O parku Jojogi a túlaní po Šindžuku

Asi pred týždňom som vám chcela napísať článok o asi 10 výletoch, na ktorých som medzičasom bola a ospravedlniť ich meškanie tým, že mám veľa práce a yadayada, ale popravde som desne lenivá, pozerám až príliš moc anime, behám po už zmienených výletoch a celkovo sa akosi do ničoho neviem dokopať, takže nič nerobím, takže mám ešte viac práce, takže mám ešte väčší stres z toho, že nič nerobím, takže nič nerobím.... Ak vám tento kruh pripadá povedome, gratulujem, čítate môj blog, ale teraz sa na Japoncov vyhovoriť nemôžem.

Namiesto poriadneho ospravedlnenia dostanete kytky. Veľa kytiek

Preto vám dnes niekoľko tých kratších zhrniem do jedného mega článku, ktorý vám bude musieť vydržať, kým zas nebude po polnoci a mne sa nebude chcieť ísť spať.

Niekedy pred mesiacom sme sa vybrali na poldňový výlet do parku Jojogi. Tú stredu sa síce malo zhoršiť počasie, ale my sme po Disneylande súrne potrebovali niekam preč od ľudí, tak sme to riskli a oprašali len minimálne. Jojogi je jeden z väčších parkov v Tokiu, rozprestiera sa zhodou okolností pomerne blízko toho, kde bývame (stále tak cez pol Slovenska, ale to je tu nič) a je populárnym centrom komárov, ktoré prenášajú horúčku Dengue. Takže sme si povedali, že to znie dobre.

(prenášali, asi tak 3 a nič vážne sa nestalo a bolo to ešte pred našim príchodom)

Park Jojogi je krásny, plný trávy a stromov a vecí, sem tam ponad obzor čúhajú paneláky Šindžuku, sem tam sa zhlboka nadýchnete, pozriete sa hore do košatej koruny nádherného stromu nad sebou a vidíte obrovského pavúka a tak vôbec je tam fajn. Majú tam aj veľmi známu svätyňu menom Meidži džingú, ktorá je už podľa mena zasvätená imperátorovi Meidži (panoval 1867 – 1912) a my sme ju chytili práve v momente, keď sa tam konala šintoistická svadba, takže sme videli nevestu vo svojom bielom háve a spústu malých detičiek navlieknutých do kimon (a potajomky ich fotili).

Sú v nej aj dva posvätné stromy, o ktorých som zabudla, prečo sú posvätné

Ešte aj predajné automaty majú striešky

V jej blízkosti sa nachádza aj kosatcová záhrada, ktorá je samozrejme rozkvitnutá až na jar, čo nám došlo v momente, keď sme zaplatili vstup, ale ono je to japonské a tak je to akosi zázračne pekné kedykoľvek.

Čajovňa

                             Kríky strihané à la chleba

Ako som ale spomínala, že odtiaľ vidno Šindžuku, človek by povedal, že v Tokiu je všetko strašne ďaleko od seba, ale v skutočnosti tu existujú akési zhluky zaujímavých vecí a niekedy sa až divíme, ako je to všetko poskladané v podstate pri sebe. Pred niekoľkými dňami sme sa po škole išli pozrieť na budovu tokijského mestského zastupiteľstva, ktorá je ľahko spoznateľná pre jej dve vysokánske veže. Ak ešte pochybujete o tom, aké je Japonsko premakané, tak zo stanice Šindžuku k nej vedie podzemný peší tunel, aby sa všetci tí chudáci úradníci nemiešali na povrchu autám pod kolesá a mohli si v pohode vo veľkom šťastnom hlúčiku chodiť každé ráno do práce.

Dôvodom, prečo sme tam šli sú dve rozhľadne v jednej veži, týčiace sa tak vysoko, že z nich je vidno na horu Fudži.

A ako sa tak obzeráme po tom koberci panelákov, hľa! Park Jojogi. Rovno pod nosom.

Zas iný deň sme sa poflakovali po škole po Šindžuku a zablúdili nachvíľu do susednej mestskej časti Šibuja, kde sa nachádza japonský ekvivalent Empire state building – budova telekomunikačnej spoločnosti NTT Docomo. Niekde pri nej je aj obchodné centrum Times square, ktoré nemá nič spoločné ani s novinami Japan Times, ani nie je veľmi námesťovité, ale vážne, očakávate od Japonska integritu? Myslela som si.

Späť na Šindžuku, blízko stanice je krásny park Gjóen, do ktorého sme sa naposledy nedostali kvôli už zmienenej komáriej horúčke. Už je ale november, takže sme si povedali, že ak tam aj nejaké pliagu rozdávajúce potvory sú, vrstvy nášho oblečenia ich dorazia a vošli sme.

Komáre tam vskutku neboli, len všadeprítomné jazierka, v nich plávajúca večera kapry, pomaličky červenajúce lístie, ukážky miliónov druhov chryzantém a božský pokoj. Ostatne nechám fotky, nech hovoria za mňa a na dnešok sa odmlčím.