Denník z Japonska: Veľký článok o kytkách

Jakživ neexistovala kultúra tak posadnutá kvietkami ako je Japonsko. Vojdete do obchodu, garantujem, že tam niekde niečo, aspoň trochu pri pokladni, kvitne. Skúmate prastaré erby ešte prastarejších krvilačných samurajov, zodpovedných za tisíce vrážd a vojen, bum!, rozkvitnutá magnólia! Plánujete výlet? Hádajte o čom sa ako o prvom dočítate v sprievodcovi. Zoznam pokračuje.

Nie je teda divu, že sa kvetiny prepracovali až do útrob japonského umenia. V 16. storočí, kedy sa zrevolucionizoval čajový obrad, sa položili základy toho, čomu dnes hovoríme kadó (teda cesta kvetín). Nie len rozkvitnuté kvetiny, ale aj vetvičky, holé či inakšie, zdobili pri čajovom obrade čajovú miestnosť. Taký starodávnejší čajový obrad totiž mohol pokojne trvať celý deň s prestávkami a takto mali hostia aspoň čo obdivovať. Už vtedy sa zaviedlo pravidlo, že odrezať sa má len tá časť rastliny, ktorú naozaj použijete, t.j. dopredu si rozmyslieť akú veľkosť, tvar a dojem chcete, aby ozdoba mala, a potom chodiť po lese, až kým presne to nenájdete a urežete z toho presne toľko, čo potom hodíte do vázy. Na bližšie vysvetlenie, prečo toto myslenie pretrvávalo a bolo rešpektované, pripájam odsek z Knihy o čaji od Kakuzóa Okakury:

"Povězte mi, něžné květy, slzičky hvězd, když stojíte v zahradě a nakláníte hlavičky ke včelkám zpívajícím o rose a slunečních paprscích, zdalipak tušíte, jaký hrozný osud vás čeká? Sněte dál, kolébejte se a dovádějte v mírném letním vánku, dokud můžete. Budete vyvráceny, vaše končetiny budou jedna od druhé odtrženy a odneseny daleko od svých tichých domovů. Vražednice může být docela hezká. Může říct, jaké jste hezké, zatímco její ruce budou dosud zvlhlé vaší krví."

Tento chlap mal dostať Nobelovku. Tento chlap mal dosať dve Nobelovky.

Každopádne, v kadó funguje princíp neničenia kvetín – nežnosti pri zaobchádzaní s nimi a brania do úvahy ich prirodzené kvality (ohnutý tvar, rozdiely vo farebnosti jednotlivých kusov, atď.). Samotné usporiadanie kvetín vo váze sa potom riadi pravidlami podľa jednotlivých škôl, ale je treba povedať, že rozdiely medzi nimi sú minimálne, podobne ako je tomu povedzme v školách karate. Tiež, hoci si máme tendenciu myslieť, že všetko je ovládané pevnými zásadami, v každej škole existuje "voľný štýl", čo v podstate znamená, že si môžete robiť, čo chcete. Počet prác v tomto voľnom štýle dnes vysoko prevyšuje práce v štýle riadenom.

Čím sa ale každá škola, kadó všeobecne a vôbec, celé Japonsko, riadi, je sezónnosť. Na jesenné posedenie s priateľmi si jednoducho nemôžete dovoliť dotiahnuť vetvičku rozkvitnutých sakúr. Nielenže by ste ju logicky zháňali pomerne ťažko (aj keď existuje druh, ktorý v dostatočne teplých podmienkach kvitne aj teraz v zime), ale je to proste nevkus. Každé obdobie, mesiac a slávnosť má niečo svoje špeciálne a obvykle má toho špeciálneho viac, aby nedošlo k zbytočnému opakovaniu. Napriek tomu však existuje mnoho druhov kvetín, ktoré sa dajú používať tak akosi voľne. Z mojej skúsenosti môžete ruže napchať skoro všade, ale to mi neverte, lebo skúsenosť je to hlboko minimálna a neprofesionálna.

Pretože je to Veľký článok o kytkách a musí teda byť uspokojivo vyčerpávajúci, dovolím si ešte pár viet k terminológií, kým vás zasypem fotkami. V našich končinách sa tomuto celému umeleckému vecu rado hovorí ikebana. To....nie je úplne správny výraz. Respektíve je, ale vlastne nie je. Tak, ako nám to bolo vysvetlené, je ikebana len súčasťou kadó, ktorá sa zaoberá prácou so živými kvetinami, kým kadó zahŕňa aj (predpokladám) ich neživé časti. Tak, ako nám to bolo vysvetlené po druhýkrát, kadó viac dbá na vystihnutie pravdy. Čo toto znamená nechám na vašej predstavivosti, pretože tá moja po pár hodinách rozmýšľania nad týmto článkom išla pá.

Na koniec teda, aby ste si utvorili ucelenejší názor na to, čo vlastne robím so svojim životom, ponúkam ilustračné fotografie z výstavy ikebany, na ktorú som sa bola pozrieť. Komentár je neucelený, pravdepodobne nepravdivý a popravde asi úplne mimo vázu, ale pravda má sálať z tých kytiek, nie zo mňa.