Denníček z Kansaja, noc prvá (úvod)

Hádajte, kto má v Japonsku dva a pol mesiaca prázdnin!

Ja.

A hádajte, kto má na účte ešte veľa štipendia!

Ja nie.

To ma ale každopádne nezastaví zabehnúť si na týždeň na výlet do malebnej starej oblasti Japonska menom Kansai. Na pláne je Kjóto, Ósaka, Himedži, Iga a Nara, do ktorej sa práve teraz dopravujem nočným autobusom spolu s rumunskou spolužiačkou. O priebehu budem samozrejme priebežne informovať, bohužiaľ znovu bez fotiek, pretože mobil si s bloggerom veľmi nerozumie. Budem sa ale snažiť dodať ich čo najskôr po návrate, takže pokojne zbesilo kontrolujte každý deň :)

Somó, Nó a hrnčiarstvó

Hoci je mnoho vecí, na ktoré by som sa mohla ohľadne školy sťažovať (ehm...výsledky testov, ktoré sme robili pred mesiacom...ehm), musím uznať, že o nás zahraničných sa starajú veľmi dobre. Keďže každá pracovná pozícia musí v Japonsku vykazovať nejaký úspech, zrodený z nejakej činnosti a zdokumentovaný najlepšie tak v troch kópiách, musí aj naše zahraničné oddelenie nejakým spôsobom zdôvodniť, prečo navzdory asi osminovej veľkosti v porovnaní s Univerzitou Palackého zamestnáva rovnaký počet pracovníkov. Preto neustále vymýšľajú nové a kreatívne udalosti, na ktoré nás s veľkou radosťou nahrnú a na ktoré potom musíme písať slohy o tom, aké to bolo úžasné a koľko nám to dalo do života. A, kým je to neskutočná otrava písať stále to isté dookola a hľadať zatiaľ neprebádané synonymá pre slovo "zaujímavý" aby sa človek večne neopakoval, je treba povedať, že väčšina tých eventov je fakt cool.

Naposledy sme sa napríklad boli pozrieť na predstavenie tradičného japonského divadla Nó (hrané, neobsahujúce masky ani bábiky). Jeho súčasťou je tradičný spev, ktorý tak trošku trhá ušné bubienky, tradičná japončina, ktorej nikto nerozumie, tradičné kimoná, ktoré sú krásne jak des a je o tradičnej zmesi smrti, cti a sakúr. Nemám najmenší šajn o čom to bolo, ani náš japonský sprievod ho nemá, ale bolo to desne tradičné a tak a tentokrát nikto nezaspal.

Toto je zlá fotka javiska. Prosím, kochajte sa zlou fotkou javiska

Predskokanom tohto predstavenia bola jedna hra divadla Kjógen, čo je....nie je to najvydarenejšie prirovnanie, ale povedzme, že v starovekom Grécku sa ako hlavná hra hrala vždy tragédia a počas pauzy sa hrala komédia, aby malo obecenstvo čas rozdýchať tie emócie a toto je niečo na podobný štýl. Kjógen je v podstate Nó, len kratšie, vtipnejšie a oveľa zaujímavejšie, ale nepovedzte nikomu, že som to povedala. Aj tak sme ale nemali šajnu o čom to bolo, pretože stará japončina ide proste mimo nás, naše okolie a tak vôbec mimo úplne všetko.

Z predstavení sme teda príliš veľa nemali, zato sme ale robili entertainment celému publiku, ktoré sa skladalo zo študentiek nižšej strednej školy pridruženej k našej univerzite. Baby v živote očividne nevideli cudzákov naživo a aby si nás na tutovku všimli, posadili nás do lóže, takže sme boli VIA ("Very interesting aliens").

Asi pred týždňom sme zas boli na sumó. Raz za rok usporiada najväčšia japonská komerčná televízia NHK špeciálnu šou – sumó turnament mimo sezónu + spevácku súťaž + ďalší sprievodný program. Prečo? Na znovu spopularizovanie tohto úchvatného národného športu. Prečo? Pretože v poslednej dobe sa japonská verejnosť príliš o sumó nezaujíma. Prečo? Pretože po prvé: je to šport, v ktorom sa dvaja skoro nahí, vyčesaní a dobre kŕmení fešáci vyťahujú navzájom za spodky, kým jeden nevytlačí druhého z kruhu a po druhé: je to šport, v ktorom sa dvaja skoro nahí, vyčesaní a dobre kŕmení fešáci vyťahujú navzájom za spodky, kým jeden nevytlačí druhého z kruhu.

Obecenstvo pred hráčom vpravo dostáva viac, ako za čo si zaplatilo

Toto je myslím scéna z Titanicu

Znovu sa nám raz podarilo vydesiť obecenstvo, pretože sme boli snáď jediní návštevníci narodení po vojne. Mladých to očividne príliš neberie.

Toto je jokozuna - titul získaný po dlhoročnom úsilí a výhrach

Furt on

A bolo to, prekvapivo, celkom fajn. Nedá sa na to dívať celkom ako na hokej, ale raz v živote človek proste musí vidieť, ako sa dve 150 kilové hory tuku a plienok zrazia v ohromnom strete vôlí a fyzikálnych zákonov a zakliesnia sa v urputnom valčíku boja. Raz v živote.

Asi polovica momentálnej najvyššej ligy

Aby som vás odviedla od tejto očarujúcej myšlienky, ktorá bude odteraz navždy ticho prežívať vo vašej hlave, s podporou zahraničného centra sme si boli ešte aj patlať vlastné hrnčeky a mištičky à la Japonsko. Všetkým išlo to patlanie veľmi dobre, len vaša milovaná to samozrejme uhňátala až za uši a konečný produkt vyzerá ako niečo prekliate a vytiahnuté z hrobky niekoho so strašne zlým vkusom.

Nemôžem ale s čistým svedomím povedať, že je to tá najhoršia patlanina na svete, lebo niekde v polke experimentu sa nado mnou zľutoval pán učiteľ a hrdinsky sa to snažil napraviť. A keďže sa to ani po vypálení nerozpadlo, predpokladám, že to napravil naozaj dobre a, hej, prinajhoršom môžem tvrdiť, že to je nejaký starý prekliaty artefakt.

A vďaka glazúre mám vnútri galaxiu, takže je to vlastne vesmírny prekliaty artefakt

Presne ako som dopísala túto vetu sa mi pustila krv z nosu. Niečo na tom bude.

Veľký článok o kytkách

Jakživ neexistovala kultúra tak posadnutá kvietkami ako je Japonsko. Vojdete do obchodu, garantujem, že tam niekde niečo, aspoň trochu pri pokladni, kvitne. Skúmate prastaré erby ešte prastarejších krvilačných samurajov, zodpovedných za tisíce vrážd a vojen, bum!, rozkvitnutá magnólia! Plánujete výlet? Hádajte o čom sa ako o prvom dočítate v sprievodcovi. Zoznam pokračuje.

Nie je teda divu, že sa kvetiny prepracovali až do útrob japonského umenia. V 16. storočí, kedy sa zrevolucionizoval čajový obrad, sa položili základy toho, čomu dnes hovoríme kadó (teda cesta kvetín). Nie len rozkvitnuté kvetiny, ale aj vetvičky, holé či inakšie, zdobili pri čajovom obrade čajovú miestnosť. Taký starodávnejší čajový obrad totiž mohol pokojne trvať celý deň s prestávkami a takto mali hostia aspoň čo obdivovať. Už vtedy sa zaviedlo pravidlo, že odrezať sa má len tá časť rastliny, ktorú naozaj použijete, t.j. dopredu si rozmyslieť akú veľkosť, tvar a dojem chcete, aby ozdoba mala, a potom chodiť po lese, až kým presne to nenájdete a urežete z toho presne toľko, čo potom hodíte do vázy. Na bližšie vysvetlenie, prečo toto myslenie pretrvávalo a bolo rešpektované, pripájam odsek z Knihy o čaji od Kakuzóa Okakury:

"Povězte mi, něžné květy, slzičky hvězd, když stojíte v zahradě a nakláníte hlavičky ke včelkám zpívajícím o rose a slunečních paprscích, zdalipak tušíte, jaký hrozný osud vás čeká? Sněte dál, kolébejte se a dovádějte v mírném letním vánku, dokud můžete. Budete vyvráceny, vaše končetiny budou jedna od druhé odtrženy a odneseny daleko od svých tichých domovů. Vražednice může být docela hezká. Může říct, jaké jste hezké, zatímco její ruce budou dosud zvlhlé vaší krví."

Tento chlap mal dostať Nobelovku. Tento chlap mal dosať dve Nobelovky.

Každopádne, v kadó funguje princíp neničenia kvetín – nežnosti pri zaobchádzaní s nimi a brania do úvahy ich prirodzené kvality (ohnutý tvar, rozdiely vo farebnosti jednotlivých kusov, atď.). Samotné usporiadanie kvetín vo váze sa potom riadi pravidlami podľa jednotlivých škôl, ale je treba povedať, že rozdiely medzi nimi sú minimálne, podobne ako je tomu povedzme v školách karate. Tiež, hoci si máme tendenciu myslieť, že všetko je ovládané pevnými zásadami, v každej škole existuje "voľný štýl", čo v podstate znamená, že si môžete robiť, čo chcete. Počet prác v tomto voľnom štýle dnes vysoko prevyšuje práce v štýle riadenom.

Čím sa ale každá škola, kadó všeobecne a vôbec, celé Japonsko, riadi, je sezónnosť. Na jesenné posedenie s priateľmi si jednoducho nemôžete dovoliť dotiahnuť vetvičku rozkvitnutých sakúr. Nielenže by ste ju logicky zháňali pomerne ťažko (aj keď existuje druh, ktorý v dostatočne teplých podmienkach kvitne aj teraz v zime), ale je to proste nevkus. Každé obdobie, mesiac a slávnosť má niečo svoje špeciálne a obvykle má toho špeciálneho viac, aby nedošlo k zbytočnému opakovaniu. Napriek tomu však existuje mnoho druhov kvetín, ktoré sa dajú používať tak akosi voľne. Z mojej skúsenosti môžete ruže napchať skoro všade, ale to mi neverte, lebo skúsenosť je to hlboko minimálna a neprofesionálna.

Pretože je to Veľký článok o kytkách a musí teda byť uspokojivo vyčerpávajúci, dovolím si ešte pár viet k terminológií, kým vás zasypem fotkami. V našich končinách sa tomuto celému umeleckému vecu rado hovorí ikebana. To....nie je úplne správny výraz. Respektíve je, ale vlastne nie je. Tak, ako nám to bolo vysvetlené, je ikebana len súčasťou kadó, ktorá sa zaoberá prácou so živými kvetinami, kým kadó zahŕňa aj (predpokladám) ich neživé časti. Tak, ako nám to bolo vysvetlené po druhýkrát, kadó viac dbá na vystihnutie pravdy. Čo toto znamená nechám na vašej predstavivosti, pretože tá moja po pár hodinách rozmýšľania nad týmto článkom išla pá.

Na koniec teda, aby ste si utvorili ucelenejší názor na to, čo vlastne robím so svojim životom, ponúkam ilustračné fotografie z výstavy ikebany, na ktorú som sa bola pozrieť. Komentár je neucelený, pravdepodobne nepravdivý a popravde asi úplne mimo vázu, ale pravda má sálať z tých kytiek, nie zo mňa.

Toto je povedzme najviac basic ikebana. Jeden druh rastliny, potiahnutý dovrchu. Japonská jednoduchosť

K tomuto sme sa snažili priblížiť na našich hodinách. Viac druhov, farebnejšie. Tiež veľmi japonské

Váza nemusí nutne sedieť na stole

Toto je proste vydarená fotka, ktorou sa bezostyšne chválim

Kadó tiež nutne nie je len o kvetinách. Výber vázy, výplne a celkovej myšlienky je veľmi dôležitý

...a predstavivosti sa medze nekladú

Je v podstate jedno, kam to zavesíte, postavíte, posadíte, priviažete

A pokojne to môže byť farebné jak šľak

Vlastne, niekedy čím farebnejšie, tým lepšie

"Nové" tiež nutne nie je "zlé"

Dá sa to napchať do čohokoľvek

kým je dojem pekný, všetko je povolené

"Mami, ja chcem páva!" A bol páv

Dochádza mi vtipný, kvázi náučný komentár

Kytky v krúžkoch!

Kytky v krabičke!

Zdroj:
OKAKURA, Kakuzó, Dita NYMBURSKÁ a Dita HORÁKOVÁ. Kniha o čaji. 1. vyd. Praha: Brody, 1999.

Démoni v zrkadlách a iné menej vtipné historky o mojom byte

V byte na Kjódó v časti Setagaja mesta Tokio býva v našom zrkadle démon. Výnimočne nemyslím ten ksicht, čo na mňa kuká každé ráno, ale naozajstné japonské strašidlo. Vojdete totiž do kúpeľne, nahnete sa nad umývadlo, aby ste si vyčistili zuby a zo zrkadla sála teplo. Pretože ste fanúšik fantasy žánru a nie normálny človek, ktorý to začne skúmať, okamžite lokalizujete v byte soľ, železo a perinu, pod ktorú sa dá schovať. A keďže ste fanúšik fantasy žánru a nie normálny človek, nedôjde vám, že je to odhmlovacia funkcia hypermoderného japonského zrkadla, ktorú niekto nevedomky nechal bežať a dva mesiace chodíte okolo zrkadla s pripravenou panvicou, keby na vás niečo chcelo vyskočiť.

Démoni sú tiež v trubkách. Prisahám, že každý týždeň menia strany kohútika odkiaľ tečie teplá voda. Vždy keď to odpozorujem, naučím sa to a zvyknem si, muahahaha, ide to z opačnej strany. Keď spláchnete náš záchod, z vrchu nádrže sa pustí voda. A keďže ste notoricky nešikovný Kazisvet šiesty, z božej vôle cudzák, stojíte tam a mávate rukami do mlyna, pretože si myslíte, že ste za prvý týždeň posrali záchod. Viete si predstaviť tie deportačné papiere? Máj 2014: prijatá na študijný pobyt na megaprestížnu dievčenskú univerzitu, kam bude chodiť cisáriatko, September 2014: vyhostená z krajiny za ohrozovanie zrkadla kuchynským náčiním, vytopenie záchoda a vinenia z toho démonov.

V skutočnosti si tam máte umyť ruky a voda z toho sa napúšťa do nádrže, aby sa ňou neplytvalo

Byt je na japonské pomery priestranný a dobre vybavený. Máme tu všetku možnú spotrebnú elektroniku vrátane televízora a štyri klimatizačné jednotky na štyri izby. Okrem obývačky/jedálne/kuchyne má každá z troch zahraničných študentiek vlastnú izbu, máme balkón, energie, vodu a plyn v cene nájomného a nejaponsky pomalé, zle nastavené wifi, ktoré je náladové akoby čakalo malé wifiňátko. Izby sú rozdelené podľa veľkosti a nálady ich bývalých nájomníkov. Napríklad tá, čo je vedľa mňa naľavo, prišla predpripravená so spústou nábytku. Tá, čo mám ja prišla s posteľou a stolom. "Skriňa" nemá poličky a ledva sa do nej dá napchať kufor, nieto ešte oblečenie. Po tom, ako sa odsťahovala spolubývajúca napravo odo mňa, som zistila, že izba napravo prišla predpripravená so spústou košíkov, ktoré neboli ani využívané a ktoré som si samozrejme medzičasom dokúpila.

Izba napravo je tiež priestornejšia ako väčšina bytu, má najväčší balkón, skriňu, že by som v nej mohla ubytovať čínsku rodinu a hlavne je to wašicu. To znamená, že podlaha je z tatami, nie zo dreva, spí sa na futonoch a väčší japanese experience by to bol už len, keby bol za dverami onsen (čo nie je). Preto som využila príležitosť, že spolubývajúcej skončil pobyt a nasáčkovala sa tam v plnej paráde. Zatiaľ tam ale nespávam a netrávim väčšinu času, pretože dôvody, ktoré uvediem nižšie.

Keď je ale reč o spolubývajúcej, bola to Laosanka, mladá, mrňavá a tak zlatá, že by to ani nebolelo, keby som si ju vrazila do oka (jop, to je japonská fráza). Tak milučký človek na svete neexistoval, trpezlivosť zo zlata a žalúdok z ocele, lebo, páni, tá laoská strava by vykopla Mexiko s tými ich papričkami až na Fudži. Náhradou za ňu príde na nový semester Kórejka, o ktorej viem len to, že je to Kórejka.

Druhá spolubývajúca, Taiwanka menom čínskym, ktoré si netrúfam ani vysloviť, nieto ešte napísať, ale ktorá chce, aby sme jej hovorili Akari, je tiež pomerne výhra z možného bazéniku ľudí, ktorých som mohla vyfasovať. Tak ako všetky aziatky toho moc nenahovorí, je závislá na sociálnych sieťach a nevie držať alkohol ani v zaklincovanom sude. Aj preto ju po byte veľmi nevidno, ani pri upratovaní a vynášaní smetí ju veľmi nevidno a keby moja stará izba nebola rovno vedľa jej, ani by som nevedela, že ju tu máme. Moja stará izba ale je vedľa jej, takže každý deň obdivujem krásy taiwančiny, ktorú viem s dobrým svedomím pripodobniť k čínštine len ako taliančinu k španielčine. Cítite tam tú podobnosť, viete, že to má niečo spoločné, ale jedno si vyžaduje hlasnejší prejav. (Aby som bola fér a nekecala tu blbosti, Taiwančina sa oficiálne radí k topolektom čínštiny, t.j. variantov čínštiny, ktorými sa hovorí na konkrétnom území. Nie je to teda dialekt, čo by znamenalo, že si Číňania a Taiwanci navzájom rozumejú len s menšími problémami, ale o úplne iný jazyk, ktorý má ale podobné vlastnosti. Taiwanci obvykle ovládajú Taiwančinu a taiwanský dialekt mandarínskej čínštiny.)

Akariin výhľad do života, a to si prosím nerobím srandu, lebo mi to rozprávala veľmi entuziasticky sama, je vziať si Japonca a robiť mu doma šufu, kým on pracuje (pozn. prekladateľa: šufu = žena v domácnosti, v japonských pomeroch to znamená byť celý deň doma, upratovať, variť a vychovávať deti). V tomto výhľade som schopná detekovať niekoľko nedostatkov, menovite tie, že Akari variť nevie, upratovať som ju v živote nevidela a nie som si istá, či by táto kombinácia prípadné dieťa nestálo zdravie.

Bod pre ňu ale, vyzerá to, že väčšinu z týchto problémov vyriešila. Našla si tu priateľa Hongkončana, ktorý varí a rozumie aspoň jednej hore spomínanej hatlanine. Akari ho má myslím aj dosť rada, pretože pri ňom stratila svoj jemný tichý japonský hlások a huláka naňho rapídnou čínštinou presne tak, ako na svoju rodinu pri Skype. Toto všetko viem, pretože už druhým týždňom trávia všetok čas v našom byte, konkrétne v kuchyni, ktorá sa nachádza len o papierové dvere od mojej novej wašicu. Ergo stále v starej izbe.

A ja im to prajem. Naozaj. Len by sa mohli naučiť byť trochu tichšie. A upratovať po sebe. Ale na to človek nemá čas, keď je zamilovaný, to chápem. On varí, ona robí niečo a funguje im to. V piatok večer, keď som sa vrátila z výletu, našla som na zemi v kuchyni zaschnuté blato. Poprosila som teda Akari, či by ho neupratala. Nasledovne som cez dvere sledovala, ako 10 minút behajú po blate vysávačom a divia sa, že to nejde dole. Myslím, že sú pre seba stvorení.