24.12.2014 (streda)
Hneď prvým bolo, že sme sa vôbec vypratali ráno
z postele, pretože nám nezvonil môj budík. Ukázalo sa totiž, že zásuvka, v
ktorej bol, akosi v strede noci prestala fungovať a on sa vybil. To mám za to,
že som sa sťažovala, že sa nám všetko darí.
Chvalabohu bol ešte nastavený aj budík hotelový
a nejako sa nám podarilo dopotácať sa do dnešnej destinácie - mesta Janagawa.
Tam nás čakali lodičky. Ale neboli to obyčajné lodičky. Boli to zázračné
lodičky, ktoré majú na sebe v zimných mesiacoch deky a pod nimi ohrievadlá
(kotacu), pod ktoré sa zahrabete do ľubovoľnej časti tela a necháte sa unášať
prúdom a loďkovodom. Ten náš nám aj spieval (a išlo mu to lepšie ako vtedy tomu
v Benátkach), ukázal nám kde býva a kam chodili zo školy plávať predtým, než od
vlády dostali bazén. Vôbec, bol na nás úžasne zlatý a už len kvôli nemu by som
Janagawu odporúčala.
![]() |
| A boli sme samy dve na lodičke pre desiatich, lebo nie je sezóna. Časť "Jana" z "Janagawa" znamená vŕba, preto tie stromy všade |
Zázračná hrejivá lodička nás doviezla až do
časti mesta Ohana (kvetinka), pomenovaného podľa niečoho, čo si nepamätám, ale
je to veľký starý dom, kde na jar určite všetko kvitne alebo tak niečo. Tam sme
si sadli na obed do domácej reštaurácie k tým najprívetivejším a najukecanejším
starším občanom, akých si dokážete predstaviť. Doniesli nám spústu výborného
jedla, pán dokonca kvôli mne išiel kúpiť chlieb, lebo som nič netušiac
prikývla, že by sa k tomu môjmu grilu hodil.
![]() |
| Štvrť Ohana |
![]() |
| A to je môj gril. Volá sa to teppan jaki a robíte si to sami na namazanej kovovej platni na vlastnom stole s omáčkou |
Tiež som dnes zistila, že v ktoromsi novom japonskom
seriáli hrá blonďavá Američanka a že by som mala skúsiť šou biznis.
Bohužiaľ sme sa odtiaľ museli pomerne rýchlo
spakovať, pretože sme mali rezervovaný autobus späť ku stanici. Ten sme ale
nestihli, a práve keď sme sa rezignovane vydali hľadať nejakú inú zastávku,
pribehol k nám pán z reštaurácie, že nás odvezú. A tak nás viezla asi 80-ročná
pani, sem tam trochu krkolomne, sem tam na to dupla, celú cestu šťastne
vykecávajúc cez celé mesto až na stanicu. Ak nie kvôli zázračným lodičkám,
odporúčam Janagawu kvôli nim.
V porovnaní nudným vlakom sme sa dopravili späť
do Kumamota, kde sme sa chceli pozrieť do jedného parku, ale ten sa schovával
za traťou a tváril sa podozrivo ako kopec, tak sme radšej zavítali do neďalekej
svätyne na nepolnočnú neomšu.
A keďže tradície sa musia dodržovať, na večeru
sme si dali starodávne japonské štedrovečerné jedlo - jahodový shortcake.






Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára