25.12.2014 (štvrtok)
Milý denníček,
nabudúce, keď si budem otvárať hubu o tom, ako
všetko vychádza bez chyby, prosím stúp mi podpätkom na nohu ako tá pani minule.
Hneď ráno sme nasadli na električku do opačného smeru, a keďže sme vodiča
uistili, že vieme kam ideme, nezostávalo nám nič iné, ako sa aspoň dve zastávky
odviesť, aby sme nebodaj nevyzerali ako blbí turisti.
 |
| Ale viezli sme sa električkou s celodreveným interiérom, takže vuhú |
Keď sme ale presadli do správneho smeru,
doviezli sme sa do parku Suizendži, kde ako sa zdalo sme ten deň boli prví. Je
to nádherný malý parčík so svätyňou kúsok od centra Kumamota. Celý deň bolo
krásne jasno, slnko sa odrážalo od hladín jazierok plných nejedlých dúhových
kaprov, všetko sýtozelené... Prosím, tu je záplava fotiek:
Pri východe sme konečne stretli aj miestne
špeciality a všetky ich statočne zjedli. Kjúšú je vďaka svojej polohe dobrou
úrodnou pôdou pre sladké zemiaky, ktoré samozrejme putujú do všetkých foriem a
kombinácii, ktoré sa dajú predať. Konkrétne napríklad do ikinari dango, čo je
zemiak potretý ankom zabalený v cestíčku, alebo do formy mandžú, čo je presne
to isté len bez anka. Obidve chutia ako sladké zemiaky (prekvapivo). Okrem toho
je kumamotská prefektúra známa ešte jednou vecou - na plátky nakrájaným lotosovým
koreňom plneným horčicou a celým vypraženým. Oni tomu hovoria karaši renkon, ja
prievan v dýchacích cestách.
Zo záhrady sme vyrazili na hrad. Cestou sme sa
stavili do malej svätyňky, ktorá mala v názve miso, čo nadchne len
japončinárov. Kumamotský hrad je ževraj jeden z najkrajších v Japonsku, je to
ale len betónová napodobenina toho pôvodného, pretože ten im zhorel. To sa
ostatne stáva, keď je celé vnútro drevené. Mali aj dve vežičky, na ktoré sme
vyliezli, ale mesto bohužiaľ nie je veľmi malebné. Po areáli sa potulovali aj
páni v samurajských kostýmoch a hovorili na nás starou japončinou, čo znova
nadchne len japončinárov.
 |
| Áno to je maskot. Závidíte? |
 |
| Samotný hrad je tak ako všetky japonské hrady zvnútra prázdny, ale táto vec sa nachádzala v priľahlom paláci (bol to skôr taký domec, ale hovorili tomu palác) |
Dnes sme sa ale potrebovali presunúť do pomerne
vzdialenej oblasti Takačiho, kam chodia len dva autobusy denne, takže sme sa
ešte rýchlo pozreli na rieku a týmto sme Kumamoto zabalili.
Cestu do Takačiho som už tradične prespala,
takže nie som schopná ohodnotiť. Zobudila som sa len, aby som videla ako sa
krásne dymí z neďalekej sopky Aso, na ktorú sme pôvodne chceli ísť, ale keďže
ako hovorím, dymí, asi by z nás miestni neboli nadšení (a my zo seba
pravdepodobne tiež nie).
 |
| Strašná, dymiaca, každým rokov vyberajúca tisíce ľudských životov. Japonsko sa otriasa hrôzou |
Do Takačiho sme dorazili až po zotmení, takže
sme chvíľu blúdili, kým sme našli hotel....ktorý vyzerá ako krásna väznica.
Alebo lepšie, ako také to asylum pre bláznov. Jop.
Ale izba je prekvapivo priestorná a dostali sme
na spanie jukaty, takže sa to nejak urobí. Večer sme si zašli ešte na jokagura
tanec, lokálnu záležitosť, o ktorej vám viac porozprávam zajtra. Vedzte len, že
sa so mnou chcel baviť najväčší boss japonských bohov a rovno pod nosom svojej
manželky. Chlapi...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára