Denníček z Kjúšú vol. 6, 7, 8 (troj-mega kombo japonských prírodných...vecí)

Tri dni som sa neozvala a nikto si nevšimol, čo predpokladám vypovedá o dôležitosti tohoto blogu pre svet. Som rada, že nenesiem veľmi veľkú zodpovednosť.

Posledných pár dní totiž striedavo dochádzala šťava mobilu a mne a dialo sa toho pomerne málo, za to sa to však dialo veľkolepo, preto dnes dostanete trojnásobnú spŕšku mojich ohromných kecov namiesto predčasného novoročného ohňostroja.

28.12.2014 (nedeľa)

Nóbl tváriaci sa hotel v meste Izumi mal akúsi divnú pošahanú klimatizáciu, ktorá sa v polke noci rozhodla, že teplo je precenené a začala (priamo na nás) púšťať studený vzduch. Neboli sme potešené.

Ale nejako sme vstali a vybrali sa cez cestu hľadať lokálny vyhliadkový autobus, ktorý má všehovšudy horší cestovný poriadok ako Kysuca. Ten zaváža turistov bez auta (menej ako 1%) pozrieť sa na zimné sťahovanie žeriavov z celej východnej Ázie práve do dediny blízko Izumi. Každoročne sa tam zhromaždí viac ako 10 tisíc vtákov, tento rok vyše 14 tisíc, v dohromady štyroch prevedeniach - taký ten japonský, ten viac japonský, ten tretí a tamten s tým oným (sú to žeriavy, panebože, who cares).

 

Len pre zaujímavosť, vydáva to zvuky, ktoré sa nejakým zvláštnym spôsobom hodia ku menu žeriav. Netuším, ako to funguje

Navyše sú všetky pekne zhromaždené na mieste, kde ich prikrmujú, takže sa nadšenci a my môžeme postaviť pekne do vyhriatej presklenej vežičky a veselo sledovať. Problém je, že sme boli stále pomerne ďaleko a na tú diaľku je to len neidentifikovateľná masa zvieratiek. Navyše fotky sú tak nanič, že dostanete lepšie výsledky vygúglením hore spomenutých druhov. Boli sme sa pozrieť aj medzi polia, či nejakých nenájdeme, ale asi majú infračervené kamery alebo čo, pretože nás počuli na päťdesiat metrov a trepotajúce veci sa zle fotia.

Izumi tak ako mnohé iné miesta ryžuje z čoho sa dá, preto okrem vyhliadkovej bublinky je krátku cestu autobusom aj žeriaví park, kde sa dozviete všetko, čo ste kedy chceli a nechceli vedieť hádajte o čom a úplne nesúvisiace samurajské domy z obdobia Edo. Do týchto sme bohužiaľ nestihli ísť, pretože by si to vyžadovalo celý deň a my sme sa urýchlene potrebovali presunúť o štvrť ostrova ďalej, aby sme stihli trajekt. A najesť sa, to bolo tiež dôležité.

Tieto obidve veci sme stihli. Na obed sme si dali miestnu špecialitu - čierne prasiatko - ktoré chutí úplne rovnako ako iné prasiatka, len je zvonku čierne a miestne. Ku trajektu sme napokon došli tiež, síce po daždi a pešo cez pol konca sveta, ale dorazili sme niečo po piatej hodine k nákladnej lodi Hibiscus. Zmysleli sme si totiž, že v Tokiu nie je dostatok vzduchu a pohybu a máme príliš čistých vecí, a tak sme išli na túru cédrovým lesom na ostrove Jakušima.

Poviem vám, desný luxus to nebol. Ale prišli sme skôr, tak sme chytili ešte nejaké deky a boli sme tak unavené, že sme vlastne celú plavbu do rána prespali.

Aspoň mali teplo a telka zdochla sama od seba asi päť minút po tom, čo sme prišli

29.12.2014 (pondelok)

Do lejaku neskutočných proporcii sme sa druhý deň vylodili v prístave Mijanoura na ostrove Jakušima. Už za trochu lepšieho počasia sme sa vrhli z autobusu na začiatku turistického chodníka v časti Širatani-Usuikjó. Počasie sa stále lepšilo, dokonca svietilo slnko keď sme prešli prvých krásnych 800 metrov trasy. A potom...hádate správne z mojich nie až tak nepatrných náznakov, začalo pršať. A padať krúpy. Malinké krúpy. Ale boli sme dobre oblečené, dobre obuté, vodovzdorné, trošku českí-turisti-v-Tatrách a zvládli sme to bez problémov.

 

Táto fotka. Na túto fotku som akosi zvláštne pyšná

(Poznámka mojej rodine predtým, než mi začnú nadávať, čo som to za debila: Jakušima je známa tým, že tam prší skoro stále a v hustom lese nie je sucho skoro nikdy. Tým "zmysleli" pár odsekov dozadu som myslela "plánovali" a na začiatku trasy sme sa ešte pýtali miestnych, či je to bezpečné a bolo nám povedané, že áno.)

 

Hmla je autentická

Každopádne to za to stálo. Bol to nádherný hustý starý cédrový les. Pre znalých je to ten les, ktorý inšpiroval Mijazakiho pri kresbe Mononoke hime. Pre neznalých - je to proste krásny kus lesa. Som si istá, že kúsky z neho mám ešte stále na pršiplášti.

Krásny pogniavený čedar, eh, teda, céder

Po pomerne pomalučkom niekoľkohodinovom hopsaní z kameňa na kameň sme sa prepracovali naspäť k autobusu a naspäť do prístavu. Nalodili sme sa tentoraz na rýchlejšie (a dvakrát drahšie) žihadielko do prístavu Ibusuki. Kde zdochol pes.

30.12.2014 (utorok)

Ibusuki je jedno z tých miest, ktoré žije z turistov, suvenírov a viac turistov. Nie je v ňom totiž absolútne nič okrem niekoľkých onsenov a miestneho unikátu - pieskových onsenov. Aby som priblížila bližšie: onsen obvykle v Japonsku funguje tak, že máte jeden (alebo viacero) bazénov s horúcou kúpeľnou vodou, niekedy je poruke aj sauna a tam sa všetci (rozdelené podľa pohlavia samozrejme) tak nejak poflakujú, až kým im nie je dobre na duši. To, čo nazývajú pieskový onsen je miesto, kde vďaka pod zemou tečúcej láve je nadpriemerne teplý piesok (napríklad v Ibusuki) a oni vás do neho zahrabú až po uši, aby ste sa v pokoji mohli chvíľu v teplúčku marinovať. Medzi nami som si skoro istá, že ten piesok prihrievajú pre účinok, pretože pochybujem, že je naozaj taký horúci.

Je to zaujímavá skúsenosť. Človek by nepovedal, že hlina je tak ťažká, ale aj ta trocha, čo stačila na moje zahrabanie, celkom vážila. Tiež je niekde na rozmedzí úchvatu a hrôzy pozorovať, ako vás niekto lopatou zakopáva. Odporúčam.

Každopádne, aj jeden aj druhý onsen dohromady urobili divy na moje boľavé nohy a zhruba asi hodinu som bola schopná sa hýbať ako normálny človek. Potom ale účinok nejako ochladol a bola som veľmi rada, že to bol náš posledný deň, pretože zajtra by som to na nejaké veľké prechádzky nevidela.

Tá spústa dreva dole, to je prekryté miesto, kde nás zahrabávali

Tiež som chopila príležitosť a ochutnala miestny imodžóčú, čo je destilát z rodiny japonských šóčú robený zo zemiakov. Ako? Sa ma nepýtajte. Prečo? Asi z núdze. A? Je to hnusné. Chutí to ako tá najlacnejšia, najmenej chuťovo obdarovaná slivovica akú si dokážete predstaviť. Navyše sa pije nariedená s horúcou vodou, takže je to navyše teplé a hnusné. Prečo to robím takéto veci? by sa ma spýtal Watanabe-sensei. Neviem.

Nuž a z tohoto všetkého sme sa vydali na letisko Kagošima a odtiaľ domov, odkiaľ teraz píšem. Fotky dodám niekedy. A ešte nejaké veci inokedy. A možno veci o iných veciach jedného dňa. Teraz idem spať.