 a Pragotron (info tabuľu s otáčajúcimi sa písmenkami).

V budúcej epizóde uvidíte: Nástupište 2 a 3/8 do studeného pekla a vašich nočných môr

Zas na druhú stranu, keď sme posledný deň cestovali z Ósaky do Uena, zistili sme príliš neskoro, že na jeden úsek potrebuje človek papierový lístok a nefunguje IC karta. Hovoríte si big deal, ale v skutočnosti ak si na konci cesty neodpípnete túto kartu, je z toho celkom prúser. Roztrasené sme preto bežali za človekom na okienku, vysvetlili, čo sa stalo a ten len mávol rukou s tým svojim "eendža!" a nejako sa to vyriešilo (zhodli sme sa, že keby sa takéto niečo stalo na Slovensku alebo v Rumunsku, tak na nás nielenže nakričia, ale ešte nám dajú pokutu jak Tatry).

Tak ako vždy záleží ale asi hlavne od ľudí. Kansajčania sú veľmi príjemná sorta. Výhoda znalosti japončiny je to, že viete, čo si o vás šepkajú a môžete ich preto pekne zinfarktovať, ak sa vám to náhodou nepáči. Prípadne ich zinfarktovať tým, že poďakujete. Ten pán v chráme Čion na mňa nikdy nezabudne.

Za celý týždeň som si ale nič zlé nevypočula. Celkovo som si v Japonsku ešte nič zlé nevypočula. Neviem, či mi vlasy dávajú automatický božský status, alebo sú Japonci proste fajn, ale v Kansaji, či na Kjúšú, či v Tokiu som nikdy problémy nemala. Sú to príjemní ľudia, ale takých tu nájdete habadej. Kolujú tu nejaké fámy o tom, aký sú Tokijčania chladní a vôbec im nie je do reči, čo ja absolútne neuznávam, pretože už som s nimi párkrát kecala len tak vo vlaku, v obchodíkoch je to úplne pravidelná vec, včera som sa nasmiala so slečnou v banke, keď som si bola otvárať účet a s jednou staršou pani som sa skamarátila až tak, že už som bola na čajíček aj u nej doma. Možno mám jednoducho šťastie na ľudí, ale Japonci sú príjemní, Kansai, Kjúšú, Tokio nie sú žiadnou výnimkou.

Keď sme pri rozprávaní, ich dialekt je BTW kapitola sama o sebe, o ktorej absolútne nemá cenu hovoriť, pokiaľ nerozumiete japončine. Predstavte si ale, že je to niečo na spôsob našej východňarčiny, v prípade ČR ostravštiny.

Čo ešte dodať. Bolo mi trochu ľúto tých dvoch dní, ktoré nám pršalo, jednak pretože sa v daždi blbo cestuje a jednak lebo je z toho počasia človek celý zlý. Na druhú stranu som však rada, že sme šli práve v tomto čase, lebo s výnimkou tých najprefláknutejších miest sme mali skoro všetko pre seba (ako je vidno na fotkách bez turistov).

Bola by som bývala úprimne trochu radšej za inú spoločníčku na cestách. Ana je...snažím sa nájsť nejaké pekné slová, ale ani po týždni, ktorý som si dala na vychladnutie, žiadne neprichádzajú. Poviem vám to takto: Ana po šiestich mesiacoch v Tokiu nevie, že rýchliky na našej linke domov nestavajú na našej stanici ráno a po zotmení. Ana nechápe koncept toho, že ak linka JR chodí zo stanice Kjóto do Senrioky a linka Hankjú z Kawaramači do Seccuši a nikde sa nepretínajú, linkou JR sa do Seccuši nedostaneme, ani ak budeme pekne na sprievodcu gúľať očami. Dve minúty na to, čo sme sa dohodli na tom, že sa pôjdeme najesť ku stanici, si Ana kúpi pod zámienkou vody aj sendvič "na cestu" a keď dorazíme na stanicu, ona už jedla tak poďme domov. Ana nevie čítať mapy. Ana nevie čítať znaky. Ana nevie čítať cestovný poriadok. Ane je zima. Ane je horko. Ana si rada varí, pretože rada vie, čo si strká do žalúd...uuuu, Starbucks, McDonald! Ana. Nemá. Šajnu. Kamže to po mesiaci plánovania vlastne ideme.

Ana...ja ju mám rada. Čestné. Ale v živote som si nepriala, aby výlet skončil skôr. Nechcem, aby ste mali z tohto článku dojem, že má Ana v hlave tmu a prázdno, ale...

Ale teraz, keď to mám pekne takto z krku, dajte mi ešte mesiac a možno budem schopná s ňou znovu komunikovať. Na cesty s ňou ale už nejdem.

Inak Kansai je super. Určite choďte!

Denníček z Kansaja, deň ôsmy (ninjatown)

...tentokrát myslím skutočných nindžov, nie akože som niečo preskočila a pripadala si ako Bruce Lee, ale naozajstnú, autentickú, historicky doloženú dedinu nindžov.

Ale vážne. Fakt vážne. Dedina Iga, teda v podstate mesto Ueno, na ktorého území sa dedina Iga v minulosti nachádzala, bola dlhé storočia baštou a domovom nindžovského klanu Iga. Je tiež rodiskom najslávnejšieho nindžu vôbec – pána menom Hanzó Hattori, ktorý pomohol Iejasovi Tokugawovi nastoliť nový šógunát a voviezť Japonsko do obdobia Edo.

K tomuto len zaujímavosť, ktorú som sa dozvedela teraz, keď som si čítala článok. V období Edo pracovali nindžovia z klanu Iga ako stráže na edskom hrade (dnešná Imperiálna rezidencia v Tokiu, o ktorej som písala). Preto sa dnes jedna z jej brán volá Hanzómon (doslova Hanzóova brána). Podľa brány bola tiež pomenovaná linka metra, bežiaca práve popod celý komplex – linka Hanzómon. Cool.

Späť k Uenu. Okrem iného sa pyšní ešte aj hradom, ktorý je v podstate len taká osamotená vežička na kopci, ale na japonské štandardy to stačí. Údajne sa tam tiež narodil najvýznamnejší básnik haiku Bašó Macuo, ktorého rodný dom asi schovali už spomínaní nindžovia, pretože sme ho nenašli (a verte mi, v meste veľkosti Uena sa stratiť nedá).

Hrad jak delo

Najväčším pútačom a zároveň dôvodom, prečo sme tam vlastne šli, je ale starý zrekonštruovaný dom/pevnosť/brloh, v ktorom kedysi nindžovia nindžovali. Je to na prvý pohľad jednoposchodová stavba, ale v skutočnosti má tri podlažia, žiadne viditeľné schody a schováva viac zbraní ako pravdepodobne celá Slovenská republika. Tu vám vysvetlia, ako si nindžovia žili, ako nindžovali a že mali v podstate nindžovanie zakázané, pokiaľ sa nešlo na vojnu alebo im nešlo o krk. Súčasťou prehliadky je samozrejme ukážka všetkých tých tajných dverí v stenách a rebríkov z políc a dierok, odkiaľ sa najlepšie špicľovalo.

Pozrite na ten krásny domček, kde určite žijú babička a deduško, chudobní starí roľníci (rovno vedľa hradu)

Chcela som vám odfotiť pána nindžu, ale keď som sa potom dívala na fotky, všetky sú prázdne :(

Vo vedľajšej budove sa potom nachádza malé múzeum, kde sa môžete dozvedieť veľa zaujímavých vecí. Napríklad:

Dnes som vážila kufor domov a zo srandy som stúpila na váhu. Haha. Hahahahaha...:'(

A čerešničkou na torte je nindža show, kde vám ukážu, aký ste malí a krehkí a jednoducho usmrtiteľní.

Toto konkrétne boli ostré, ale pri ukážke vrhali aj gumové a verte mi, kto vie, tak na tom nezáleží

Elfovia z Pána prsteňov by mali upgradovať

Toto bol krásny záver pekného výletu. Odhliadnuc od toho, že sme sa tam zviezli prakticky na čierno a potom to museli vybavovať na okienku ako priemerní turisti (kto, prosím vás, kto, mohol došľaka vedieť, že na jeden úsek cesty (rovnakou spoločnosťou) si je nutné kúpiť papierový lístok, pretože neakceptuje bezkontaktné karty) sa už ten deň nič prevratné nestalo. Z Uena sme sa odviezli do Nagoye a odtiaľ nás nočný autobus dopravil o pol šiestej ráno späť do Tokia.

Denníček z Kansaia, deň siedmy (when it rains, it pours)

...a že veru pršalo ten tretí deň v Kjóte! Začalo niekedy pred obedom a neskončilo snáď nikdy. Lialo tak veľmi, že kjótska hromadná doprava, ktorá sa z nejakého neznámeho dôvodu spolieha primárne na autobusy, išla celá dolu vodou a rovno do hája. Mi s ňou samozrejme, pretože mesto je to veľké a pešo sa všade dostať nedá. Výsledkom bolo, že sme strávili viac času v autobuse alebo čakaním naň ako na pamiatkach, kvôli ktorým sme tam šli.

Aj tak sa nám ale podarilo chytiť ešte za dobrého počasia chrám Sandžúsangen, ktorý schováva pomerne impozantnú zbierku sta zlatých sôch bohyne Kannon. Tie sa samozrejme nedá fotiť, ani na nich šahať, ale na jednu vedľajšiu sa dá, takže budeme mať snáď šťastie.

Povinná fotka záhrady. Mysleli ste si, že tomu uniknete, ale nie :)

Šťastie sme ale očividne vybili hneď pri ďalšej zastávke. Vrátili sme sa do svätyne Heian, kde je tá krásna záhrada, ako sme do nej zabudli ísť. Už nemusíte veriť Tripadvisoru, môžete veriť mne – je naozaj krásna. Akonáhle sme ju ale opustili, spustil sa lejak a odvtedy išlo všetko akosi nedobre.

...neviem. Japonskí Želpage entuziasti?

Pôvodne sme sa chceli prejsť po tzv. Filozofovom chodníku, ktorý vedie od Strieborného pavilónu k chrámu Nanzen, ale keďže to nevyzeralo na najpríjemnejšiu prechádzku v týchto podmienkach, rozhodli sme sa radšej ísť len do spomínaného chrámu. Najprv sme ale nasadli do zlého autobusu, potom sme museli presadnúť, aby sme sa dostali dobrým smerom, potom nás stará pani nanavigovala na zlú stranu cesty, takže sme sa zase kúsok zviezli niekam inam a tam sme teda už konečne nasadli dobre. Pripočítajte k tomu čakanie na každý z týchto autobusov a vyjde vám jeden a pol zabitej hodiny.

Chrám Nanzen bol ale veľmi pekný aj so škaredou oblohou. Má v areáli obrovskú drevenú bránu, do ktorej sa dá ísť a asi stopäťdesiat ročný akvadukt z červených tehál, čo sa často nevidí.

Toto je len brána, chrám samotný je ešte niekde inde za ňou

Zlé počasie + žiadny talent na fotografovanie

Bohužiaľ, odtiaľto sme sa potrebovali dostať na opačný koniec mesta a viete, čo som hovorila o tej doprave a ako išla do hája? Trvalo to tri a pol hodiny. Rátala som. Nemala som nič lepšie na práci. Keď sme sa teda konečne doplahočili ku svätyni Fušimi Inari bola už tma a kým torii brány sú krásne osvetlené a prístupné kedykoľvek, boli by sme asi bývali radšej to vidieť za svetla.

Fušimi Inari je by the way tá, v ktorej nájdete dlhé chodníky lemované oranžovými bránami. Cestičiek je niekoľko a rozlievajú sa tak nejak po celom kopci. My sme teda prešli len jedným a aj to len do polovice, lebo Anu to nebavilo a chcela sa vrátiť. Za seba musím ale povedať, že to aj za tmy a hustého dažďa malo svoje čaro – zatvorte nachvíľu oči (potom, ako dočítate túto vetu) a predstavte si tichý chodníček v prítmí svietiacich žltých lampičiek, ktorých svetlo sa odráža od teplej oranžovej klenby brán a preniká riedkou hmlou za sprievodu hustého dažďa, padajúceho na lístie stromov niekde v nedohľadne.

Fotky pod bránami nevyšli. Ani jedna. Takže tu máte aspoň hmlu nad Kjótom

Toto sú momenty, kedy som rada, že som tu. 

Denníček z Kansaja, deň šiesty (bambus nad zlato)

Druhý deň v Kjóte sme si to hneď z rána namierili na hrad Nidžó, kde za starých dobrých časov občas strašil šógun. Žiadny poriadny Európan by to ale nikdy hradom nenazval. Je na rovinke, jednoposchodový, žiadne diery na delá ani draci v katakombách (a žiadne katakomby, už keď sme pri tom) a vôbec si myslím, že stredne silný nindža klan by im to za chvíľu vyprášil.

Nidžó má širokú záhradu a budovu so zachovanými maľovanými posuvnými dverami a na nich viac pozlátka ako sa patrí.

Kým sa spýtate - netuším, čo je tá slamená vec napravo

Anyway, to som si myslela, kým sme neprišli do Kinkakudži - Zlatého pavilónu. Predstavte si tortu - čisté piškótové cesto - na ktoré rozlejete citrónovú polevu. Alebo, ak ste ako ja, tú scénu z Game of Thrones, kedy Vyseriovi vyklopí Kahl Drogo na hlavu kýbel roztaveného zlata. Tak nejako to vyzerá.

Potom sme videli ešte nejaké chrámy, nevideli sme miniatúru pútnej cesty po 88. chrámoch, pretože bola kdesi na kopci a presunuli sme sa do svätyne Kitano tenman.

 

Veľmi známa zenová záhrada v chráme Rjóan

Menej známa, krajšia zenová záhrada v chráme Ninna

Dávno pradávno v období Heian (8.-12. storočie), žil raz jeden slivky milujúci pán menom Sugawara no Mičizane. Keďže to bol dobre narodený pán, poet a milión iných vecí, hlásil sa o pozíciu jedného z najvyšších ministrov. Na rovnaký flek si ale brúsil zuby celý klan Fudžiwarov a keď sa im nepodarilo vyradiť ho z hry férovo, nasadili naňho obvinenie zo špicľovania, z putia kiklov a všeobecného záporáčenia a nechali ho vyhnať na Kjúšú, kde on za nejaký čas zomrel. Potom nastal mor. Potom sucho. Princovia poumierali jeden po druhom. Do cisárskeho paláca udrel niekoľkokrát blesk do rovnakého miesta. Potom prišla potopa. Potom imperátor usúdil, že to spravili s tým Mičim blbo, nechal mu postaviť svätyňu, navrátil mu jeho hodnosti a pridal božský status a odvtedy nám panuje pod menom Tendžin. Je to boh učenia a kaligrafie a jeho svätyňa je plná študentov, zvlášť pred skúškovým.

Strážny býk vôbec nie ej bežný. Aj ja chcem strážneho býka

Na záver dňa sme ešte navštívili Arašijamu - okrajovú štvrť Kjóta, v ktorej je toho hodne, ale nás zaujímal len pekný starý most a bambusový les, ktorý bol lepší než všetky tie zlaté torty predtým.

Most Togecu, osobne až tak nadšená nie som

Denníček z Kansaja, deň piaty (každý môže byť geiša)

Vlastne som vám ani nespomínala, ako krásne si tu v Kansaji bývam. Keďže za hotel chcú neskutočné prachy, otravujeme na týždeň spolužiačku z Olomouca, ktorá býva v Ósake. Má taký krásny byt rovno na linke Hankjú, ktorou sa dá dostať do Kjóta za pol hodinu a menej peňazí, ako stojí moja cesta do školy v Tokiu.

Do toho Kjóta sme aj naozaj za pol hodinu prišli a hodilo nás to rovno do stredu štvrte Gion. V dávnych dobách tam vychovávali geiše, dnes už je to ale len pomerne predražené turistické centrum.

 

Gion je...nie veľmi impozantný...

V jej bezprostrednom okolí nájde človek viac chrámov a svätýň ako je zdravé vidieť, ale my sme japončinári, takže sme vliezli všade. Pre vaše psychické pohodlie ale vypichnem len tie najzaujímavejšie.

Svätyňa Heian má napríklad tú najväčšiu a najoražovejšiu torii bránu, akú som kedy videla. Tiež má jednu z najkrajších záhrad v Kjóte, do ktorej sme samozrejme zabudli ísť, takže budete musieť veriť Tripadvisoru.

 

Pozrite sa poriadne, aké malé sú tie autíčka

Len tak sme sa prechádzali k ďalšej destinácii, keď sme náhodou narazili na chrám Kódai, ktorý mal naozaj nádhernú záhradu, obrovskú sochu sediaceho Budhu vedľa seba a zelený bambusový les.

Odtiaľ sme sa pohli zas k nášmu pôvodnému cieľu - chrámu Kijomizu. Ten je postavený na vysokom kopci a ako v jednom z mála (snáď dokonca jedinom) je zdola vidno celú konštrukciu jeho podporných pilierov. V areáli sa tiež nachádza malá svätyňka zasvätená božstvu Ókuninuši, čo je strašne mega cool týpek-zombie z mytológie. Odporúčam vygúgliť. V tejto svätými sú aj dva kamene, medzi ktorými ak zvládnete prejsť so zatvorenými očami, znamená to, že vaša láska je pravá. Asi ak sa nepodarí, tak bude ľavá alebo čosi, logika tohto mi uniká.

 

Kijomizudera

Toto je oštep niekoho slávneho, celý z ocele alebo niečoho podobne neprakticky ťažkého

Ókuninuši no mikoto - takže, Óki (budem mu tak hovoriť) legendárne pomohol bezbrannému zajacovi a zajac sa za neho prihovoril princezne, ktorú si Óki chcel vziať. To naštvalo jeho 79 bratov, tí ho nechali zabiť. Nejaké božstvo sa nad ním zľutovalo a priviedlo ho naspäť, potom sa to zopakovalo, potom si vzal princeznú, išiel sa prejsť do podsvetia, zamiloval sa do dcéry boha podsvetia, priviazal zaťa za vlasy o stĺpy jeho paláca a zdrhol s ňou. Hovorím, že je to strašne mega cool týpek-zombie!

Samotný vnútorný chrám Kijomizu

Ulica vedúca dolu z Kijomizi je plná drahých obchodíkov, ochutnávok zadarmo a dievčat, ktoré si na deň prenajmú kimono a cárujú sa v ňom plnými ulicami, aby ich bolo vidno. Osobne si myslím, že to síce vyzerá pekne, ale je to predražené a zavadzia to. V kimone totiž nie je na výber - cupitať musíte a v takýchto uličkách akurát blokujete dopravu.

 

Toto sú jediné naozajstné geiše, ktoré sme stretli

A toto je slávne kjótske moči, jemné a lahodné (s banánovou príchuťou)

Posledná zastávka prvého dňa v Kjóte bola Ginkakudži - Strieborný pavilón, ktorý bol postavený, aby konkuroval Zlatému pavilónu, ale v polke stavby im došli prachy, takže je strieborný len v mene. Úprimne je na ňom krajšia záhrada a jazero, nad ktorým sa to úsporné staveníčko týči.

Nestrieborný pavilón

Mufasa?