Ako sme boli navštíviť imperátora

Ako som už viacej krát spomínala, Japonsko je krajinou dní slnečného počasia, rozkvitnutej prírody a poletujúcich motýlikov. Dnes nebol jedným z týchto dní. Dnes pršalo. A snežilo. A pršalo a snežilo zároveň. A mrzlo. Všetky motýliky zmrzli. Bolo to to najhnusnejšie, najstrašnejšie a najnepríčetnejšie počasie, aké som tu zatiaľ zažila. Takže sme samozrejme na dnes mali naplánovaný výlet, ktorý sa nedal zrušiť.

Traste sa všetci pred tokijskou snehovou kalamitou!

Niekedy v decembri som si totiž zmyslela, že by som sa chcela pozvať k cisárovi na čajíček. Správa imperiálneho paláca ponúka zadarmo prehliadky vonkajších priestorov ak si ich dostatočne dopredu zarezervujete, čo na jednu stranu znamená, že, jéj, určite sa dostanete a na druhú stranu, kurníkšopaholubník aj so stajňou, pretože dva mesiace dopredu proste predpoveď počasia nevyveštíte. A tak sme sa v skupinke piatich išli brodiť do úplného centra Tokia, aby sme hodinu mohli mrznúc obdivovať stromy okolo paláca, aby sme pomaly roztápajúc mohli ísť na suši.

Tokijsky imperiálny palác nie je úplne palác v správnom slova zmysle, resp. nie je to to, čo si my predstavujeme, keď sa povie slovo palác. Japonská cisárska rodina sídlila totiž až do reštaurácie Meidži v Kjóte a do tokijského hradu sa teda presťahovala po zrušení šógunátu v polovici 19. storočia. Ako som ale spomínala už niekedy minule, Japonci mali v starých dobrých časoch tendenciu stavať budovy z vysoko horľavých materiálov, takže ešte pred Veľkým presťahovaním im to tu zhorelo, potom to zhorelo trochu znova, potom z toho niekoľkokrát kus uhorelo, čo sa nepodarilo spáliť im zvalilo zemetrasenie a čo aj napriek tomu tvrdohlavo stálo dorazili kobercové nálety na Tokio počas posledných mesiacov druhej svetovej vojny. Preto všetko, čo sa dnes dá vidieť sú v podstate stavby z povojnového obdobia a sem tam stena z toho predošlého.

Toto nie je palác. Toto je strážna vežička, na ktorú sa chodil obdivovať výhľad na horu Fudži

Samotný palác bol tiež po vojne premenovaný na "cisársku rezidenciu", keďže veľmi palácovito nevyzerá a ten v Kjóte ešte stále veselo stojí. Momentálne je rozdelený na dve časti: západnú, kde sú budovy samotnej rezidencie, Úrad pre správu cisárskej rodiny a záležitostí, archív a múzeum a východnú, kde sa nachádzajú krásne záhrady, ktoré sú verejne prístupné.

Tu sídli úrad, ktorý sa stará, aby mala cisárska rodina čo jesť a za koho sa vydať

Výhľad na horu Fudži. Nutné röntgenové videnie

Som si istá, že je to všetko strašne krásne a rozkvitnuté a plné poletujúcich motýlikov, ale v úpornom boji o zachovanie akého takého telesného tepla som si nič z toho moc nevšimla. Beztak vás nepustia dovnútra, do záhrad nemalo cenu ísť a zvonku to úprimne až také terno nie je, táto ich rezidencia. Dúfali sme, že si nás imperátor všimne a zľutuje sa a donesie nám aspoň čaj, ale to on nemá dovolené ani keby chcel a my to tiež nemáme dovolené, lebo nevieme spamäti ani básničky Hjakuniniššu, na to ešte správne poďakovať a ospravedlniť sa, že žijeme a robíme takéto starosti (aj keď si osobne myslím, že jednoducho tresnúť hlavou o zem v hlbokej úklone by toto všetko vyjadriť zvládlo).

Toto je palác. Vidíte tú jednoduchú, ale napriek tomu regálnu výzdobu, hodnú najstaršej a jedinej prežívajúcej cisárskej rodiny na svete? Lebo ja nie

A odtiaľto, deti, odtiaľto nám máva cisár pri novoročnom prejave

Chvalabohu prehliadka trvala len asi hodinu, takže nič životne dôležité nestihlo omrznúť a na obed sme už odkvapkávali vo vyhrievanom metre späť domov. Cestou sme sa ešte stavili na už spomínané suši, ktoré k nám samo od seba chodilo na bežiacom páse, skoro ako keby vážne chcelo, aby ho niekto zjedol. Takže sme sa obetovali a všetko ho sporcovali. Ešte stále mi nejak príliš nechutí, ale aspoň ho existuje naozaj veľa druhov a z niektorých z nich nelezú príšerky z hlbín mojich nočných môr. Tie boli celkom dobré, až na ten kúsok v ktorom sa ako poctivý nindža skrývala gulička wasabi, ktorá nakopla mňa a moje dýchacie cesty do budúceho štvrtka.

Každopádne je to ale zaujímavý zážitok, dívať sa, ako sa k vám sunie potrava skoro až priamo k ústam a sedieť tam ako Jabba the Hutt a vyklápať to jedno za druhým do seba. Aj som si tak pripadala, keď som pred sebou po skončení videla ten kopček tanierikov. Vydržalo to, až kým som nevidela tie hory Fudži, čo mali pred sebou Japonci, a potom som sa cítila už len ako huttie mláďa. To je snáď v Japonsku prvýkrát.