Ako som našla cestu k bohom

Všetkým prajem šťastný a veselý nový rok drevenej ovce. Znelo by to oveľa viac cool, keby to bola metalová ovca, ale bohužiaľ. Drevo ide ale lepšie k barbeque, takže to možno zmysel dáva (a myslím pri tom celý čas na tie ovečky u mamy v práci).

Dočítala som sa, že to bude rok harmónie, spolupatričnosti, celkového zlepšenia, liečenia sa z minulých ujm a všeobecne tak nejak všetkého, ten článok som nebola schopná dočítať ani do polovice, pretože tak mnoho slintov nie som schopná spracovať. Bude to tak dobrý rok, akým ho spravíme a bude v ňom jahňacie na drevenom uhlí.

Japonsko oslávilo príchod budúceho grilu vo veľkom pokoji a dobrej nálade. Až na konbini sa obchody zavreli, vlaky jazdili prázdnejšie ako som ich kedy zažila, odvšadiaľ bolo počuť novoročné koledy a všetci boli ako každý rok prekvapení, že je zima. Je zaujímavé zistiť, že to, čím sú pre nás Vianoce, sú pre nich Novoročné sviatky a ich Vianoce sa zhodujú s našim Silvestrom. Vianoce sú tu príležitosť džgať do seba koláč a piť, kým sa vám vesmír netočí, zatiaľ čo Nový rok, trvajúci tri dni, je príležitosť stráviť čas s rodinou, džgať do seba všetko, čo sa nehýbe, spať a sunúť sa od chladničky k telke v pyžame.

Súčasťou tohto rituálu je samozrejme veľké upratovanie ku koncu decembra a sviatok Ómisoka (31.12.), kedy sa jedia cestoviny zvané tošikoši soba, ktoré nás majú svojou dĺžkou preniesť do nového roka. Celá rodina potom zasadne k televízoru a namiesto Mrázika sa pozerá Kóhaku uta gassen, kde dva tímy populárnych spevákov a skupín spievajú o dušu a nakoniec panel divákov a rozhodcov rozhodne, kto tento rok vyhral. Ak náhodou nemáte dojem, že to znie veľmi tradične, tak počúvajte toto: tím žien je vždy červený a tím mužov biely. To je preto, pretože dávno pradávno sa dlhú dobu vliekol pomerne krvavý spor medzi klanmi Minamoto (biela vlajka) a Taira (červená vlajka), z ktorého po mnohých vyvražďovaniach, bitkách, zradách a bratovražde vyšiel nakoniec najlepšie istý Minamoto no Yoritomo, ktorý bol, pamparará – prvý šógun! Odvtedy kedykoľvek sú v Japonsku proti sebe dva tímy, jeden je vždy červený a druhý biely (s vlajkou to nemá nič spoločné). Predpokladám, že ani väčšina Japoncov o tomto nevie, ale Betty áno, pretože o tom písala bakalárku a teraz aj vy (ďakujem, Betty, BTW).

Predstavujem si, že konečná bitka pri Dannoure vyzerala tiež takto (zdroj)

Počas ďalších troch dní sa potom vyjedá jedlo oseči, ktoré pozostáva z miliónov kúskov všeličoho možného (niečo na štýl našich mnoho druhov jedla na štedrovečernom stole) a ktoré sa vždy uvarí (resp. momentálne skôr kúpi) dopredu, pretože v tomto čase prináša varenie nešťastie. Súčasťou novoročných osláv je aj písanie prvej kaligrafie (kakizome), čo je obdoba predsavzatí na nový rok, akurát napísané omnoho krajšie a výroba prvého moči (močicuki). Keďže kaligrafia ma príliš neberie a moje predsavzatia na tento rok pozostávajú z každoročného "buď cool, buď drak", kakizzome robiť nebudem, ale močicuki som sa včera zúčastnila.

Toto, ale vo väčšom množstve je jedlo oseči (zdroj)

Ako mimoškolská aktivita funguje na univerzite Waseda krúžok zvaný Nidži no kai (Spoločnosť dúhy), ktorý funguje veľmi podobne ako náš Japonský klub Olomouc. Pre svojich členov, či už sú to vysokoškolskí študenti, pracujúci ľudia, Japonci alebo zahraniční, pripravujú každú chvíľu rôzne akcie na spoznanie japonskej kultúry a najmä zahraničným študentom dávajú dobrú príležitosť spoznať sa s inými ľuďmi. Prvým eventom tohto roka bolo práve už spomínané močicuki, takže sme šli.

Močicuki je v podstate mlátenie ryže, kým sa z nej nestane moči a moči je v podstate ryža, do ktorej mlátite obrovským kladivom, kým sa z neho nestane taká mazľavá, lepivá hmota s konzistenciou vyprážaného syra. Tento výtvor sa v Japonsku je so všeličím, najčastejšie ho nájdete v kombinácii s ankom, gaštanovým pyré alebo sójovkou. Prvé dve možnosti sú veľmi chutné. Ja som osobne nemlátila, pretože som ten deň nejak výnimočne nemala chuť do ničoho mlátiť (a nie som chorá), ale držala som v ruke to kladivo a bolo ťažké ako Watanabeho testy. Tiež sa ten kolektívny výtvor možno nie úplne podaril – ono nikto dohromady nevedel, ako sa to má robiť, polka z toho nám nechtiac poodlietala z mlátidla mimo misu a celkovo to nevyzeralo príliš chutne, tak nás nakoniec nakŕmili tým pekným procesovaným z obchodu. Ale tradíciu sme naplnili.

Uuuuum, mňam?

Aby som sa ale niekedy vôbec dostala k tým bohom, ktorých som sľubovala na začiatku, najdôležitejšiu časťou novoročných osláv je prvá návšteva svätyne – hacumóde. Celá rodina aj so psami sa ide na Nový rok (niekedy aj neskôr ak sa chcú vyhnúť davom) pomodliť do svätyne, nakúpiť nové omamori (talizmany), nakúpiť šípy (ktoré sú tiež šťastné alebo čosi), nakúpiť spústu iných vecí, napiť sa dobrého sake, ktoré svätyňa pripraví a spáliť všetky tieto veci z minulého roka, lebo fungujú len 12 mesiacov. Pre svätyne je toto najzaneprázdnenejšie obdobie roka – často bývajú otvorené až neskoro do večera, kým obvykle zatvárajú po zotmení. V tomto čase samozrejme potrebujú hromadu pomoci, pretože ľudí je strašne veľa, vecí na robenie tiež, a preto vo veľkom najímajú na brigády. Na našu univerzitu chodia každoročne ponuky práve pre zahraničných študentov, takže sme sa po tom vrhli s najväčšou radosťou, pretože kedy inokedy sa naskytne takáto príležitosť. A viete čo? Ja som si to tak užila!

Živé predstavenie a vatra na pálenie

Bola síce neskutočná kosa a vstávať som musela ešte pred siedmou, ale pokecala som si s toľkými ľuďmi ako už dávno nie. Všetci boli v dobrej nálade, hlavne po tom sake, čo sme im naliali a to, čo mi na Japonsku chýbalo počas Vianoc v sviatočnej atmosfére, som si vynahradila dvojnásobne tu.

A ešte k tomu nás navliekli do týchto cool tradičných oblečkov. Modré môže nosiť len niekto, kto to vedie, ostatné dievčatá sú v oranžovom/červenom

Samozrejme to nešlo bez drobných zádrhov – najskôr nám habkal náš slušný prejav (čítaj: hovorili sme na nich ako sedliaci). Nasledovne, keďže sme boli v danej svätyni nové, netušili sme, čo kde je, takže aj keď sa nás niekto pýtal, len sme zmätene (a po sedlácky) odpovedali, že je to náš prvý deň. Najskôr sme dostali rozlievať už spomínané sake, ktoré sa oficiálne volá godžinšu, ale všetci mu hovoria omiki, čo sme samozrejme nevedeli, takže keď vedľa nás videli veľký očividný sud s veľmi očividne alkoholom a vypýtali si, my sme im len ospravedlňujúc sa (po sedlácky) hovorili, že to my nevedieme. Potom sme sa samozrejme popýtali a zistili pravdu a dostatočne si otrieskali hlavu o priľahlú stenu a všetko bolo lepšie. Potom nás na chvíľu hodili do stánku, kde sa predávali všetky tie omamori a iné veci, ktorých je štyristo druhov a ktorých názvy a ceny sme sa naozaj mali naučiť dopredu (čo sme samozrejme neurobili) a tiež sme si mali dopredu zistiť frázy, ktorými sa komunikuje s návštevníkmi (čo sme tiež úplne neurobili), pretože toto je svätyňa a nie obchod. No proste, boli sme za strašných debilov väčšinu toho prvého dňa.

Očividný sud očividného alkoholu

A potom, potom sme si nejako zvykli. Slová začali chodiť tak nejak sami od seba, naučili sme sa, kam máme ľudí posielať, presvedčili sme vedenie, že predajný stánok nie je vhodné miesto pre nás, ktorí netušíme, čo polka z tých vecí je a čo sa s nimi robí a život bol dobrý. Podarilo sa mi naučiť sa jeden úplne špeciálny spôsob veštby (z čoho boli všetci na vetvy, ale medzi nami je to strašne jednoduché), takže aj keď som bola úplne neschopná pri predajnom stánku, aspoň s niečím som bola schopná pomôcť. Už niekedy v predošlom článku som spomínala, že sme si v Asakuse kúpili omikudži – veštbu šťastia/nešťastia. To, čo som robila tu, je pôvod tohto omikudži, pri ktorom si človek nevyberie level šťastia, ale šintoistické božstvo, ktoré bude nejakým spôsobom ovplyvňovať jeho budúci rok. Stále je to los a verím v to asi ako v tie pekné keci o tom, čo symbolizuje rok drevenej ovce pre môj milostný život, ale vytiahla som si boha menom Futotama no mikoto, ktorý sa píše znakmi "tučný" a "guľa" a myslím, že pre tentokrát som to trafila úplne presne.

Je to boh ukazujúci cestu a podľa tohto by som aj ja mala mať silu spojiť ľudí dohromady a viesť ich k veľkým veciam. Takže zajtra všetci na čokoládu!

Krok č. 1: zaplaťte 100 jenov
Krok č. 2: prečítajte túto básničku od srdca

Krok č. 3: vytiahnite si z luku jednu kartičku, na ktorej je meno božstva, ktoré potom so špeciálnou správou od toho božstva dostanete v podobe kartičky (fotka hore)

Ľudia akonáhle zistili, že niečo zvládam po japonsky, zvedavo chodili a popytovali sa, ja som im o dušu vysvetľovala všetko, čo som sa za tých päť minút naučila o daných božstvách z wikipédie, odkiaľ som, odkedy som v Japonsku, kde študujem a čo rada papám a úplne si nemyslím, že to bolo mojou zásluhou, ale chodilo ku mne na veštby hodne ľudí a vedenie so mnou bolo spokojné. Snáď bolo dostatočne spokojné, aby mi dovolili chodiť pomáhať pri festivaloch častejšie, pretože túto prácu žerem a pokojne ju budem robiť zadarmo (teda, ak mi zaplatia, sťažovať sa nebudem, ale tu ide o zážitok).

A spomínala som, že nás úplne úžasne kŕmili? Vedeli sme, že budeme mať obed, ale že to bude obed s dezertom, večerou, čipsami, mandarínkami, koláčom, krekrami, čokoládou domov a sake, to netušil nikto. Tiež nás tamojšia pani naučila vyrábať krásne kvietka z papiera a iná pani ma pozvala k sebe domov na čajíček a že má pre mňa nejakú knižku, čo sama vyrobila, ktorú mi chce dať. Tým, že svätyňu vedie rodina, je to všetko malé a útulné a nemajú syna v ženiacom veku, ale nejako sa tam prepašujem.

Ak platí staré príslovie "ako na Nový rok, tak po celý rok", budem pekne zmrznutá, napapaná a šťastná, tak dúfam, že vy tiež!