Denníček z Kansaja, deň štvrtý (Harry Potter FTW)

Čo Ósaka stráca na kráse, vynahradzuje si zábavným parkom Universal studios a hlavne jeho fungl novou časťou - The Wizarding World of Harry Potter. Takže sme samozrejme šli.

 

Weeeeee

Je, neuveriteľne, ešte plnšia, ako tá na Floride, až tak, že musíte mať rezervovaný lístok na určitú hodinu vstupu, aby vás vôbec pustili dovnútra, nehovoriac o samotnom čakaní na atrakcie, ktoré činí minimálne hodinu a pol na každú. Tieto vymožeností sme bohužiaľ nemali, lebo rozhodnutie ísť padlo podľa počasia to ráno, takže sme prvú polhodinu blúdili po parku, aby sme zistili, kde sa to dá vyčarovať. Keď sme to ale našli, dostali sme sa dovnútra začarovaného lesa celkom rýchlo.

Vystáli sme si frontu na hrad, nevystáli si ju na lietajúcich hipogrifov a odmietli si ju vystáť na obchody (dve dračie horské dráhy v japonskej verzii nie sú). Celé to bolo plné selfiejúcich Japoniek a povinnej čínskej rodiny, ale stojí to za to. Aj po druhýkrát stojí za to. Aj po tretíkrát by stálo. Keby som bývala v Ósake, tak kúpim celoročnú permanentku a už nikdy ma odtiaľ nedostanete.

 

Waaaaaa

Park samotný je trošku iný, ako si ho pamätám. Iné atrakcie na iných miestach. Stihli sme ešte lodičky na ktoré sa liapala tá zubatá potvora z Čeľustí a autíčko so Spidermanom, na ktoré sa zas liapal Doctor Octopus.

Vnútri atrakcii je ako vždy na čom sa pobaviť (ASCII)

Nanešťastie sme stihli práve týždeň, kedy zatvárajú o siedmej večer, takže sme to museli zabaliť skôr. Hlavne, že vstupenky stoja rovnako...

Denníček z Kansaja, deň tretí (rozkvitnuté slivky)

 Cestovať v tomto čase má svoje výhody aj nevýhody. Na jednej strane máte obvykle tourist spot celý pre seba (s povinnou výnimkou čínskej rodiny), na strane druhej je teraz zima, všetko zatvára o štvrtej poobede a flóra je tak nejako dead. Najbližšie budú kvitnúť sakury, ale to až zhruba za mesiac a vtedy začne naozajstný prílev turistov, takže na to sa všetci spoliehajú a vysádzajú ich všade, kam sa zmestia. Na teraz kvitnúce slivky nezostáva tým pádom flek a skoro ich nevidno.

Ósaka je ale iná. V Ósake sa veci proste robia opačne, aj po schodoch sa chodí opačne, aj záhradníči sa očividne opačne, lebo pri hrade je obrovská záhrada plná sliviek (a povinnej čínskej rodiny). Samotný hrad až také terno nie je, ale vyšli sme zlým východom, takže sme si ho obišli a má peknú priekopu (chvalabohu bez povinnej čínskej rodiny).

Povinný mascot. Na túto stránku kliknite a kochajte sa

Okrem toho má Ósaka ešte aj Cútenkaku, čo je veža, na ktorej je zaujímavé len to, že ju navrhol rovnaký pán ako Tokyo tower (pán tiež nemá veľa fantázie, lebo vyzerajú akoby navrhol len jednu). Pod Cútenkaku sa ale nachádza stádo obchodíkov a reštaurácií, do jednej z ktorých sme si boli sadnúť na miestnu špecialitu - okonomijaki. Ak neviete, s čím máte tú česť, tak gúglite, ale garantujem vám, že the real thing je stokrát úžasnejší a mňami, než čo vám to tvrdí.

 

Cútenkaku

Okonomimňami

Kúsok sme sa prešli k svätými Šitennó, ale chceli od nás peniaze a nevyzeralo to, že by to za nich stálo. Tak sme popošli ďalej, kúpili si za päť grošov krásne klasické paličky na jedenie a zviezli sa mestskou električkou k svätými Sumijoši, za ktorú nič nechceli, ale ktorá stála za štipendium. Taký nádherný záhrado-park a obrovský červený most!

Strážna líška

Za chvíľu nás ale odtiaľ vyhnali, pretože hrozila tma, tak sme sa pohli do centra mesta, kde je slávna ulica Dontonbori, ktorá je plná jedla a oblečenia. Tam sme sa chvíľu poflakovali a dúfali, že začne niečo magické, ale začalo akurát tak pršať, tak sme to pre ten deň zabalili.

Ulica Dontonbori je lemovaná reštauráciami, ktoré takto pekne ukazujú, čo dobré varia. Cítim, že niektoré z nich nie sú úplne úprimné

K večeři Fugu
a ráno ještě naživu
- básnik Buson

Kóbe beef. Múúú

Denníček z Kansaja, deň druhý (o nindžoch a tajomstvách japonských železníc)

Dnes nám v Nare svitlo krásne slnečné ráno, takže sme sa samozrejme hneď zbalili a odišli z nej preč. Tomu ale predchádzalo adventure ako z románu - prespávali sme totiž na intráku u kamarátky a v Japonsku sa na takéto veci dívajú kolejbáby s rovnakou dávkou nechuti a nedokafeinovanej zloby ako v Olomouci. No a ako to už tak u týchto dobrodružstiev chodí, práve dnes sa rozhodli pozerať celé ráno televíziu.

Najprv sme tajne dúfali, že dopozerajú ranné anime a zalezú naspäť do svojho kolejbábobrlohu, ale žiadne také šťastie my nemáme, takže si tam pokojne hoveli až do nekonečna. My sme ale už strašne potrebovali vypadnúť, preto sme urobili to, čo každí správni akční hrdinovia - nindža-vyskočili sme z balkónu (na prízemí) a prekotrmelcovali sme to tie tri metre na cestu a tvárili sa pri tom nezadychčane. Už konečne chápem, čo je tak cool na vykrádaní sa z babských intrákov.

Dobrodružstvo zďaleka neskončilo ani keď sme s veľkým meškaním konečne sadli do vlaku. V stanici v Ósake nám totiž bolo povedané, že linka, na ktorú chceme prestúpiť, neexistuje a máme ísť inou. To človeka trochu rozhodí, takže sme pre istotu nasadli na zlý vlak. Na druhú stranu, dnes sme nečakane navštívili Kóbe!

Nakoniec sme sa ale dopracovali do Himedži, kde nás čakal obrovský hrad a jeho krásna záhrada. Hrad je považovaný za najkrajší v Japonsku a na rozdiel od tých ostatných sa netopí v mori panelákov. Je tiež práve pred koncom rekonštrukcie, takže sa nedá vliezť dovnútra. Japonské hrady bývajú ale zvnútra aj tak o ničom. Záhrada bola japonská, nádherná, plná jazierok a dúhových koi kapríkov a keby nebola taká kosa, boli by sme tam až kým by nás nevyhodili. Kosa ale bola, preto sme to zabalili a išli späť do Ósaky, kde spíme. Ale o nej viac zajtra.

Princezná Sen hrá karutu so svojou služobníčkou (umelé ale presvedčivé)

Samozrejme, že má maskota! (volá sa Širomaruhime)

Záhrada pri hrade Kókoen

Denníček z Kansaja, deň prvý (Oh deer!)

V meste Nara nám svitlo krásne slnečné ráno. Vlastne nie, nesvitlo vôbec nič, lebo slnko dnes nevyšlo spoza oblakov. A oblaky sa tešili tým, že dnes neprestajne pršali ako o závod. A aby sme to nemali príliš jednoduché, o šiestej ráno sa na nás vybodla Anina (spolucestujúcej) kamarátka, ktorá si nás mala prísť vyzdvihnúť a dopraviť nás ku sebe, aby sme si mohli zložiť veci.

Prší, prší, len sa leje, nezatváraj chrám nám dvere (lebo sme mokré a je nám zima, prosím, prosím)

Možno vás to prekvapí, ale o šiestej ráno v daždi mimo turistickej sezóny nie je ani v Japonsku otvorené okrem nápojových automatov nič. Po nejakom hľadaní sme ale kdesi vyhrabali reťazovú hamburgerovňu, ktorá si to očividne smutne vliekla celú noc a Ana si dala kávu, aby sme mali dôvod stráviť pár hodín v teple. Neboli sme jediné.

Okolo deviatej mali už pomaly začať otvárať všetky chrámy, kvôli ktorým sme prišli, takže sme sa vydali tým smerom. Na susednej stanici sme si nechali veci a vydali sa pozrieť priľahlý chrám Kófuku s krásnou päťstupňovou pagodou. Tam sa ozvala kamarátka, že sa predsa len zobudila a prišla nám naproti. Bagáž sme teda po pol hodine vybrali zo skrinky a išli nachvíľu uschnúť ku nej domov. Našťastie je to mesto malinké, takže aj s veľkým oneskorením sme stihli všetko.

Brána z koreňov v svätyni Kasuga

A vstup do tej istej svätyne lemovaný lampášmi

Nara bola kedysi dávno pradávno prvým hlavným mestom Japonska. Ako to tak býva, takéto srandy priťahujú množstvo veriacich a tí zas priťahujú spústu drevených staveníčok, pagod a mnohometrové sochy Budhu. Nehovorte mi, že vy si na cesty balíte niečo iné.

Chrám Tódai, kde schovávajú spomínaného veľkého Budhu

Oproti povedzme Kjótu má Nara tiež tú výhodu, že stihla zhorieť než sa mala šancu rozrásť, takže to, čo zostalo, je pekne koncentrované v nádhernom parku plnom jazierok a prastarého lesa. Ešte zaujímavejšie je snáď ale mnohopočetné stádo domestikovaných jelenčekov, ktoré prichádza v japonských veľkostiach a s japonskou tendenciou klaňania sa, keď im dáte napapať. Sú navyše úplne krotké a fluffy a tak naučené, že ľudia sú kŕmitká, že pokiaľ pre nich náhodou nič nemáte, ich záujem klesne hlboko pod bod mrazu. Ale sú fluffy a nám to stačí.

Bol celé mokré, chúdence. Anu trápilo celý deň, či môžu jelene prechladnúť

Rodinné foto. Ja si ani nerobím srandu, ani nie sú z plastu. Oni tam len tak stále stoja naaranžovaní

Chrámy boli inak tiež veľmi pekné, len cez dážď to celé nevyznelo tak impozantne. Tiež sa kvôli nemu zrušil festival šuni'e, pri ktorom mnísi zbesile behajú okolo veľmi dreveného chrámu s veľmi zapálenými pochodňami a dúfajú, že si to celé nepodpália nad hlavami (a každý rok podpália). Aspoň tak ale nechodia okolo samotného storočného chrámu, ale okolo pripraveného konštruktu.

Dnes spíme už u spomínanej kamarátky a zajtra bude hrad.

Denníček z Kansaja, noc prvá (úvod)

Hádajte, kto má v Japonsku dva a pol mesiaca prázdnin!

Ja.

A hádajte, kto má na účte ešte veľa štipendia!

Ja nie.

To ma ale každopádne nezastaví zabehnúť si na týždeň na výlet do malebnej starej oblasti Japonska menom Kansai. Na pláne je Kjóto, Ósaka, Himedži, Iga a Nara, do ktorej sa práve teraz dopravujem nočným autobusom spolu s rumunskou spolužiačkou. O priebehu budem samozrejme priebežne informovať, bohužiaľ znovu bez fotiek, pretože mobil si s bloggerom veľmi nerozumie. Budem sa ale snažiť dodať ich čo najskôr po návrate, takže pokojne zbesilo kontrolujte každý deň :)

Somó, Nó a hrnčiarstvó

Hoci je mnoho vecí, na ktoré by som sa mohla ohľadne školy sťažovať (ehm...výsledky testov, ktoré sme robili pred mesiacom...ehm), musím uznať, že o nás zahraničných sa starajú veľmi dobre. Keďže každá pracovná pozícia musí v Japonsku vykazovať nejaký úspech, zrodený z nejakej činnosti a zdokumentovaný najlepšie tak v troch kópiách, musí aj naše zahraničné oddelenie nejakým spôsobom zdôvodniť, prečo navzdory asi osminovej veľkosti v porovnaní s Univerzitou Palackého zamestnáva rovnaký počet pracovníkov. Preto neustále vymýšľajú nové a kreatívne udalosti, na ktoré nás s veľkou radosťou nahrnú a na ktoré potom musíme písať slohy o tom, aké to bolo úžasné a koľko nám to dalo do života. A, kým je to neskutočná otrava písať stále to isté dookola a hľadať zatiaľ neprebádané synonymá pre slovo "zaujímavý" aby sa človek večne neopakoval, je treba povedať, že väčšina tých eventov je fakt cool.

Naposledy sme sa napríklad boli pozrieť na predstavenie tradičného japonského divadla Nó (hrané, neobsahujúce masky ani bábiky). Jeho súčasťou je tradičný spev, ktorý tak trošku trhá ušné bubienky, tradičná japončina, ktorej nikto nerozumie, tradičné kimoná, ktoré sú krásne jak des a je o tradičnej zmesi smrti, cti a sakúr. Nemám najmenší šajn o čom to bolo, ani náš japonský sprievod ho nemá, ale bolo to desne tradičné a tak a tentokrát nikto nezaspal.

Toto je zlá fotka javiska. Prosím, kochajte sa zlou fotkou javiska

Predskokanom tohto predstavenia bola jedna hra divadla Kjógen, čo je....nie je to najvydarenejšie prirovnanie, ale povedzme, že v starovekom Grécku sa ako hlavná hra hrala vždy tragédia a počas pauzy sa hrala komédia, aby malo obecenstvo čas rozdýchať tie emócie a toto je niečo na podobný štýl. Kjógen je v podstate Nó, len kratšie, vtipnejšie a oveľa zaujímavejšie, ale nepovedzte nikomu, že som to povedala. Aj tak sme ale nemali šajnu o čom to bolo, pretože stará japončina ide proste mimo nás, naše okolie a tak vôbec mimo úplne všetko.

Z predstavení sme teda príliš veľa nemali, zato sme ale robili entertainment celému publiku, ktoré sa skladalo zo študentiek nižšej strednej školy pridruženej k našej univerzite. Baby v živote očividne nevideli cudzákov naživo a aby si nás na tutovku všimli, posadili nás do lóže, takže sme boli VIA ("Very interesting aliens").

Asi pred týždňom sme zas boli na sumó. Raz za rok usporiada najväčšia japonská komerčná televízia NHK špeciálnu šou – sumó turnament mimo sezónu + spevácku súťaž + ďalší sprievodný program. Prečo? Na znovu spopularizovanie tohto úchvatného národného športu. Prečo? Pretože v poslednej dobe sa japonská verejnosť príliš o sumó nezaujíma. Prečo? Pretože po prvé: je to šport, v ktorom sa dvaja skoro nahí, vyčesaní a dobre kŕmení fešáci vyťahujú navzájom za spodky, kým jeden nevytlačí druhého z kruhu a po druhé: je to šport, v ktorom sa dvaja skoro nahí, vyčesaní a dobre kŕmení fešáci vyťahujú navzájom za spodky, kým jeden nevytlačí druhého z kruhu.

Obecenstvo pred hráčom vpravo dostáva viac, ako za čo si zaplatilo

Toto je myslím scéna z Titanicu

Znovu sa nám raz podarilo vydesiť obecenstvo, pretože sme boli snáď jediní návštevníci narodení po vojne. Mladých to očividne príliš neberie.

Toto je jokozuna - titul získaný po dlhoročnom úsilí a výhrach

Furt on

A bolo to, prekvapivo, celkom fajn. Nedá sa na to dívať celkom ako na hokej, ale raz v živote človek proste musí vidieť, ako sa dve 150 kilové hory tuku a plienok zrazia v ohromnom strete vôlí a fyzikálnych zákonov a zakliesnia sa v urputnom valčíku boja. Raz v živote.

Asi polovica momentálnej najvyššej ligy

Aby som vás odviedla od tejto očarujúcej myšlienky, ktorá bude odteraz navždy ticho prežívať vo vašej hlave, s podporou zahraničného centra sme si boli ešte aj patlať vlastné hrnčeky a mištičky à la Japonsko. Všetkým išlo to patlanie veľmi dobre, len vaša milovaná to samozrejme uhňátala až za uši a konečný produkt vyzerá ako niečo prekliate a vytiahnuté z hrobky niekoho so strašne zlým vkusom.

Nemôžem ale s čistým svedomím povedať, že je to tá najhoršia patlanina na svete, lebo niekde v polke experimentu sa nado mnou zľutoval pán učiteľ a hrdinsky sa to snažil napraviť. A keďže sa to ani po vypálení nerozpadlo, predpokladám, že to napravil naozaj dobre a, hej, prinajhoršom môžem tvrdiť, že to je nejaký starý prekliaty artefakt.

A vďaka glazúre mám vnútri galaxiu, takže je to vlastne vesmírny prekliaty artefakt

Presne ako som dopísala túto vetu sa mi pustila krv z nosu. Niečo na tom bude.

Veľký článok o kytkách

Jakživ neexistovala kultúra tak posadnutá kvietkami ako je Japonsko. Vojdete do obchodu, garantujem, že tam niekde niečo, aspoň trochu pri pokladni, kvitne. Skúmate prastaré erby ešte prastarejších krvilačných samurajov, zodpovedných za tisíce vrážd a vojen, bum!, rozkvitnutá magnólia! Plánujete výlet? Hádajte o čom sa ako o prvom dočítate v sprievodcovi. Zoznam pokračuje.

Nie je teda divu, že sa kvetiny prepracovali až do útrob japonského umenia. V 16. storočí, kedy sa zrevolucionizoval čajový obrad, sa položili základy toho, čomu dnes hovoríme kadó (teda cesta kvetín). Nie len rozkvitnuté kvetiny, ale aj vetvičky, holé či inakšie, zdobili pri čajovom obrade čajovú miestnosť. Taký starodávnejší čajový obrad totiž mohol pokojne trvať celý deň s prestávkami a takto mali hostia aspoň čo obdivovať. Už vtedy sa zaviedlo pravidlo, že odrezať sa má len tá časť rastliny, ktorú naozaj použijete, t.j. dopredu si rozmyslieť akú veľkosť, tvar a dojem chcete, aby ozdoba mala, a potom chodiť po lese, až kým presne to nenájdete a urežete z toho presne toľko, čo potom hodíte do vázy. Na bližšie vysvetlenie, prečo toto myslenie pretrvávalo a bolo rešpektované, pripájam odsek z Knihy o čaji od Kakuzóa Okakury:

"Povězte mi, něžné květy, slzičky hvězd, když stojíte v zahradě a nakláníte hlavičky ke včelkám zpívajícím o rose a slunečních paprscích, zdalipak tušíte, jaký hrozný osud vás čeká? Sněte dál, kolébejte se a dovádějte v mírném letním vánku, dokud můžete. Budete vyvráceny, vaše končetiny budou jedna od druhé odtrženy a odneseny daleko od svých tichých domovů. Vražednice může být docela hezká. Může říct, jaké jste hezké, zatímco její ruce budou dosud zvlhlé vaší krví."

Tento chlap mal dostať Nobelovku. Tento chlap mal dosať dve Nobelovky.

Každopádne, v kadó funguje princíp neničenia kvetín – nežnosti pri zaobchádzaní s nimi a brania do úvahy ich prirodzené kvality (ohnutý tvar, rozdiely vo farebnosti jednotlivých kusov, atď.). Samotné usporiadanie kvetín vo váze sa potom riadi pravidlami podľa jednotlivých škôl, ale je treba povedať, že rozdiely medzi nimi sú minimálne, podobne ako je tomu povedzme v školách karate. Tiež, hoci si máme tendenciu myslieť, že všetko je ovládané pevnými zásadami, v každej škole existuje "voľný štýl", čo v podstate znamená, že si môžete robiť, čo chcete. Počet prác v tomto voľnom štýle dnes vysoko prevyšuje práce v štýle riadenom.

Čím sa ale každá škola, kadó všeobecne a vôbec, celé Japonsko, riadi, je sezónnosť. Na jesenné posedenie s priateľmi si jednoducho nemôžete dovoliť dotiahnuť vetvičku rozkvitnutých sakúr. Nielenže by ste ju logicky zháňali pomerne ťažko (aj keď existuje druh, ktorý v dostatočne teplých podmienkach kvitne aj teraz v zime), ale je to proste nevkus. Každé obdobie, mesiac a slávnosť má niečo svoje špeciálne a obvykle má toho špeciálneho viac, aby nedošlo k zbytočnému opakovaniu. Napriek tomu však existuje mnoho druhov kvetín, ktoré sa dajú používať tak akosi voľne. Z mojej skúsenosti môžete ruže napchať skoro všade, ale to mi neverte, lebo skúsenosť je to hlboko minimálna a neprofesionálna.

Pretože je to Veľký článok o kytkách a musí teda byť uspokojivo vyčerpávajúci, dovolím si ešte pár viet k terminológií, kým vás zasypem fotkami. V našich končinách sa tomuto celému umeleckému vecu rado hovorí ikebana. To....nie je úplne správny výraz. Respektíve je, ale vlastne nie je. Tak, ako nám to bolo vysvetlené, je ikebana len súčasťou kadó, ktorá sa zaoberá prácou so živými kvetinami, kým kadó zahŕňa aj (predpokladám) ich neživé časti. Tak, ako nám to bolo vysvetlené po druhýkrát, kadó viac dbá na vystihnutie pravdy. Čo toto znamená nechám na vašej predstavivosti, pretože tá moja po pár hodinách rozmýšľania nad týmto článkom išla pá.

Na koniec teda, aby ste si utvorili ucelenejší názor na to, čo vlastne robím so svojim životom, ponúkam ilustračné fotografie z výstavy ikebany, na ktorú som sa bola pozrieť. Komentár je neucelený, pravdepodobne nepravdivý a popravde asi úplne mimo vázu, ale pravda má sálať z tých kytiek, nie zo mňa.

Toto je povedzme najviac basic ikebana. Jeden druh rastliny, potiahnutý dovrchu. Japonská jednoduchosť

K tomuto sme sa snažili priblížiť na našich hodinách. Viac druhov, farebnejšie. Tiež veľmi japonské

Váza nemusí nutne sedieť na stole

Toto je proste vydarená fotka, ktorou sa bezostyšne chválim

Kadó tiež nutne nie je len o kvetinách. Výber vázy, výplne a celkovej myšlienky je veľmi dôležitý

...a predstavivosti sa medze nekladú

Je v podstate jedno, kam to zavesíte, postavíte, posadíte, priviažete

A pokojne to môže byť farebné jak šľak

Vlastne, niekedy čím farebnejšie, tým lepšie

"Nové" tiež nutne nie je "zlé"

Dá sa to napchať do čohokoľvek

kým je dojem pekný, všetko je povolené

"Mami, ja chcem páva!" A bol páv

Dochádza mi vtipný, kvázi náučný komentár

Kytky v krúžkoch!

Kytky v krabičke!

Zdroj:
OKAKURA, Kakuzó, Dita NYMBURSKÁ a Dita HORÁKOVÁ. Kniha o čaji. 1. vyd. Praha: Brody, 1999.