O divadle a veciach s tým spojenými

Aby som vás dlho nenapínala, tými "vecami s tým spojenými" myslím alkohol. Hodne alkoholu. Len som to nechcela dávať do názvu, aby to snáď neodradilo niekoho, kto na Googli hľadá seriózny článok o japonskom divadle. Takto mu tento príspevok veselo vyskočí, nešťastník na to nič netušiac klikne a bác! Je chytený do siete mojich hypnotizujúcich slov, excelentných neimportantných anglicizmov a s témou nesúvisiacich fotiek:

Bééé

Ale vážne. Divadlo. Niekde v článku, ktorý sa mi nechce hľadať, som vám spomínala, že budem chodiť na vyučovanie, ktorého náplňou bude pomáhať pri organizácií divadelného festivalu u nás na škole. Úprimne do dneška netuším, prečo práve tu, pretože univerzita je to malá, pomerne hoodne zvonku nedotknuteľná a s divadlom je spriaznená asi ako murár s ňuňu stromovým. Ale očividne, kde sú vôľa a peniaze (hlavne tie peniaze), tam je možné všetko, a tak sa tento november konal už desiaty ročník.

Koná sa to u nás v kumbále, kde je divadelný sál a už chápete, prečo hovorím o peniazoch

Nie že by som to ale chcela kritizovať – bolo to urobené profesionálne od osvetlenia až po herecké výstupy. Predstavenia boli rozmanité, každé z iného súdku a krásne prevedené. Skupina menom Condors (コンドルズ), ktorá je v Japonsku pomerne známa, napríklad predviedla svoj patentovaný "súčasný tanec", čo je prepojenie živej hudby a výrazového tanca, všetko improvizované, ktoré na prvý pohľad vyzerá trochu ako epileptický záchvat tancujúceho, ale v skutočnosti sa na to dobre pozerá, je to tak svojsky vtipné a krásne to gumuje mozog diváka. Navyše jeden z dvojice účinkujúcich je momentálne vo Francúzsku, takže to robili po Skype, niekde v mrňavej izbičke, kde chytili wi-fi a poflakovala sa im do toho mačka.

Potom sme mali predstavenie od nášho študentského divadelného krúžku, ktoré bolo tiež veľmi pekné, bližšie reálnemu divadlu, len ma mrzelo keď som zistila, že si to nepísali sami, ale poprosili niekoho z profesionálneho divadelného sveta, aby im dodal scenár. Neberte ma zle, bolo to naozaj nápadité, dobre zahrané, ale moje štandardy sú možno niekde inde po všetkých tých kravinách, čo každoročne stvárame na divadelnom krúžku my. Uvidíme, plánujem sa k nim pridať a urobiť im v živote bordel, pokračovanie inokedy.

Ďalej sme mali blbé školské predpisy, podľa ktorých nesmú byť študentky v areáli školy po 9 hodine večernej, takže sme z veľmi nádejného kúsku o porovnaní moderného divadla a tradičného japonského kabuki videli len tú nudnú úvodnú polovicu, a potom nás decentne vykopli.

Nakoniec bola ale zaujímavá vec – boli to monológy 15 ľudí, z ktorých bol každý nejakým spôsobom spojený v istou vraždou a celé to prebiehalo ako policajné vyšetrovanie. Teda až na to, že sme sa absolútne nedozvedeli, kto to urobil. A nevedeli to ani herci, ani pán, čo to napísal, pretože som sa pýtala. A to trošku sucks. Zas na druhú stranu sme ale na hodine predtým dostali papiere a mali napísať jeden monológ, ktorý nám potom rovno niektorý herec zahral. Najlepšie vyučovanie ever! Až na to, že moja japončina, nech je akokoľvek tolerovateľná, na niečo takéto proste nestačí, takže som to stihla napísať len tak do polovice a s chybami, ale pán scenárista sa na mňa usmial a pán herec je očividne čarodejník, takže to nakoniec na seppuku nebolo. Jéj!

No a čo sme tam vlastne robili my, sa pýtate. My sme tam postávali, mávali a usmievali sa. Bolo by to vtipnejšie, keby som si robila srandu, ale to je vážne to, na čo nás potrebovali. On ten areál školy je veľký a aby sa tam náhodou niekto nepotuloval, tak zhruba každých desať metrov povinne stála Japonka (a na jedných dvadsiatich metroch aj Slovenka) a ukláňali a vítali a usmievali o život. Mám novonadobudnutý rešpekt pre ľudí, čo toto robia každý deň. Väčšina ľudí totiž ani nepozdraví späť, ani nekývne hlavou, je to akoby ste boli duch volajúci zo záhrobia (vzhľadom na to, že sme mali biele plášte, aby nás bolo dobre vidno, som tak celkom pravdepodobne aj vyzerala), ste len slabý hlások vo vánku: "Vitajte! Vitajte....Predstavenie je tu...dolu po týchto schodoch...dávajte si pozor na schody...idú dole...sú to schody..."

Sem tam sme pomáhali upratovať a posledná divadelná skupinka nám dokonca doniesla aj nejakú čokoládu, krekry a pitie. Óóó a pred začiatkom nás prišla pozrieť pani, čo robí profesionálnu osvetľovačku v divadle a ukazovala nám, ako sa tým robí, takže som mávala reflektorom a bola som najšťastnejšie stvorenie na svete. Svetielka!

Inak jediná záživná vec, čo sa stala bola, že som raz pekne vítala po japonsky, okoloidúca pani sa na mňa len pozrela a automaticky na mňa máva: "Haróó" a potom sa otočí a neveriacky sa pýta manžela: "Nehovorila po japonsky? Ci brehy!".

A pretože sme v Japonsku (a tým nepochybujem o európskych zvykoch), po zvládnutí veľkej úlohy sa treba ísť kolektívne opiť do nema. Takže sme šli. A až na tú Slovenku sa im to všetkým podarilo. V rekordnom čase. Z minima. Som si skoro istá, že pili džús. Nariedený ľadom. Čerstvo najedení.

Chvalabohu, opití Japonci sú strašne ukecaní a smejú sa všetkým mojim vtipom, takže ich v tomto stave preferujem. Počas päťhodinovej akcie sme prebrali všetko od tradičného divadla, cez drahé ovocie, preberanie cudzích (amerických) sviatkov a áno, došli sme aj na svetový mier. Zhodli sme sa, že je to dobrý nápad ("...keby sa proste všetci mali radi tak pekne ako tu teraz sedíme a normálne sa bavíme so...odkiaľ že to si...zo Slovenska, tam tam, ale odvšadiaľ akože a vôbec by sme nepotrebovali také tie vojny a tak, vôbec, to by bolo taaak fajn..." – Furusawa-san). Tiež som dostala odporúčanie na jedlo, o ktorom som nikdy v živote nepočula a to sa vôbec nestáva často – ryža so zeleninou a kúskami lososa zaliate zeleným čajom (očazuke) – a dostala som to rovno ochutnať. Chutí to presne ako si predstavujete.

Celkovo to bol veľký úspech. Urobila som si mnoho nových kamarátov, o ktorých netuším ako sa volajú a čo vlastne pre festival robili, ale jeden očividne pracuje ešte aj v reštaurácii a mám vraj zadarmo hamburger ("Hambágá, Oké. Furí J").

Aby ste ale nemali dojem, že vo svojom voľnom čase len tropím zábavu opitým Japoncom, bola som sa v sobotu pozrieť na predstavenie bunraku, čo je forma tradičného bábkového divadla. Videli sme dve hry – jeden novoročný tanec menom Ninin sanbasó (NIČ spoločné so sambou), ktorého záznam sa dá v zlej kvalite nájsť tu (odporúčam začať pozerať niekde v 11. minúte, ak pri tom nevydržíte pri celom) a epickú drámu Ehontaikóki, ktorá bola o tradičnej zmesi vrážd, utrpenia, lásky, cti a vrážd. Škoda akurát, že sme mali lístky kúpené cez niekoho iného, a tak sme sedeli v poslednom rade, takže som z toho videla akurát hudbu, ale pozrela som si hore zmienený záznam a som spokojná. Zaujímavé bolo, že medzi predstaveniami vystúpili účinkujúci a porozprávali nám o rôznych aspektoch divadla – ako sa šamisenom (sprievodným nástrojom) vyjadrujú určité dejové zvraty, ako vlastne vyzerajú bábiky zvnútra a prečo je treba troch ľudí, aby ich viedli, ako treba správne škrekľavo posadiť hlas, keď rozprávač hovorí ženské partie...

Keďže to bolo kúpené cez učiteľku u nás, ktorá sa pozná aj s ľuďmi z divadla, dostali sme aj backstage tour a mohli sme si ošahať bábky a strkať im ruky do otvorov a tak. Sú prekvapivo ťažké a plné rôznych špagátikov a klatiek.

Ženská maska sa transformuje na démona. Divadelné postupy sú očividne rovnaké úplne kdekoľvek na svete

Pustili nás aj na pódium, čo je asi najbližšie ako sa v živote dostanem na vystupovanie v japonskom Národnom divadle. Čo je asi dobrá správa pre japonské Národné divadlo.

Aj pre to pódium

A keďže som nasľubovala s ničím nesúvisiace obrázky, je minulotýždňový skupinový projekt menom "Vianočné osvetlenie (dun-dun-duuun)"