Denníček z Kjúšú vol. 4 (ako doma)

26.12.2014 (piatok)

Práve sa terigáme autobusom horskými cestičkami z Takačiho do Nobeoky a ich kvalita je porovnateľná snáď len s cestou rosinskou. Dnes toho bolo ale viac, o čom som si hovorila, že je to ako vystrihnuté z turistickej mapky žilinského kraja.

Keďže miestne autobusy viac nechodia ako chodia (mnohí si už tu všimnú očividnú paralelu) hneď zrána sme sa vybrali pozrieť si jaskyňu Ama no Iwato. Pozrieť hovorím preto, lebo samotná jaskyňa je príliš posvätná na to, aby do nej vstúpili obyčajní smrteľníci, dokonca ani japončinári tam nesmú, len cisárska rodina raz za rok. Je to miesto, kde sa podľa mytológie išla schovať slnečná bohyňa Amaterasu po tom, ako ju naštval jej mladší brat Susano'o (ten jej zničil palác, pokadil záhradu a zvliekol z kože jej obľúbeného žrebca - proste klasické veci, čo bratia robia) a kým sa tam schovávala, na zemi panovala tma. To sa iným bohom nepáčilo, tak sa ju odtiaľ pokúšali vypáčiť, ale ona sa zaprela, že už takú prácu robiť nebude, že to bol jej obľúbený koník, ktorého dostala za maturitu a že Susano'o je na ňu zlý a už sa s ním nehrá (chcem len, aby ste si uvedomili, že šintoizmus nemá peklo, inak by som už letela). Bohovia teda prišli s prefíkaným plánom ako ju odtiaľ dostať - hodili jej za dverami obrovskú párty, na ktorú ona nebola pozvaná, a keď vykukla z jaskyne že čo to za rambajz, nastavili jej zrkadlo, aby sa jej zdalo, že si našli novú bohyňu slnka. To sa Amaterasu samozrejme nepáčilo, vybehla von, aby tej novej škatuli napravila xicht a vtedy za ňou zatvorili dvere jaskyne a už sa nemala kam schovať. Potom samozrejme priznala chybu a vrátila sa na nebesá a blabla nezaujímavá dohra, ale pointa je, že to je tá jaskyňa, do ktorej sme nešli. Videli sme ju ale z opačného brehu a vyzerá veľmi jaskyňovito.

 

Toto je posvätná torii brána, ktorá vedie k miestu, kde je svätyňa jaskyne

Posvätné torii brány sa môžu čistiť len posvätnými vysokotlakovými čističmi, tak je to napísané v starých kronikách

Vybrané kapitoly z tohoto príbehu boli tiež témou väčšiny včerajšieho kagura tanca. A ako som hovorila o tom bossovi - to je tatino Amaterasu zvaný Izanagi a on a jeho žena Izanami včera tanec uzatvorili malým predstavením svojho manželského života (akože najskôr obidvaja striedavo tancovali s obecenstvom, kým ten druhý sa ich snažil odtiahnuť, a potom vyrobili sake, Izanagi sa opil a žena ho uložila spať). Idylka.

 

Boh Tadžikarao zostupuje na zem, aby zistil, kde sa skrýva slnečná Amaterasu. Cinká zvončekmi a načúva, či ju odniekiaľ nebude počuť

Ame no uzume tancuje a zabáva ostatných bohov, aby sa smiali čo najhlasnejšie pred dverami jaskyne

Keď Amaterasu vykukne zo svojho úkrytu boh Tadžikarao vyrve dvere jaskyne z pántov (?) a pred dvere zaviaže posvätné lano, aby sa tam Amaterasu nemohla vrátiť

V ľavo s bielou maskou božská Izanami a vpravo jej manžel s červenou maskou Izanagi. Rodičia Amaterasu

Striedavo rýpu do obecenstva. Dostala som posvätným vejárom po hlave

Božský Izanagi je božsky na mol

Späť k jaskyni, je tak posvätná, že ju dokonca nemôžete ani vidieť len tak. Musí s vami ísť mních, vyhnať z vás všetkých zlých duchov a osobne vás zaviesť na obzervačný balkónik na náprotivnej strane rieky, aby ste tam nestvárali niečo nečisté (alebo nespadli do útesu bez svedkov).

Potom sme sa ešte prešli k jednej malej svätyňke, ku ktorej cestička vyzerá ako by ste ju vystrihli z brožúry o Jánošíkových dierach a na ktorej je navyše rovnako zima.

Svätyňka menom Ame no jasukawara

Vrátili sme sa do dediny Takačiho a išli nájsť slávny kaňon. Bála som sa trochu aká to bude štreka, pretože všetky mapky v okolí vyzerajú, akoby ich kreslili miestni škôlkari a vôbec sa z nich nedalo poznať ako je čo ďaleko. Nakoniec sme ale zistili, že je to len asi 45 minútová prechádzka.

 

Ide sa k nemu po tejto krásnej ceste

V kaňone sa nachádza 17 metrový vodopád, do ktorého sa mi podarilo nespadnúť a za veľmi drahé peniaze sa dá prenajať lodička, aby ste ho mohli nielen vidieť zo všetkých strán, ale aby ste neskúsene mohli zaveslovať najlepšie rovno pod neho.

 

Je pekný, ale celkovo akosi menej ohromujúci ako tvrdí brožúra

Na obed sme mali naplánovanú miestnu špecialitu - nagaši sómen, „lietajúce nudle“, ktoré sa na vás valia po šmýkačke a ak si ich chytíte, za odmenu ich môžete zjesť. Bohužiaľ je pre nich teraz neturistická sezóna a stánok s nimi bol zavretý, preto sme sa presunuli do inej reštaurácie. Dala som si kurací rezeň v niečom, čo pripomínalo tatarku a pomenované je to podľa Portugalcov (nanban).

To som sa veru nemusela trmácať cez celý svet, aby som si dala rezeň v Jánošíkových dierach...