Je osem hodín ráno. Chladné novembrové počasie v sebe nesie príchuť prichádzajúceho tajfúnu. Vy ale cítite ešte inú búrku, vlečúcu sa pomaly ale iste po dažďom zmáčaných koľajniciach. Čakáte na druhý vlak, pretože do prvého ste sa nezmestili. Stojíte na hrane nástupištia a zároveň na okraji niečoho nového, niečoho veľkého, dobrodružstva hodného Tolkienoveho rozprávačského talentu a očakávate svoj osud.
Vlak príde, zastaví a dvere sa otvoria. Zvnútra sa vyvalí dym, prach a niekoľko duší a predtým, než sa nazdáte, vás masa ľudí za vami vedie dovnútra, hlboko do nepreskúmaných útrob prímestskej hromadnej dopravy. Bránite sa, odporujete tomu, ale nekončiaci prúd vás nesie, nesie stále ďalej od sveta, ďalej od civilizácie, ďalej od osobného priestoru a vám nezostáva nič, len sa tomu vzdať.
Ste obklopený stenou ľudí, celým morom hláv a končatín a tašiek. Vlak sa pohne a vy nepadáte, pretože nie je kam padať, nie je kam ujsť ani kam ustúpiť. Zo všetkých smerov ste stláčaný do fantastických tvarov a pozícii známych len zo špičkovej gymnastiky. Okolitý tlak vás pretvára, ničí a stavia nanovo, stláča pomaly, metodicky, neúprosne až do bodu zlomu. Strašný a úžasný dav vás pohlcuje a stáva sa celým vašim svetom, až kým to nie je len dav. Je to váš dav. Vaše more. Vy. Ste súčasťou niečoho monštruózneho, nezastaviteľného a mocnejšieho než panteón starobylých bohov. Ste jedným z veľa a veľa nás je spolu jedno.
Vlak ide ďalej. Z temnej hĺbky jemne sa kolísajúcich tiel sa v nepravidelných intervaloch ozýva zatratené: "Vystupujem..." a hneď aj zapadne do prázdna. Nikto nevystúpi. Nikto nás neopustí. Spolu sme teraz a spolu zostaneme navždy. Jedna ruka medzi lopatky, jedna hlava na rameno, jedna kabelka do obličiek. Spolu trpíme a vo svojej spoločnej bolesti sme jedna veľká krvilačná sila hýbajúca vlakom.
A v našej krvilačnosti, v našom neutíchajúcom hlade po čerstvých dušiach oddeľujeme od seba mohutné chápadlo na stanici Jojogi-Uehara a pohlcujeme celé nástupište. Neúprosne, bez milosti vťahujeme nič netušiace dvojnohé stvorenia do svojich hlbín a zaplátavame diery, ktoré sme si sami vytvorili. Sme znova kompletní. A sme väčší a hrozivejší než predtým.
Sunieme sa k svojmu cieľu a vo vzduchu je cítiť rastúce napätie. Už. Za malú chvíľu. Už. Príde ten moment a my vypustíme na svet všetok náš hnev, všetku našu bolesť a svet sa zatrasie a onemie v úžase a strachu. Teraz. Teraz!
More sa vylieva a v jednej obrovskej vlne cunami berie zo sebou všetko, čo jej stojí v ceste. Nič nás nezastaví, ani stĺpy, ani brány, ani staničný personál statočne rozdávajúci ospravedlnenky za meškanie. Rozlievame sa ako veľké jazero Biwa, rozlievame....rozlievame stále viac...a viac....stále ďalej...ďalej od seba...naše telo sa rozdeľuje, člení na menšie články, mizne......stráca sa. Až je z neho len malinký kúsok. Maličký článoček. Sám...sám...samotný. Samotný v tak veľkom neprekonateľnom svete, chabý a slabučký, trepotajúci sa v silnom vetre. A svet je tak obrovský. Obrovitánsky a plný vzduchu a stvorení, tak široký a rozľahlý. A voľný.
Ste voľný?
Voľný?
V pľúcach vzduch a na tvári svetlo. Tak krásne veci. Tak prekrásne, nádherné, úžasné veci. Berú dych ale vy dýchate. Dýchate a hýbete sa a žijete. Žijete.
A presadáte na druhý vlak.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára