Denníček z Kjúšú vol. 9 (o Kjúšú)

Zhodou okolností je číslo deväť časťou "Kjú" z "Kjúšú", preto mi príde vhodné zakončiť tento denníček práve deviatym príspevkom. Tiež je to pekné guľaté číslo, je streda, je koniec roka a potrebujem vlastne dôvod, aby som vám písala? Nepotrebujem.

Chcela by som ešte nakoniec povedať pár vecí o Kjúšú, ktoré sa nevošli nikam inam, alebo som na nich zabudla. Tiež by som rada potvrdila, že fotky aj korektúra budú, ale zrejme nebudú v najbližších dňoch, pretože budem príliš zaneprázdnená robením neskutočnej hanby všetkým cudzincom pri brigáde vo svätyni. Držte mi palce.

Takže Kjúšú. Pravdu povediac, pripomína mi hodne Slovensko. Až teda na tie palmy a more a vybuchujúce sopky. Je to v podstate zoskupenie menších miest (menších ako Tokio), krásnej prírody a verejnej dopravy, ktorá začína dávať zmysel, až keď tam pár rokov žijete. Je to taký typický kus vidieka, počínajúc ošumelými budovami popri trati a končiac takým tým divným svojským zápachom dopravných prostriedkov.

A nájdete tam takéto zlaté vecičky

Odkedy som tam prišla, viem si konečne predstaviť, prečo sa Watanabe-senseiovi páči viac u nás ako povedzme v Tokiu. Oproti tej metropole je na Kjúšú všetko malé a domácke, ľudia sú veľmi milí a mala som z toho dojem, že sa až tak nebazíruje na všetkej tej správnosti a prehnanej zdvorilosti, ľudia chodia cez prechod normálne na červenú a autobusy meškajú a čakajú na oneskorencov.

V Ibusuki na zemi majú dokonca korytnačky ako v Olomouci!

Nejako som ešte neskúšala japonské hotely inde a predpokladám, že štandard je všade rovnaký, ale v každej izbe (okrem youth hostelov) sme dostali šampón, mydlo, pastu, kefku na zuby, niekde boli po ruke aj žiletky, pyžamo (obvykle vo forme jukaty), óó a knižku Učenie Budhy v nočnom stolíku raz. Dvakrát sme spali vo wašicu – japonskej miestnosti s tatami rohožami a na futonoch (taký ten matrac na zemi), ktoré sú úmerne pohodlné s pridávaním vrstiev. Tiež sme "spali" na vankúšoch, ktoré sú očividne plnené oceľovou praženou ryžou a tak neskutočne nepohodlné, že aj Učenie Budhy je lepšie pod hlavu (to sme samozrejme neurobili). Raz sa nám podarilo chytiť kombo toho pekelného vankúša a prikurovacieho radiátoru, ktorý svedomite ohrieval 10 centimetrovú bublinu svojho okolia.

Pôvodne sme sa trochu báli, aby bolo v zime vôbec čo vidieť, pretože je to hold ostrov, ktorý ryžuje viac z letnej sezóny, ale nakoniec som celkom rada, že sme išli takto. Vďaka tomu sme totiž stihli zázračné hrejivé lodičky v Janagawe, sťahovanie žeriavov v Izumi, pomerne príjemné počasie, úžasne veľa mandarínok a blahodarne málo turistov. Navyše všetky onseny majú o to väčšiu hodnotu, keď do nich leziete polozmrznutí.

Bol to každopádne krásny vianočný darček, skoro tak krásny ako to granko a syr, ktoré som dostala z domu. Nech sa v budúcom roku zopakuje oboje! 

A krásna, novoročne vyzdobená torii brána na záver