Démoni v zrkadlách a iné menej vtipné historky o mojom byte

V byte na Kjódó v časti Setagaja mesta Tokio býva v našom zrkadle démon. Výnimočne nemyslím ten ksicht, čo na mňa kuká každé ráno, ale naozajstné japonské strašidlo. Vojdete totiž do kúpeľne, nahnete sa nad umývadlo, aby ste si vyčistili zuby a zo zrkadla sála teplo. Pretože ste fanúšik fantasy žánru a nie normálny človek, ktorý to začne skúmať, okamžite lokalizujete v byte soľ, železo a perinu, pod ktorú sa dá schovať. A keďže ste fanúšik fantasy žánru a nie normálny človek, nedôjde vám, že je to odhmlovacia funkcia hypermoderného japonského zrkadla, ktorú niekto nevedomky nechal bežať a dva mesiace chodíte okolo zrkadla s pripravenou panvicou, keby na vás niečo chcelo vyskočiť.

Démoni sú tiež v trubkách. Prisahám, že každý týždeň menia strany kohútika odkiaľ tečie teplá voda. Vždy keď to odpozorujem, naučím sa to a zvyknem si, muahahaha, ide to z opačnej strany. Keď spláchnete náš záchod, z vrchu nádrže sa pustí voda. A keďže ste notoricky nešikovný Kazisvet šiesty, z božej vôle cudzák, stojíte tam a mávate rukami do mlyna, pretože si myslíte, že ste za prvý týždeň posrali záchod. Viete si predstaviť tie deportačné papiere? Máj 2014: prijatá na študijný pobyt na megaprestížnu dievčenskú univerzitu, kam bude chodiť cisáriatko, September 2014: vyhostená z krajiny za ohrozovanie zrkadla kuchynským náčiním, vytopenie záchoda a vinenia z toho démonov.

V skutočnosti si tam máte umyť ruky a voda z toho sa napúšťa do nádrže, aby sa ňou neplytvalo

Byt je na japonské pomery priestranný a dobre vybavený. Máme tu všetku možnú spotrebnú elektroniku vrátane televízora a štyri klimatizačné jednotky na štyri izby. Okrem obývačky/jedálne/kuchyne má každá z troch zahraničných študentiek vlastnú izbu, máme balkón, energie, vodu a plyn v cene nájomného a nejaponsky pomalé, zle nastavené wifi, ktoré je náladové akoby čakalo malé wifiňátko. Izby sú rozdelené podľa veľkosti a nálady ich bývalých nájomníkov. Napríklad tá, čo je vedľa mňa naľavo, prišla predpripravená so spústou nábytku. Tá, čo mám ja prišla s posteľou a stolom. "Skriňa" nemá poličky a ledva sa do nej dá napchať kufor, nieto ešte oblečenie. Po tom, ako sa odsťahovala spolubývajúca napravo odo mňa, som zistila, že izba napravo prišla predpripravená so spústou košíkov, ktoré neboli ani využívané a ktoré som si samozrejme medzičasom dokúpila.

Izba napravo je tiež priestornejšia ako väčšina bytu, má najväčší balkón, skriňu, že by som v nej mohla ubytovať čínsku rodinu a hlavne je to wašicu. To znamená, že podlaha je z tatami, nie zo dreva, spí sa na futonoch a väčší japanese experience by to bol už len, keby bol za dverami onsen (čo nie je). Preto som využila príležitosť, že spolubývajúcej skončil pobyt a nasáčkovala sa tam v plnej paráde. Zatiaľ tam ale nespávam a netrávim väčšinu času, pretože dôvody, ktoré uvediem nižšie.

Keď je ale reč o spolubývajúcej, bola to Laosanka, mladá, mrňavá a tak zlatá, že by to ani nebolelo, keby som si ju vrazila do oka (jop, to je japonská fráza). Tak milučký človek na svete neexistoval, trpezlivosť zo zlata a žalúdok z ocele, lebo, páni, tá laoská strava by vykopla Mexiko s tými ich papričkami až na Fudži. Náhradou za ňu príde na nový semester Kórejka, o ktorej viem len to, že je to Kórejka.

Druhá spolubývajúca, Taiwanka menom čínskym, ktoré si netrúfam ani vysloviť, nieto ešte napísať, ale ktorá chce, aby sme jej hovorili Akari, je tiež pomerne výhra z možného bazéniku ľudí, ktorých som mohla vyfasovať. Tak ako všetky aziatky toho moc nenahovorí, je závislá na sociálnych sieťach a nevie držať alkohol ani v zaklincovanom sude. Aj preto ju po byte veľmi nevidno, ani pri upratovaní a vynášaní smetí ju veľmi nevidno a keby moja stará izba nebola rovno vedľa jej, ani by som nevedela, že ju tu máme. Moja stará izba ale je vedľa jej, takže každý deň obdivujem krásy taiwančiny, ktorú viem s dobrým svedomím pripodobniť k čínštine len ako taliančinu k španielčine. Cítite tam tú podobnosť, viete, že to má niečo spoločné, ale jedno si vyžaduje hlasnejší prejav. (Aby som bola fér a nekecala tu blbosti, Taiwančina sa oficiálne radí k topolektom čínštiny, t.j. variantov čínštiny, ktorými sa hovorí na konkrétnom území. Nie je to teda dialekt, čo by znamenalo, že si Číňania a Taiwanci navzájom rozumejú len s menšími problémami, ale o úplne iný jazyk, ktorý má ale podobné vlastnosti. Taiwanci obvykle ovládajú Taiwančinu a taiwanský dialekt mandarínskej čínštiny.)

Akariin výhľad do života, a to si prosím nerobím srandu, lebo mi to rozprávala veľmi entuziasticky sama, je vziať si Japonca a robiť mu doma šufu, kým on pracuje (pozn. prekladateľa: šufu = žena v domácnosti, v japonských pomeroch to znamená byť celý deň doma, upratovať, variť a vychovávať deti). V tomto výhľade som schopná detekovať niekoľko nedostatkov, menovite tie, že Akari variť nevie, upratovať som ju v živote nevidela a nie som si istá, či by táto kombinácia prípadné dieťa nestálo zdravie.

Bod pre ňu ale, vyzerá to, že väčšinu z týchto problémov vyriešila. Našla si tu priateľa Hongkončana, ktorý varí a rozumie aspoň jednej hore spomínanej hatlanine. Akari ho má myslím aj dosť rada, pretože pri ňom stratila svoj jemný tichý japonský hlások a huláka naňho rapídnou čínštinou presne tak, ako na svoju rodinu pri Skype. Toto všetko viem, pretože už druhým týždňom trávia všetok čas v našom byte, konkrétne v kuchyni, ktorá sa nachádza len o papierové dvere od mojej novej wašicu. Ergo stále v starej izbe.

A ja im to prajem. Naozaj. Len by sa mohli naučiť byť trochu tichšie. A upratovať po sebe. Ale na to človek nemá čas, keď je zamilovaný, to chápem. On varí, ona robí niečo a funguje im to. V piatok večer, keď som sa vrátila z výletu, našla som na zemi v kuchyni zaschnuté blato. Poprosila som teda Akari, či by ho neupratala. Nasledovne som cez dvere sledovala, ako 10 minút behajú po blate vysávačom a divia sa, že to nejde dole. Myslím, že sú pre seba stvorení.