Denníček z Kjúšú vol. 6, 7, 8 (troj-mega kombo japonských prírodných...vecí)

Tri dni som sa neozvala a nikto si nevšimol, čo predpokladám vypovedá o dôležitosti tohoto blogu pre svet. Som rada, že nenesiem veľmi veľkú zodpovednosť.

Posledných pár dní totiž striedavo dochádzala šťava mobilu a mne a dialo sa toho pomerne málo, za to sa to však dialo veľkolepo, preto dnes dostanete trojnásobnú spŕšku mojich ohromných kecov namiesto predčasného novoročného ohňostroja.

28.12.2014 (nedeľa)

Nóbl tváriaci sa hotel v meste Izumi mal akúsi divnú pošahanú klimatizáciu, ktorá sa v polke noci rozhodla, že teplo je precenené a začala (priamo na nás) púšťať studený vzduch. Neboli sme potešené.

Ale nejako sme vstali a vybrali sa cez cestu hľadať lokálny vyhliadkový autobus, ktorý má všehovšudy horší cestovný poriadok ako Kysuca. Ten zaváža turistov bez auta (menej ako 1%) pozrieť sa na zimné sťahovanie žeriavov z celej východnej Ázie práve do dediny blízko Izumi. Každoročne sa tam zhromaždí viac ako 10 tisíc vtákov, tento rok vyše 14 tisíc, v dohromady štyroch prevedeniach - taký ten japonský, ten viac japonský, ten tretí a tamten s tým oným (sú to žeriavy, panebože, who cares).

 

Len pre zaujímavosť, vydáva to zvuky, ktoré sa nejakým zvláštnym spôsobom hodia ku menu žeriav. Netuším, ako to funguje

Navyše sú všetky pekne zhromaždené na mieste, kde ich prikrmujú, takže sa nadšenci a my môžeme postaviť pekne do vyhriatej presklenej vežičky a veselo sledovať. Problém je, že sme boli stále pomerne ďaleko a na tú diaľku je to len neidentifikovateľná masa zvieratiek. Navyše fotky sú tak nanič, že dostanete lepšie výsledky vygúglením hore spomenutých druhov. Boli sme sa pozrieť aj medzi polia, či nejakých nenájdeme, ale asi majú infračervené kamery alebo čo, pretože nás počuli na päťdesiat metrov a trepotajúce veci sa zle fotia.

Izumi tak ako mnohé iné miesta ryžuje z čoho sa dá, preto okrem vyhliadkovej bublinky je krátku cestu autobusom aj žeriaví park, kde sa dozviete všetko, čo ste kedy chceli a nechceli vedieť hádajte o čom a úplne nesúvisiace samurajské domy z obdobia Edo. Do týchto sme bohužiaľ nestihli ísť, pretože by si to vyžadovalo celý deň a my sme sa urýchlene potrebovali presunúť o štvrť ostrova ďalej, aby sme stihli trajekt. A najesť sa, to bolo tiež dôležité.

Tieto obidve veci sme stihli. Na obed sme si dali miestnu špecialitu - čierne prasiatko - ktoré chutí úplne rovnako ako iné prasiatka, len je zvonku čierne a miestne. Ku trajektu sme napokon došli tiež, síce po daždi a pešo cez pol konca sveta, ale dorazili sme niečo po piatej hodine k nákladnej lodi Hibiscus. Zmysleli sme si totiž, že v Tokiu nie je dostatok vzduchu a pohybu a máme príliš čistých vecí, a tak sme išli na túru cédrovým lesom na ostrove Jakušima.

Poviem vám, desný luxus to nebol. Ale prišli sme skôr, tak sme chytili ešte nejaké deky a boli sme tak unavené, že sme vlastne celú plavbu do rána prespali.

Aspoň mali teplo a telka zdochla sama od seba asi päť minút po tom, čo sme prišli

29.12.2014 (pondelok)

Do lejaku neskutočných proporcii sme sa druhý deň vylodili v prístave Mijanoura na ostrove Jakušima. Už za trochu lepšieho počasia sme sa vrhli z autobusu na začiatku turistického chodníka v časti Širatani-Usuikjó. Počasie sa stále lepšilo, dokonca svietilo slnko keď sme prešli prvých krásnych 800 metrov trasy. A potom...hádate správne z mojich nie až tak nepatrných náznakov, začalo pršať. A padať krúpy. Malinké krúpy. Ale boli sme dobre oblečené, dobre obuté, vodovzdorné, trošku českí-turisti-v-Tatrách a zvládli sme to bez problémov.

 

Táto fotka. Na túto fotku som akosi zvláštne pyšná

(Poznámka mojej rodine predtým, než mi začnú nadávať, čo som to za debila: Jakušima je známa tým, že tam prší skoro stále a v hustom lese nie je sucho skoro nikdy. Tým "zmysleli" pár odsekov dozadu som myslela "plánovali" a na začiatku trasy sme sa ešte pýtali miestnych, či je to bezpečné a bolo nám povedané, že áno.)

 

Hmla je autentická

Každopádne to za to stálo. Bol to nádherný hustý starý cédrový les. Pre znalých je to ten les, ktorý inšpiroval Mijazakiho pri kresbe Mononoke hime. Pre neznalých - je to proste krásny kus lesa. Som si istá, že kúsky z neho mám ešte stále na pršiplášti.

Krásny pogniavený čedar, eh, teda, céder

Po pomerne pomalučkom niekoľkohodinovom hopsaní z kameňa na kameň sme sa prepracovali naspäť k autobusu a naspäť do prístavu. Nalodili sme sa tentoraz na rýchlejšie (a dvakrát drahšie) žihadielko do prístavu Ibusuki. Kde zdochol pes.

30.12.2014 (utorok)

Ibusuki je jedno z tých miest, ktoré žije z turistov, suvenírov a viac turistov. Nie je v ňom totiž absolútne nič okrem niekoľkých onsenov a miestneho unikátu - pieskových onsenov. Aby som priblížila bližšie: onsen obvykle v Japonsku funguje tak, že máte jeden (alebo viacero) bazénov s horúcou kúpeľnou vodou, niekedy je poruke aj sauna a tam sa všetci (rozdelené podľa pohlavia samozrejme) tak nejak poflakujú, až kým im nie je dobre na duši. To, čo nazývajú pieskový onsen je miesto, kde vďaka pod zemou tečúcej láve je nadpriemerne teplý piesok (napríklad v Ibusuki) a oni vás do neho zahrabú až po uši, aby ste sa v pokoji mohli chvíľu v teplúčku marinovať. Medzi nami som si skoro istá, že ten piesok prihrievajú pre účinok, pretože pochybujem, že je naozaj taký horúci.

Je to zaujímavá skúsenosť. Človek by nepovedal, že hlina je tak ťažká, ale aj ta trocha, čo stačila na moje zahrabanie, celkom vážila. Tiež je niekde na rozmedzí úchvatu a hrôzy pozorovať, ako vás niekto lopatou zakopáva. Odporúčam.

Každopádne, aj jeden aj druhý onsen dohromady urobili divy na moje boľavé nohy a zhruba asi hodinu som bola schopná sa hýbať ako normálny človek. Potom ale účinok nejako ochladol a bola som veľmi rada, že to bol náš posledný deň, pretože zajtra by som to na nejaké veľké prechádzky nevidela.

Tá spústa dreva dole, to je prekryté miesto, kde nás zahrabávali

Tiež som chopila príležitosť a ochutnala miestny imodžóčú, čo je destilát z rodiny japonských šóčú robený zo zemiakov. Ako? Sa ma nepýtajte. Prečo? Asi z núdze. A? Je to hnusné. Chutí to ako tá najlacnejšia, najmenej chuťovo obdarovaná slivovica akú si dokážete predstaviť. Navyše sa pije nariedená s horúcou vodou, takže je to navyše teplé a hnusné. Prečo to robím takéto veci? by sa ma spýtal Watanabe-sensei. Neviem.

Nuž a z tohoto všetkého sme sa vydali na letisko Kagošima a odtiaľ domov, odkiaľ teraz píšem. Fotky dodám niekedy. A ešte nejaké veci inokedy. A možno veci o iných veciach jedného dňa. Teraz idem spať.

Denníček z Kjšú vol. 5 (letná dovolenka na konci decembra)

27.12.2014 (sobota)

Rozmýšľala som, že tento príspevok pomenujem "schody - môj odveký nepriateľ", pretože sme ich dnes vyšli a zišli naozaj požehnane, ale najväčší dojem vo mne zanechalo more a palmy.

Mesto Mijazaki leží na juhovýchode Kjúšú a je skoro po celý rok obľúbenou destináciou pre surf. Keďže je tiež hlavným mestom svojej prefektúry, kombinuje sa v ňom veľkomesto s prímorským rezortom.

My sme ale deň začali o niečo južnejšie pri ostrovčeku Aošima, kde sme bývalí. Tu si musím dovoliť poznámku - bol to guesthouse takže sme nečakali veľa, ale dostali sme krásnu vyhriatu japonskú izbu s tatami a rovnako ako v drahších hoteloch aj čaj a rýchlovarnú kanvicu. Niektoré veci majú proste Japonci vychytané.

Ráno sme sa z toho tepla vyhrabali ísť sa poprechádzať po Aošime. Stratili sme sa pritom na jedinej ceste, čo tam bola, ale to patrí k dobrodružstvu. Je to malý ostrovček, asi 20 minút okolo peši, na ktorom údajne mali byť fascinujúce geologické útvary, ale zrejme na ne bolo príliš zima a boli zalezené, pretože sme žiadne nevideli. Videli sme ale dlhé jazyky štrku trčiace do mora za odlivu a nesiem domov hrsť kamienkov a mušličiek, aby ste mali niečo naozaj tradične japonské. Starobylejšie už sa nedá, ospravedlňujem sa.

 

Zrejme je to foťákom, ale voda tu má krásnu betónovú kvalitu. Páči sa mi to

Z Aošimy sme sadli na autobus ešte ďalej od Mijazaki, aby sme sa dostali k svätými Udo. Tá sa nachádza zasadená do útesu a obsahuje hore zmienené množstvo schodov. Cesta k nej vedie po pobreží a ako sme sa dívali na tie divoké palmy, útesy a more, všade slaný vzduch a teplé slniečko, pripadali sme si ako na dovolenke v polke leta. V giftshope nás potom veľmi aktívna pani ponúkla čajom z pomelovitého miestneho citrusu, ktorý nás presvedčil, že to je presne to, čo nám v živote chýba a kúpili sme si ho. Ale je naozaj výborný.

Samotná svätyňa sa nachádza dole tam, kde je zelená strecha, ale nesmie sa fotiť

Odtiaľ sme sa už konečne vybrali do Mijazaki, ale len na chvíľočku, lebo sme sa dnes potrebovali prepraviť na druhý koniec ostrova do mesta Izumi. Zavítali sme teda vo veľkom fofre do parku mieru, kde je pamätník 2. svetovej vojny a ešte dôležitejšie, sú tam voľne porozhadzované haniwy - sošky z hliny, ktoré sa dávali do hrobov. Toto boli teda len kamenné napodobeniny, ale učili sme sa o nich na dejinách, takže sa to počíta.

Pamätník

Šťastný dedulo

Armáda koníkov

Hav!

Karrrambá!

Vikingská loď

Dedinka

Vodník!

Um...džbán?

Večera, si to ty?

Denníček z Kjúšú vol. 4 (ako doma)

26.12.2014 (piatok)

Práve sa terigáme autobusom horskými cestičkami z Takačiho do Nobeoky a ich kvalita je porovnateľná snáď len s cestou rosinskou. Dnes toho bolo ale viac, o čom som si hovorila, že je to ako vystrihnuté z turistickej mapky žilinského kraja.

Keďže miestne autobusy viac nechodia ako chodia (mnohí si už tu všimnú očividnú paralelu) hneď zrána sme sa vybrali pozrieť si jaskyňu Ama no Iwato. Pozrieť hovorím preto, lebo samotná jaskyňa je príliš posvätná na to, aby do nej vstúpili obyčajní smrteľníci, dokonca ani japončinári tam nesmú, len cisárska rodina raz za rok. Je to miesto, kde sa podľa mytológie išla schovať slnečná bohyňa Amaterasu po tom, ako ju naštval jej mladší brat Susano'o (ten jej zničil palác, pokadil záhradu a zvliekol z kože jej obľúbeného žrebca - proste klasické veci, čo bratia robia) a kým sa tam schovávala, na zemi panovala tma. To sa iným bohom nepáčilo, tak sa ju odtiaľ pokúšali vypáčiť, ale ona sa zaprela, že už takú prácu robiť nebude, že to bol jej obľúbený koník, ktorého dostala za maturitu a že Susano'o je na ňu zlý a už sa s ním nehrá (chcem len, aby ste si uvedomili, že šintoizmus nemá peklo, inak by som už letela). Bohovia teda prišli s prefíkaným plánom ako ju odtiaľ dostať - hodili jej za dverami obrovskú párty, na ktorú ona nebola pozvaná, a keď vykukla z jaskyne že čo to za rambajz, nastavili jej zrkadlo, aby sa jej zdalo, že si našli novú bohyňu slnka. To sa Amaterasu samozrejme nepáčilo, vybehla von, aby tej novej škatuli napravila xicht a vtedy za ňou zatvorili dvere jaskyne a už sa nemala kam schovať. Potom samozrejme priznala chybu a vrátila sa na nebesá a blabla nezaujímavá dohra, ale pointa je, že to je tá jaskyňa, do ktorej sme nešli. Videli sme ju ale z opačného brehu a vyzerá veľmi jaskyňovito.

 

Toto je posvätná torii brána, ktorá vedie k miestu, kde je svätyňa jaskyne

Posvätné torii brány sa môžu čistiť len posvätnými vysokotlakovými čističmi, tak je to napísané v starých kronikách

Vybrané kapitoly z tohoto príbehu boli tiež témou väčšiny včerajšieho kagura tanca. A ako som hovorila o tom bossovi - to je tatino Amaterasu zvaný Izanagi a on a jeho žena Izanami včera tanec uzatvorili malým predstavením svojho manželského života (akože najskôr obidvaja striedavo tancovali s obecenstvom, kým ten druhý sa ich snažil odtiahnuť, a potom vyrobili sake, Izanagi sa opil a žena ho uložila spať). Idylka.

 

Boh Tadžikarao zostupuje na zem, aby zistil, kde sa skrýva slnečná Amaterasu. Cinká zvončekmi a načúva, či ju odniekiaľ nebude počuť

Ame no uzume tancuje a zabáva ostatných bohov, aby sa smiali čo najhlasnejšie pred dverami jaskyne

Keď Amaterasu vykukne zo svojho úkrytu boh Tadžikarao vyrve dvere jaskyne z pántov (?) a pred dvere zaviaže posvätné lano, aby sa tam Amaterasu nemohla vrátiť

V ľavo s bielou maskou božská Izanami a vpravo jej manžel s červenou maskou Izanagi. Rodičia Amaterasu

Striedavo rýpu do obecenstva. Dostala som posvätným vejárom po hlave

Božský Izanagi je božsky na mol

Späť k jaskyni, je tak posvätná, že ju dokonca nemôžete ani vidieť len tak. Musí s vami ísť mních, vyhnať z vás všetkých zlých duchov a osobne vás zaviesť na obzervačný balkónik na náprotivnej strane rieky, aby ste tam nestvárali niečo nečisté (alebo nespadli do útesu bez svedkov).

Potom sme sa ešte prešli k jednej malej svätyňke, ku ktorej cestička vyzerá ako by ste ju vystrihli z brožúry o Jánošíkových dierach a na ktorej je navyše rovnako zima.

Svätyňka menom Ame no jasukawara

Vrátili sme sa do dediny Takačiho a išli nájsť slávny kaňon. Bála som sa trochu aká to bude štreka, pretože všetky mapky v okolí vyzerajú, akoby ich kreslili miestni škôlkari a vôbec sa z nich nedalo poznať ako je čo ďaleko. Nakoniec sme ale zistili, že je to len asi 45 minútová prechádzka.

 

Ide sa k nemu po tejto krásnej ceste

V kaňone sa nachádza 17 metrový vodopád, do ktorého sa mi podarilo nespadnúť a za veľmi drahé peniaze sa dá prenajať lodička, aby ste ho mohli nielen vidieť zo všetkých strán, ale aby ste neskúsene mohli zaveslovať najlepšie rovno pod neho.

 

Je pekný, ale celkovo akosi menej ohromujúci ako tvrdí brožúra

Na obed sme mali naplánovanú miestnu špecialitu - nagaši sómen, „lietajúce nudle“, ktoré sa na vás valia po šmýkačke a ak si ich chytíte, za odmenu ich môžete zjesť. Bohužiaľ je pre nich teraz neturistická sezóna a stánok s nimi bol zavretý, preto sme sa presunuli do inej reštaurácie. Dala som si kurací rezeň v niečom, čo pripomínalo tatarku a pomenované je to podľa Portugalcov (nanban).

To som sa veru nemusela trmácať cez celý svet, aby som si dala rezeň v Jánošíkových dierach...

Denníček z Kjúšú vol. 3 (niečo zo starého Japonska)

25.12.2014 (štvrtok)

Milý denníček,

nabudúce, keď si budem otvárať hubu o tom, ako všetko vychádza bez chyby, prosím stúp mi podpätkom na nohu ako tá pani minule. Hneď ráno sme nasadli na električku do opačného smeru, a keďže sme vodiča uistili, že vieme kam ideme, nezostávalo nám nič iné, ako sa aspoň dve zastávky odviesť, aby sme nebodaj nevyzerali ako blbí turisti.

 

Ale viezli sme sa električkou s celodreveným interiérom, takže vuhú

Keď sme ale presadli do správneho smeru, doviezli sme sa do parku Suizendži, kde ako sa zdalo sme ten deň boli prví. Je to nádherný malý parčík so svätyňou kúsok od centra Kumamota. Celý deň bolo krásne jasno, slnko sa odrážalo od hladín jazierok plných nejedlých dúhových kaprov, všetko sýtozelené... Prosím, tu je záplava fotiek:

Pri východe sme konečne stretli aj miestne špeciality a všetky ich statočne zjedli. Kjúšú je vďaka svojej polohe dobrou úrodnou pôdou pre sladké zemiaky, ktoré samozrejme putujú do všetkých foriem a kombinácii, ktoré sa dajú predať. Konkrétne napríklad do ikinari dango, čo je zemiak potretý ankom zabalený v cestíčku, alebo do formy mandžú, čo je presne to isté len bez anka. Obidve chutia ako sladké zemiaky (prekvapivo). Okrem toho je kumamotská prefektúra známa ešte jednou vecou - na plátky nakrájaným lotosovým koreňom plneným horčicou a celým vypraženým. Oni tomu hovoria karaši renkon, ja prievan v dýchacích cestách.

Zo záhrady sme vyrazili na hrad. Cestou sme sa stavili do malej svätyňky, ktorá mala v názve miso, čo nadchne len japončinárov. Kumamotský hrad je ževraj jeden z najkrajších v Japonsku, je to ale len betónová napodobenina toho pôvodného, pretože ten im zhorel. To sa ostatne stáva, keď je celé vnútro drevené. Mali aj dve vežičky, na ktoré sme vyliezli, ale mesto bohužiaľ nie je veľmi malebné. Po areáli sa potulovali aj páni v samurajských kostýmoch a hovorili na nás starou japončinou, čo znova nadchne len japončinárov.

Áno to je maskot. Závidíte?

Samotný hrad je tak ako všetky japonské hrady zvnútra prázdny, ale táto vec sa nachádzala v priľahlom paláci (bol to skôr taký domec, ale hovorili tomu palác)

Dnes sme sa ale potrebovali presunúť do pomerne vzdialenej oblasti Takačiho, kam chodia len dva autobusy denne, takže sme sa ešte rýchlo pozreli na rieku a týmto sme Kumamoto zabalili.

Cestu do Takačiho som už tradične prespala, takže nie som schopná ohodnotiť. Zobudila som sa len, aby som videla ako sa krásne dymí z neďalekej sopky Aso, na ktorú sme pôvodne chceli ísť, ale keďže ako hovorím, dymí, asi by z nás miestni neboli nadšení (a my zo seba pravdepodobne tiež nie).

 

Strašná, dymiaca, každým rokov vyberajúca tisíce ľudských životov. Japonsko sa otriasa hrôzou

Do Takačiho sme dorazili až po zotmení, takže sme chvíľu blúdili, kým sme našli hotel....ktorý vyzerá ako krásna väznica. Alebo lepšie, ako také to asylum pre bláznov. Jop.

Ale izba je prekvapivo priestorná a dostali sme na spanie jukaty, takže sa to nejak urobí. Večer sme si zašli ešte na jokagura tanec, lokálnu záležitosť, o ktorej vám viac porozprávam zajtra. Vedzte len, že sa so mnou chcel baviť najväčší boss japonských bohov a rovno pod nosom svojej manželky. Chlapi...