Ako sme boli navštíviť imperátora

Ako som už viacej krát spomínala, Japonsko je krajinou dní slnečného počasia, rozkvitnutej prírody a poletujúcich motýlikov. Dnes nebol jedným z týchto dní. Dnes pršalo. A snežilo. A pršalo a snežilo zároveň. A mrzlo. Všetky motýliky zmrzli. Bolo to to najhnusnejšie, najstrašnejšie a najnepríčetnejšie počasie, aké som tu zatiaľ zažila. Takže sme samozrejme na dnes mali naplánovaný výlet, ktorý sa nedal zrušiť.

Traste sa všetci pred tokijskou snehovou kalamitou!

Niekedy v decembri som si totiž zmyslela, že by som sa chcela pozvať k cisárovi na čajíček. Správa imperiálneho paláca ponúka zadarmo prehliadky vonkajších priestorov ak si ich dostatočne dopredu zarezervujete, čo na jednu stranu znamená, že, jéj, určite sa dostanete a na druhú stranu, kurníkšopaholubník aj so stajňou, pretože dva mesiace dopredu proste predpoveď počasia nevyveštíte. A tak sme sa v skupinke piatich išli brodiť do úplného centra Tokia, aby sme hodinu mohli mrznúc obdivovať stromy okolo paláca, aby sme pomaly roztápajúc mohli ísť na suši.

Tokijsky imperiálny palác nie je úplne palác v správnom slova zmysle, resp. nie je to to, čo si my predstavujeme, keď sa povie slovo palác. Japonská cisárska rodina sídlila totiž až do reštaurácie Meidži v Kjóte a do tokijského hradu sa teda presťahovala po zrušení šógunátu v polovici 19. storočia. Ako som ale spomínala už niekedy minule, Japonci mali v starých dobrých časoch tendenciu stavať budovy z vysoko horľavých materiálov, takže ešte pred Veľkým presťahovaním im to tu zhorelo, potom to zhorelo trochu znova, potom z toho niekoľkokrát kus uhorelo, čo sa nepodarilo spáliť im zvalilo zemetrasenie a čo aj napriek tomu tvrdohlavo stálo dorazili kobercové nálety na Tokio počas posledných mesiacov druhej svetovej vojny. Preto všetko, čo sa dnes dá vidieť sú v podstate stavby z povojnového obdobia a sem tam stena z toho predošlého.

Toto nie je palác. Toto je strážna vežička, na ktorú sa chodil obdivovať výhľad na horu Fudži

Samotný palác bol tiež po vojne premenovaný na "cisársku rezidenciu", keďže veľmi palácovito nevyzerá a ten v Kjóte ešte stále veselo stojí. Momentálne je rozdelený na dve časti: západnú, kde sú budovy samotnej rezidencie, Úrad pre správu cisárskej rodiny a záležitostí, archív a múzeum a východnú, kde sa nachádzajú krásne záhrady, ktoré sú verejne prístupné.

Tu sídli úrad, ktorý sa stará, aby mala cisárska rodina čo jesť a za koho sa vydať

Výhľad na horu Fudži. Nutné röntgenové videnie

Som si istá, že je to všetko strašne krásne a rozkvitnuté a plné poletujúcich motýlikov, ale v úpornom boji o zachovanie akého takého telesného tepla som si nič z toho moc nevšimla. Beztak vás nepustia dovnútra, do záhrad nemalo cenu ísť a zvonku to úprimne až také terno nie je, táto ich rezidencia. Dúfali sme, že si nás imperátor všimne a zľutuje sa a donesie nám aspoň čaj, ale to on nemá dovolené ani keby chcel a my to tiež nemáme dovolené, lebo nevieme spamäti ani básničky Hjakuniniššu, na to ešte správne poďakovať a ospravedlniť sa, že žijeme a robíme takéto starosti (aj keď si osobne myslím, že jednoducho tresnúť hlavou o zem v hlbokej úklone by toto všetko vyjadriť zvládlo).

Toto je palác. Vidíte tú jednoduchú, ale napriek tomu regálnu výzdobu, hodnú najstaršej a jedinej prežívajúcej cisárskej rodiny na svete? Lebo ja nie

A odtiaľto, deti, odtiaľto nám máva cisár pri novoročnom prejave

Chvalabohu prehliadka trvala len asi hodinu, takže nič životne dôležité nestihlo omrznúť a na obed sme už odkvapkávali vo vyhrievanom metre späť domov. Cestou sme sa ešte stavili na už spomínané suši, ktoré k nám samo od seba chodilo na bežiacom páse, skoro ako keby vážne chcelo, aby ho niekto zjedol. Takže sme sa obetovali a všetko ho sporcovali. Ešte stále mi nejak príliš nechutí, ale aspoň ho existuje naozaj veľa druhov a z niektorých z nich nelezú príšerky z hlbín mojich nočných môr. Tie boli celkom dobré, až na ten kúsok v ktorom sa ako poctivý nindža skrývala gulička wasabi, ktorá nakopla mňa a moje dýchacie cesty do budúceho štvrtka.

Každopádne je to ale zaujímavý zážitok, dívať sa, ako sa k vám sunie potrava skoro až priamo k ústam a sedieť tam ako Jabba the Hutt a vyklápať to jedno za druhým do seba. Aj som si tak pripadala, keď som pred sebou po skončení videla ten kopček tanierikov. Vydržalo to, až kým som nevidela tie hory Fudži, čo mali pred sebou Japonci, a potom som sa cítila už len ako huttie mláďa. To je snáď v Japonsku prvýkrát.

Ako si v Japonsku dať naondulovať frizúru za pár grošov

Olá, olá! Namiesto učenia a upratovania som dávala do poriadku blog, takže Denníček z Kjúšú už má fotky a pokus o pravopis. Chyby tam zrejme sú stále, ale ja si myslím, že to len pridáva na osobitom šarme môjho písania.

Inak mi 8. začala škola a ukázalo sa, že ma vo svätyni predsa len chcú, pretože v pondelok idem znovu. Budeme grilovať novoročné dekorácie a hádzať po ľuďoch jedlom – tešte sa na príspevok.

A to sú inak moje dva dôvody, prečo som sa dala ostrihať. Vlastne, nie, bolo to skôr preto, lebo tá kreatúra na mojej hlave si príliš začínala žiť svojim vlastným životom a pretože som prekvapivo našla veľmi lacný spôsob ako sa s ňou vysporiadať. V Japonsku sú totiž holiči a kaderníci veľká vec, dôležitá a neodmysliteľná súčasť civilizovaného sveta, ktorých počiny sú zrovnateľné len s najvyšším umením a ich cena je preto úmerne vysoká. Jednoduché ostrihanie vás v akomkoľvek malinkom zapadnutom salóniku vyjde aj na viac ako 5 000 jenov, čo činí zhruba 35 eur alebo 1 000 korún českých. Inými slovami, sú to peniaze, ktoré nie som ochotná vyhadzovať za účes, čo pri mojom type vlasov vydrží kým nevyjdem z dverí salóna. Japonsko sa ale znova ukázalo ako krajina neskutočných fantastických výdobytkov a jedným z nich je stránka cuttaloca.com.

Aby ste si ale utvorili kompletnú predstavu o tomto internetovom zázraku, musím vám najskôr priblížiť, čo to znamená byť v Japonsku kaderníkom alebo, ako to s láskou nazvalo dievča, čo ma strihalo, "vlasovým doktorom". To totiž nie je len také to šmik-šmik, myslím že hotovo, 20 eur, prosím, nie! Každý úsek vlasov je zvážený, opáčený, každý krok premyslený do najmenších detailov, dĺžka, farba, strih, aké produkty používate, žehlíte si vlasy, akú značku kulmy máte, všetko brané do úvahy, až sa nakoniec obidve skupiny zhodnú vo všetkých bodoch (ktoré niektoré strany, ehm, zabudnú hneď ako prejde reč na inú časť hlavy) a vytvoria spolu jedinečný, na mieru urobený umelecký výtvor zvaný "účes".

A keď vyjednávania ustanú a vec je hotová a na hlave sedí nový koláč nepredstaviteľnej krásy, nastane čas na relax mysle po všetkom tom náročnom rozhodovaní. Ponúknutá je masáž ramien a výber z teplých a studených nápojov, výmena názorov na spoluprácu a umeleckých dojmov z dokončeného diela. Dobre, tú poslednú časť možno trochu preháňam, ale je samozrejme slušné uistiť, že ste s prácou spokojní.

A je to veru práca, ktorú nie sú schopní robiť všetci. Po dvojročnej špeciálnej vysokej škole nastáva najťažšie obdobie v živote kaderníka. Obdobie, ktoré je zrovnateľné vo svojej náročnosti a dôležitosti snáď len s prvými rokmi praxe naozajstných doktorov. Nasledujúcich niekoľko rokov zelenáčik upratuje, fúka vlasy, čistí hrebene, božechráň aby sa dotkol nožničiek, ten nehodník! Naozajstnú prácu môže začať robiť až po zložení ďalšej skúšky, kde šéf salónu rozhoduje, či je vhodné vypustiť ho behať s nožničkami medzi ľudí. Dovtedy má ale dovolené strihať len neplatiacich zákazníkov, mimo normálne hodiny a musí si ich nájsť sám. A tu prichádza na rad stránka cuttaloca.com.

Cuttaloca sprostredkováva práve kontakt medzi začínajúcimi kaderníkmi, ktorí potrebujú prax a chudobnými a vymaznanými študentami, ktorým je jedno, že ich niekto možno ostrihá úplne nakrivo kým to urobí zadarmo. Po vyplnení krátkeho dotazníka o tom kto ste, čo chcete, aké to chcete dlhé a kedy to chcete, vás to pustí do databáze aktívnych kaderníkov a buď si nejakého môžete vybrať sami alebo si počkať, kým si vás vyberú oni. Každopádne, akonáhle sa s niekým dohodnete, zaplatíte nízky poplatok 500 jenov (čo je naozaj málo v porovnaní s regulérnou cenou) a veselo si idete dať urobiť háro. Len samotné ostrihanie je obvykle už potom zadarmo, ale napríklad za farbu si musí človek priplatiť podľa dotyčného kaderníka.

A tak som si povedala, meh, život je dobrodružstvo, niečo som tam naklikala a o pár dní už som sedela na elektricky upravovateľnom kresle jedného salóniku v Haradžuku. Len pre vašu zaujímavosť, zistila som, že sú aj horšie veci ako ten über slušný jazyk. Skúste niekomu v cudzom jazyku napríklad vysvetliť, že to chcete hentam kratšie a tam dlhšie ale nie moc, len tak akurát a celé to nie moc skrátiť, lebo máte brigádu, v ktorej sa nosia dlhé vlasy vzadu zviazané a sami vidíte, že to nezvládam ani v slovenčine, nieto ešte v japončine, ktorá má na všetko onomatopoja a niekoľkoznakové zloženiny. Nejak sme sa ale rukami nohami a niekoľkými znakovými rečami na niečom zhodli, vzadu to je stále dlhé, vpredu to je krátke a sme kamarátky na Facebooku.

A všetci to chvália! Jedna spolubývajúca sa do mňa snáď aj zamilovala, taká bola z toho výtvoru nadšená. Človek by až povedal, že som bola predtým nejaká škaredá alebo čo...

Ako som našla cestu k bohom

Všetkým prajem šťastný a veselý nový rok drevenej ovce. Znelo by to oveľa viac cool, keby to bola metalová ovca, ale bohužiaľ. Drevo ide ale lepšie k barbeque, takže to možno zmysel dáva (a myslím pri tom celý čas na tie ovečky u mamy v práci).

Dočítala som sa, že to bude rok harmónie, spolupatričnosti, celkového zlepšenia, liečenia sa z minulých ujm a všeobecne tak nejak všetkého, ten článok som nebola schopná dočítať ani do polovice, pretože tak mnoho slintov nie som schopná spracovať. Bude to tak dobrý rok, akým ho spravíme a bude v ňom jahňacie na drevenom uhlí.

Japonsko oslávilo príchod budúceho grilu vo veľkom pokoji a dobrej nálade. Až na konbini sa obchody zavreli, vlaky jazdili prázdnejšie ako som ich kedy zažila, odvšadiaľ bolo počuť novoročné koledy a všetci boli ako každý rok prekvapení, že je zima. Je zaujímavé zistiť, že to, čím sú pre nás Vianoce, sú pre nich Novoročné sviatky a ich Vianoce sa zhodujú s našim Silvestrom. Vianoce sú tu príležitosť džgať do seba koláč a piť, kým sa vám vesmír netočí, zatiaľ čo Nový rok, trvajúci tri dni, je príležitosť stráviť čas s rodinou, džgať do seba všetko, čo sa nehýbe, spať a sunúť sa od chladničky k telke v pyžame.

Súčasťou tohto rituálu je samozrejme veľké upratovanie ku koncu decembra a sviatok Ómisoka (31.12.), kedy sa jedia cestoviny zvané tošikoši soba, ktoré nás majú svojou dĺžkou preniesť do nového roka. Celá rodina potom zasadne k televízoru a namiesto Mrázika sa pozerá Kóhaku uta gassen, kde dva tímy populárnych spevákov a skupín spievajú o dušu a nakoniec panel divákov a rozhodcov rozhodne, kto tento rok vyhral. Ak náhodou nemáte dojem, že to znie veľmi tradične, tak počúvajte toto: tím žien je vždy červený a tím mužov biely. To je preto, pretože dávno pradávno sa dlhú dobu vliekol pomerne krvavý spor medzi klanmi Minamoto (biela vlajka) a Taira (červená vlajka), z ktorého po mnohých vyvražďovaniach, bitkách, zradách a bratovražde vyšiel nakoniec najlepšie istý Minamoto no Yoritomo, ktorý bol, pamparará – prvý šógun! Odvtedy kedykoľvek sú v Japonsku proti sebe dva tímy, jeden je vždy červený a druhý biely (s vlajkou to nemá nič spoločné). Predpokladám, že ani väčšina Japoncov o tomto nevie, ale Betty áno, pretože o tom písala bakalárku a teraz aj vy (ďakujem, Betty, BTW).

Predstavujem si, že konečná bitka pri Dannoure vyzerala tiež takto (zdroj)

Počas ďalších troch dní sa potom vyjedá jedlo oseči, ktoré pozostáva z miliónov kúskov všeličoho možného (niečo na štýl našich mnoho druhov jedla na štedrovečernom stole) a ktoré sa vždy uvarí (resp. momentálne skôr kúpi) dopredu, pretože v tomto čase prináša varenie nešťastie. Súčasťou novoročných osláv je aj písanie prvej kaligrafie (kakizome), čo je obdoba predsavzatí na nový rok, akurát napísané omnoho krajšie a výroba prvého moči (močicuki). Keďže kaligrafia ma príliš neberie a moje predsavzatia na tento rok pozostávajú z každoročného "buď cool, buď drak", kakizzome robiť nebudem, ale močicuki som sa včera zúčastnila.

Toto, ale vo väčšom množstve je jedlo oseči (zdroj)

Ako mimoškolská aktivita funguje na univerzite Waseda krúžok zvaný Nidži no kai (Spoločnosť dúhy), ktorý funguje veľmi podobne ako náš Japonský klub Olomouc. Pre svojich členov, či už sú to vysokoškolskí študenti, pracujúci ľudia, Japonci alebo zahraniční, pripravujú každú chvíľu rôzne akcie na spoznanie japonskej kultúry a najmä zahraničným študentom dávajú dobrú príležitosť spoznať sa s inými ľuďmi. Prvým eventom tohto roka bolo práve už spomínané močicuki, takže sme šli.

Močicuki je v podstate mlátenie ryže, kým sa z nej nestane moči a moči je v podstate ryža, do ktorej mlátite obrovským kladivom, kým sa z neho nestane taká mazľavá, lepivá hmota s konzistenciou vyprážaného syra. Tento výtvor sa v Japonsku je so všeličím, najčastejšie ho nájdete v kombinácii s ankom, gaštanovým pyré alebo sójovkou. Prvé dve možnosti sú veľmi chutné. Ja som osobne nemlátila, pretože som ten deň nejak výnimočne nemala chuť do ničoho mlátiť (a nie som chorá), ale držala som v ruke to kladivo a bolo ťažké ako Watanabeho testy. Tiež sa ten kolektívny výtvor možno nie úplne podaril – ono nikto dohromady nevedel, ako sa to má robiť, polka z toho nám nechtiac poodlietala z mlátidla mimo misu a celkovo to nevyzeralo príliš chutne, tak nás nakoniec nakŕmili tým pekným procesovaným z obchodu. Ale tradíciu sme naplnili.

Uuuuum, mňam?

Aby som sa ale niekedy vôbec dostala k tým bohom, ktorých som sľubovala na začiatku, najdôležitejšiu časťou novoročných osláv je prvá návšteva svätyne – hacumóde. Celá rodina aj so psami sa ide na Nový rok (niekedy aj neskôr ak sa chcú vyhnúť davom) pomodliť do svätyne, nakúpiť nové omamori (talizmany), nakúpiť šípy (ktoré sú tiež šťastné alebo čosi), nakúpiť spústu iných vecí, napiť sa dobrého sake, ktoré svätyňa pripraví a spáliť všetky tieto veci z minulého roka, lebo fungujú len 12 mesiacov. Pre svätyne je toto najzaneprázdnenejšie obdobie roka – často bývajú otvorené až neskoro do večera, kým obvykle zatvárajú po zotmení. V tomto čase samozrejme potrebujú hromadu pomoci, pretože ľudí je strašne veľa, vecí na robenie tiež, a preto vo veľkom najímajú na brigády. Na našu univerzitu chodia každoročne ponuky práve pre zahraničných študentov, takže sme sa po tom vrhli s najväčšou radosťou, pretože kedy inokedy sa naskytne takáto príležitosť. A viete čo? Ja som si to tak užila!

Živé predstavenie a vatra na pálenie

Bola síce neskutočná kosa a vstávať som musela ešte pred siedmou, ale pokecala som si s toľkými ľuďmi ako už dávno nie. Všetci boli v dobrej nálade, hlavne po tom sake, čo sme im naliali a to, čo mi na Japonsku chýbalo počas Vianoc v sviatočnej atmosfére, som si vynahradila dvojnásobne tu.

A ešte k tomu nás navliekli do týchto cool tradičných oblečkov. Modré môže nosiť len niekto, kto to vedie, ostatné dievčatá sú v oranžovom/červenom

Samozrejme to nešlo bez drobných zádrhov – najskôr nám habkal náš slušný prejav (čítaj: hovorili sme na nich ako sedliaci). Nasledovne, keďže sme boli v danej svätyni nové, netušili sme, čo kde je, takže aj keď sa nás niekto pýtal, len sme zmätene (a po sedlácky) odpovedali, že je to náš prvý deň. Najskôr sme dostali rozlievať už spomínané sake, ktoré sa oficiálne volá godžinšu, ale všetci mu hovoria omiki, čo sme samozrejme nevedeli, takže keď vedľa nás videli veľký očividný sud s veľmi očividne alkoholom a vypýtali si, my sme im len ospravedlňujúc sa (po sedlácky) hovorili, že to my nevedieme. Potom sme sa samozrejme popýtali a zistili pravdu a dostatočne si otrieskali hlavu o priľahlú stenu a všetko bolo lepšie. Potom nás na chvíľu hodili do stánku, kde sa predávali všetky tie omamori a iné veci, ktorých je štyristo druhov a ktorých názvy a ceny sme sa naozaj mali naučiť dopredu (čo sme samozrejme neurobili) a tiež sme si mali dopredu zistiť frázy, ktorými sa komunikuje s návštevníkmi (čo sme tiež úplne neurobili), pretože toto je svätyňa a nie obchod. No proste, boli sme za strašných debilov väčšinu toho prvého dňa.

Očividný sud očividného alkoholu

A potom, potom sme si nejako zvykli. Slová začali chodiť tak nejak sami od seba, naučili sme sa, kam máme ľudí posielať, presvedčili sme vedenie, že predajný stánok nie je vhodné miesto pre nás, ktorí netušíme, čo polka z tých vecí je a čo sa s nimi robí a život bol dobrý. Podarilo sa mi naučiť sa jeden úplne špeciálny spôsob veštby (z čoho boli všetci na vetvy, ale medzi nami je to strašne jednoduché), takže aj keď som bola úplne neschopná pri predajnom stánku, aspoň s niečím som bola schopná pomôcť. Už niekedy v predošlom článku som spomínala, že sme si v Asakuse kúpili omikudži – veštbu šťastia/nešťastia. To, čo som robila tu, je pôvod tohto omikudži, pri ktorom si človek nevyberie level šťastia, ale šintoistické božstvo, ktoré bude nejakým spôsobom ovplyvňovať jeho budúci rok. Stále je to los a verím v to asi ako v tie pekné keci o tom, čo symbolizuje rok drevenej ovce pre môj milostný život, ale vytiahla som si boha menom Futotama no mikoto, ktorý sa píše znakmi "tučný" a "guľa" a myslím, že pre tentokrát som to trafila úplne presne.

Je to boh ukazujúci cestu a podľa tohto by som aj ja mala mať silu spojiť ľudí dohromady a viesť ich k veľkým veciam. Takže zajtra všetci na čokoládu!

Krok č. 1: zaplaťte 100 jenov
Krok č. 2: prečítajte túto básničku od srdca

Krok č. 3: vytiahnite si z luku jednu kartičku, na ktorej je meno božstva, ktoré potom so špeciálnou správou od toho božstva dostanete v podobe kartičky (fotka hore)

Ľudia akonáhle zistili, že niečo zvládam po japonsky, zvedavo chodili a popytovali sa, ja som im o dušu vysvetľovala všetko, čo som sa za tých päť minút naučila o daných božstvách z wikipédie, odkiaľ som, odkedy som v Japonsku, kde študujem a čo rada papám a úplne si nemyslím, že to bolo mojou zásluhou, ale chodilo ku mne na veštby hodne ľudí a vedenie so mnou bolo spokojné. Snáď bolo dostatočne spokojné, aby mi dovolili chodiť pomáhať pri festivaloch častejšie, pretože túto prácu žerem a pokojne ju budem robiť zadarmo (teda, ak mi zaplatia, sťažovať sa nebudem, ale tu ide o zážitok).

A spomínala som, že nás úplne úžasne kŕmili? Vedeli sme, že budeme mať obed, ale že to bude obed s dezertom, večerou, čipsami, mandarínkami, koláčom, krekrami, čokoládou domov a sake, to netušil nikto. Tiež nás tamojšia pani naučila vyrábať krásne kvietka z papiera a iná pani ma pozvala k sebe domov na čajíček a že má pre mňa nejakú knižku, čo sama vyrobila, ktorú mi chce dať. Tým, že svätyňu vedie rodina, je to všetko malé a útulné a nemajú syna v ženiacom veku, ale nejako sa tam prepašujem.

Ak platí staré príslovie "ako na Nový rok, tak po celý rok", budem pekne zmrznutá, napapaná a šťastná, tak dúfam, že vy tiež!

Denníček z Kjúšú vol. 9 (o Kjúšú)

Zhodou okolností je číslo deväť časťou "Kjú" z "Kjúšú", preto mi príde vhodné zakončiť tento denníček práve deviatym príspevkom. Tiež je to pekné guľaté číslo, je streda, je koniec roka a potrebujem vlastne dôvod, aby som vám písala? Nepotrebujem.

Chcela by som ešte nakoniec povedať pár vecí o Kjúšú, ktoré sa nevošli nikam inam, alebo som na nich zabudla. Tiež by som rada potvrdila, že fotky aj korektúra budú, ale zrejme nebudú v najbližších dňoch, pretože budem príliš zaneprázdnená robením neskutočnej hanby všetkým cudzincom pri brigáde vo svätyni. Držte mi palce.

Takže Kjúšú. Pravdu povediac, pripomína mi hodne Slovensko. Až teda na tie palmy a more a vybuchujúce sopky. Je to v podstate zoskupenie menších miest (menších ako Tokio), krásnej prírody a verejnej dopravy, ktorá začína dávať zmysel, až keď tam pár rokov žijete. Je to taký typický kus vidieka, počínajúc ošumelými budovami popri trati a končiac takým tým divným svojským zápachom dopravných prostriedkov.

A nájdete tam takéto zlaté vecičky

Odkedy som tam prišla, viem si konečne predstaviť, prečo sa Watanabe-senseiovi páči viac u nás ako povedzme v Tokiu. Oproti tej metropole je na Kjúšú všetko malé a domácke, ľudia sú veľmi milí a mala som z toho dojem, že sa až tak nebazíruje na všetkej tej správnosti a prehnanej zdvorilosti, ľudia chodia cez prechod normálne na červenú a autobusy meškajú a čakajú na oneskorencov.

V Ibusuki na zemi majú dokonca korytnačky ako v Olomouci!

Nejako som ešte neskúšala japonské hotely inde a predpokladám, že štandard je všade rovnaký, ale v každej izbe (okrem youth hostelov) sme dostali šampón, mydlo, pastu, kefku na zuby, niekde boli po ruke aj žiletky, pyžamo (obvykle vo forme jukaty), óó a knižku Učenie Budhy v nočnom stolíku raz. Dvakrát sme spali vo wašicu – japonskej miestnosti s tatami rohožami a na futonoch (taký ten matrac na zemi), ktoré sú úmerne pohodlné s pridávaním vrstiev. Tiež sme "spali" na vankúšoch, ktoré sú očividne plnené oceľovou praženou ryžou a tak neskutočne nepohodlné, že aj Učenie Budhy je lepšie pod hlavu (to sme samozrejme neurobili). Raz sa nám podarilo chytiť kombo toho pekelného vankúša a prikurovacieho radiátoru, ktorý svedomite ohrieval 10 centimetrovú bublinu svojho okolia.

Pôvodne sme sa trochu báli, aby bolo v zime vôbec čo vidieť, pretože je to hold ostrov, ktorý ryžuje viac z letnej sezóny, ale nakoniec som celkom rada, že sme išli takto. Vďaka tomu sme totiž stihli zázračné hrejivé lodičky v Janagawe, sťahovanie žeriavov v Izumi, pomerne príjemné počasie, úžasne veľa mandarínok a blahodarne málo turistov. Navyše všetky onseny majú o to väčšiu hodnotu, keď do nich leziete polozmrznutí.

Bol to každopádne krásny vianočný darček, skoro tak krásny ako to granko a syr, ktoré som dostala z domu. Nech sa v budúcom roku zopakuje oboje! 

A krásna, novoročne vyzdobená torii brána na záver

Denníček z Kjúšú vol. 6, 7, 8 (troj-mega kombo japonských prírodných...vecí)

Tri dni som sa neozvala a nikto si nevšimol, čo predpokladám vypovedá o dôležitosti tohoto blogu pre svet. Som rada, že nenesiem veľmi veľkú zodpovednosť.

Posledných pár dní totiž striedavo dochádzala šťava mobilu a mne a dialo sa toho pomerne málo, za to sa to však dialo veľkolepo, preto dnes dostanete trojnásobnú spŕšku mojich ohromných kecov namiesto predčasného novoročného ohňostroja.

28.12.2014 (nedeľa)

Nóbl tváriaci sa hotel v meste Izumi mal akúsi divnú pošahanú klimatizáciu, ktorá sa v polke noci rozhodla, že teplo je precenené a začala (priamo na nás) púšťať studený vzduch. Neboli sme potešené.

Ale nejako sme vstali a vybrali sa cez cestu hľadať lokálny vyhliadkový autobus, ktorý má všehovšudy horší cestovný poriadok ako Kysuca. Ten zaváža turistov bez auta (menej ako 1%) pozrieť sa na zimné sťahovanie žeriavov z celej východnej Ázie práve do dediny blízko Izumi. Každoročne sa tam zhromaždí viac ako 10 tisíc vtákov, tento rok vyše 14 tisíc, v dohromady štyroch prevedeniach - taký ten japonský, ten viac japonský, ten tretí a tamten s tým oným (sú to žeriavy, panebože, who cares).

 

Len pre zaujímavosť, vydáva to zvuky, ktoré sa nejakým zvláštnym spôsobom hodia ku menu žeriav. Netuším, ako to funguje

Navyše sú všetky pekne zhromaždené na mieste, kde ich prikrmujú, takže sa nadšenci a my môžeme postaviť pekne do vyhriatej presklenej vežičky a veselo sledovať. Problém je, že sme boli stále pomerne ďaleko a na tú diaľku je to len neidentifikovateľná masa zvieratiek. Navyše fotky sú tak nanič, že dostanete lepšie výsledky vygúglením hore spomenutých druhov. Boli sme sa pozrieť aj medzi polia, či nejakých nenájdeme, ale asi majú infračervené kamery alebo čo, pretože nás počuli na päťdesiat metrov a trepotajúce veci sa zle fotia.

Izumi tak ako mnohé iné miesta ryžuje z čoho sa dá, preto okrem vyhliadkovej bublinky je krátku cestu autobusom aj žeriaví park, kde sa dozviete všetko, čo ste kedy chceli a nechceli vedieť hádajte o čom a úplne nesúvisiace samurajské domy z obdobia Edo. Do týchto sme bohužiaľ nestihli ísť, pretože by si to vyžadovalo celý deň a my sme sa urýchlene potrebovali presunúť o štvrť ostrova ďalej, aby sme stihli trajekt. A najesť sa, to bolo tiež dôležité.

Tieto obidve veci sme stihli. Na obed sme si dali miestnu špecialitu - čierne prasiatko - ktoré chutí úplne rovnako ako iné prasiatka, len je zvonku čierne a miestne. Ku trajektu sme napokon došli tiež, síce po daždi a pešo cez pol konca sveta, ale dorazili sme niečo po piatej hodine k nákladnej lodi Hibiscus. Zmysleli sme si totiž, že v Tokiu nie je dostatok vzduchu a pohybu a máme príliš čistých vecí, a tak sme išli na túru cédrovým lesom na ostrove Jakušima.

Poviem vám, desný luxus to nebol. Ale prišli sme skôr, tak sme chytili ešte nejaké deky a boli sme tak unavené, že sme vlastne celú plavbu do rána prespali.

Aspoň mali teplo a telka zdochla sama od seba asi päť minút po tom, čo sme prišli

29.12.2014 (pondelok)

Do lejaku neskutočných proporcii sme sa druhý deň vylodili v prístave Mijanoura na ostrove Jakušima. Už za trochu lepšieho počasia sme sa vrhli z autobusu na začiatku turistického chodníka v časti Širatani-Usuikjó. Počasie sa stále lepšilo, dokonca svietilo slnko keď sme prešli prvých krásnych 800 metrov trasy. A potom...hádate správne z mojich nie až tak nepatrných náznakov, začalo pršať. A padať krúpy. Malinké krúpy. Ale boli sme dobre oblečené, dobre obuté, vodovzdorné, trošku českí-turisti-v-Tatrách a zvládli sme to bez problémov.

 

Táto fotka. Na túto fotku som akosi zvláštne pyšná

(Poznámka mojej rodine predtým, než mi začnú nadávať, čo som to za debila: Jakušima je známa tým, že tam prší skoro stále a v hustom lese nie je sucho skoro nikdy. Tým "zmysleli" pár odsekov dozadu som myslela "plánovali" a na začiatku trasy sme sa ešte pýtali miestnych, či je to bezpečné a bolo nám povedané, že áno.)

 

Hmla je autentická

Každopádne to za to stálo. Bol to nádherný hustý starý cédrový les. Pre znalých je to ten les, ktorý inšpiroval Mijazakiho pri kresbe Mononoke hime. Pre neznalých - je to proste krásny kus lesa. Som si istá, že kúsky z neho mám ešte stále na pršiplášti.

Krásny pogniavený čedar, eh, teda, céder

Po pomerne pomalučkom niekoľkohodinovom hopsaní z kameňa na kameň sme sa prepracovali naspäť k autobusu a naspäť do prístavu. Nalodili sme sa tentoraz na rýchlejšie (a dvakrát drahšie) žihadielko do prístavu Ibusuki. Kde zdochol pes.

30.12.2014 (utorok)

Ibusuki je jedno z tých miest, ktoré žije z turistov, suvenírov a viac turistov. Nie je v ňom totiž absolútne nič okrem niekoľkých onsenov a miestneho unikátu - pieskových onsenov. Aby som priblížila bližšie: onsen obvykle v Japonsku funguje tak, že máte jeden (alebo viacero) bazénov s horúcou kúpeľnou vodou, niekedy je poruke aj sauna a tam sa všetci (rozdelené podľa pohlavia samozrejme) tak nejak poflakujú, až kým im nie je dobre na duši. To, čo nazývajú pieskový onsen je miesto, kde vďaka pod zemou tečúcej láve je nadpriemerne teplý piesok (napríklad v Ibusuki) a oni vás do neho zahrabú až po uši, aby ste sa v pokoji mohli chvíľu v teplúčku marinovať. Medzi nami som si skoro istá, že ten piesok prihrievajú pre účinok, pretože pochybujem, že je naozaj taký horúci.

Je to zaujímavá skúsenosť. Človek by nepovedal, že hlina je tak ťažká, ale aj ta trocha, čo stačila na moje zahrabanie, celkom vážila. Tiež je niekde na rozmedzí úchvatu a hrôzy pozorovať, ako vás niekto lopatou zakopáva. Odporúčam.

Každopádne, aj jeden aj druhý onsen dohromady urobili divy na moje boľavé nohy a zhruba asi hodinu som bola schopná sa hýbať ako normálny človek. Potom ale účinok nejako ochladol a bola som veľmi rada, že to bol náš posledný deň, pretože zajtra by som to na nejaké veľké prechádzky nevidela.

Tá spústa dreva dole, to je prekryté miesto, kde nás zahrabávali

Tiež som chopila príležitosť a ochutnala miestny imodžóčú, čo je destilát z rodiny japonských šóčú robený zo zemiakov. Ako? Sa ma nepýtajte. Prečo? Asi z núdze. A? Je to hnusné. Chutí to ako tá najlacnejšia, najmenej chuťovo obdarovaná slivovica akú si dokážete predstaviť. Navyše sa pije nariedená s horúcou vodou, takže je to navyše teplé a hnusné. Prečo to robím takéto veci? by sa ma spýtal Watanabe-sensei. Neviem.

Nuž a z tohoto všetkého sme sa vydali na letisko Kagošima a odtiaľ domov, odkiaľ teraz píšem. Fotky dodám niekedy. A ešte nejaké veci inokedy. A možno veci o iných veciach jedného dňa. Teraz idem spať.

Denníček z Kjšú vol. 5 (letná dovolenka na konci decembra)

27.12.2014 (sobota)

Rozmýšľala som, že tento príspevok pomenujem "schody - môj odveký nepriateľ", pretože sme ich dnes vyšli a zišli naozaj požehnane, ale najväčší dojem vo mne zanechalo more a palmy.

Mesto Mijazaki leží na juhovýchode Kjúšú a je skoro po celý rok obľúbenou destináciou pre surf. Keďže je tiež hlavným mestom svojej prefektúry, kombinuje sa v ňom veľkomesto s prímorským rezortom.

My sme ale deň začali o niečo južnejšie pri ostrovčeku Aošima, kde sme bývalí. Tu si musím dovoliť poznámku - bol to guesthouse takže sme nečakali veľa, ale dostali sme krásnu vyhriatu japonskú izbu s tatami a rovnako ako v drahších hoteloch aj čaj a rýchlovarnú kanvicu. Niektoré veci majú proste Japonci vychytané.

Ráno sme sa z toho tepla vyhrabali ísť sa poprechádzať po Aošime. Stratili sme sa pritom na jedinej ceste, čo tam bola, ale to patrí k dobrodružstvu. Je to malý ostrovček, asi 20 minút okolo peši, na ktorom údajne mali byť fascinujúce geologické útvary, ale zrejme na ne bolo príliš zima a boli zalezené, pretože sme žiadne nevideli. Videli sme ale dlhé jazyky štrku trčiace do mora za odlivu a nesiem domov hrsť kamienkov a mušličiek, aby ste mali niečo naozaj tradične japonské. Starobylejšie už sa nedá, ospravedlňujem sa.

 

Zrejme je to foťákom, ale voda tu má krásnu betónovú kvalitu. Páči sa mi to

Z Aošimy sme sadli na autobus ešte ďalej od Mijazaki, aby sme sa dostali k svätými Udo. Tá sa nachádza zasadená do útesu a obsahuje hore zmienené množstvo schodov. Cesta k nej vedie po pobreží a ako sme sa dívali na tie divoké palmy, útesy a more, všade slaný vzduch a teplé slniečko, pripadali sme si ako na dovolenke v polke leta. V giftshope nás potom veľmi aktívna pani ponúkla čajom z pomelovitého miestneho citrusu, ktorý nás presvedčil, že to je presne to, čo nám v živote chýba a kúpili sme si ho. Ale je naozaj výborný.

Samotná svätyňa sa nachádza dole tam, kde je zelená strecha, ale nesmie sa fotiť

Odtiaľ sme sa už konečne vybrali do Mijazaki, ale len na chvíľočku, lebo sme sa dnes potrebovali prepraviť na druhý koniec ostrova do mesta Izumi. Zavítali sme teda vo veľkom fofre do parku mieru, kde je pamätník 2. svetovej vojny a ešte dôležitejšie, sú tam voľne porozhadzované haniwy - sošky z hliny, ktoré sa dávali do hrobov. Toto boli teda len kamenné napodobeniny, ale učili sme sa o nich na dejinách, takže sa to počíta.

Pamätník

Šťastný dedulo

Armáda koníkov

Hav!

Karrrambá!

Vikingská loď

Dedinka

Vodník!

Um...džbán?

Večera, si to ty?