Denníček z Kjúšú vol. 2 (vianočné prekvapenia)

24.12.2014 (streda)

Hneď prvým bolo, že sme sa vôbec vypratali ráno z postele, pretože nám nezvonil môj budík. Ukázalo sa totiž, že zásuvka, v ktorej bol, akosi v strede noci prestala fungovať a on sa vybil. To mám za to, že som sa sťažovala, že sa nám všetko darí.

Chvalabohu bol ešte nastavený aj budík hotelový a nejako sa nám podarilo dopotácať sa do dnešnej destinácie - mesta Janagawa. Tam nás čakali lodičky. Ale neboli to obyčajné lodičky. Boli to zázračné lodičky, ktoré majú na sebe v zimných mesiacoch deky a pod nimi ohrievadlá (kotacu), pod ktoré sa zahrabete do ľubovoľnej časti tela a necháte sa unášať prúdom a loďkovodom. Ten náš nám aj spieval (a išlo mu to lepšie ako vtedy tomu v Benátkach), ukázal nám kde býva a kam chodili zo školy plávať predtým, než od vlády dostali bazén. Vôbec, bol na nás úžasne zlatý a už len kvôli nemu by som Janagawu odporúčala.

 

A boli sme samy dve na lodičke pre desiatich, lebo nie je sezóna. Časť "Jana" z "Janagawa" znamená vŕba, preto tie stromy všade

Zázračná hrejivá lodička nás doviezla až do časti mesta Ohana (kvetinka), pomenovaného podľa niečoho, čo si nepamätám, ale je to veľký starý dom, kde na jar určite všetko kvitne alebo tak niečo. Tam sme si sadli na obed do domácej reštaurácie k tým najprívetivejším a najukecanejším starším občanom, akých si dokážete predstaviť. Doniesli nám spústu výborného jedla, pán dokonca kvôli mne išiel kúpiť chlieb, lebo som nič netušiac prikývla, že by sa k tomu môjmu grilu hodil.

 

Štvrť Ohana

A to je môj gril. Volá sa to teppan jaki a robíte si to sami na namazanej kovovej platni na vlastnom stole s omáčkou

Tiež som dnes zistila, že v ktoromsi novom japonskom seriáli hrá blonďavá Američanka a že by som mala skúsiť šou biznis.

Bohužiaľ sme sa odtiaľ museli pomerne rýchlo spakovať, pretože sme mali rezervovaný autobus späť ku stanici. Ten sme ale nestihli, a práve keď sme sa rezignovane vydali hľadať nejakú inú zastávku, pribehol k nám pán z reštaurácie, že nás odvezú. A tak nás viezla asi 80-ročná pani, sem tam trochu krkolomne, sem tam na to dupla, celú cestu šťastne vykecávajúc cez celé mesto až na stanicu. Ak nie kvôli zázračným lodičkám, odporúčam Janagawu kvôli nim.

 

Prestupná stanica v meste Ómuta má opité zábradlie

V porovnaní nudným vlakom sme sa dopravili späť do Kumamota, kde sme sa chceli pozrieť do jedného parku, ale ten sa schovával za traťou a tváril sa podozrivo ako kopec, tak sme radšej zavítali do neďalekej svätyne na nepolnočnú neomšu.

A keďže tradície sa musia dodržovať, na večeru sme si dali starodávne japonské štedrovečerné jedlo - jahodový shortcake.

 

Tradičné vianočné jedlo je tiež KFC, pretože Japonsko

Denníček z Kjúšú vol. 1 (hrozba menom Kumamon)

Už nastal ten čas. Čas radosti, hostín a darčekov. Vianoce? Meh, výlet po Kjúšú!

Nasledujúcich niekoľko dní odo mňa dostanete live denník o tom, akú hanbu tu stváram, čo je skoro také dobré ako darčeky, ktoré pre vás nemám. Minimálne to bude vtipnejšie. Snáď.

23.12.2014 (utorok)

Keďže v Japonsku chodím na výlety s Jitkou, nemám žiadny vtipný príbeh o tom, ako som nestihla vlak, ako som sa stratila na letisku - proste nič! Všetko ide ako hodinky, všetko stíhame a ak to takto pôjde ďalej, nebudem mať o čom písať.

 

Na Narite majú detský kútik. Zišlo by sa to aj v lietadlách

Dnes poobede sme doleteli na letisko v Kumamote, hlavnom meste rovnako zvanej prefektúry. Nachádza sa tak nejako v strede všetkého na ostrove, geograficky prekvapivo blízko Nagasaki a k bohatosti japonskej kultúry prispelo hlavne zavedením svojho mestského maskota, ktorý ovládol celú krajinu.

Ergo ho vidno všade, aj v našom super krásnom, nóbl Micui hoteli, ktorý si pravdepodobne môžeme dovoliť len preto, lebo je tu pred sviatkami a nikto na dovolenku nechodí.

 

Dôkaz, že čokoľvek je vianočná výzdoba, keď na to pacnete červenú čiapku. Našli sme niekde aj Hello Kitty oblečenú za Kumamona a keby sme hľadali, som si istá, že by sme našli aj vianočnú Hello Kitty oblečenú za Kumamona

Inak sme prišli po zotmení, takže sme z mesta videli len večeru. A drevený chodník!

 

Vážne zo dreva. Flákať sa po tmavých uličkách za jedlom sa niekedy vypláca

Máme na neho ale pol dňa pozajtra, takže si o ňom ešte vypočujete.

O divadle a veciach s tým spojenými

Aby som vás dlho nenapínala, tými "vecami s tým spojenými" myslím alkohol. Hodne alkoholu. Len som to nechcela dávať do názvu, aby to snáď neodradilo niekoho, kto na Googli hľadá seriózny článok o japonskom divadle. Takto mu tento príspevok veselo vyskočí, nešťastník na to nič netušiac klikne a bác! Je chytený do siete mojich hypnotizujúcich slov, excelentných neimportantných anglicizmov a s témou nesúvisiacich fotiek:

Bééé

Ale vážne. Divadlo. Niekde v článku, ktorý sa mi nechce hľadať, som vám spomínala, že budem chodiť na vyučovanie, ktorého náplňou bude pomáhať pri organizácií divadelného festivalu u nás na škole. Úprimne do dneška netuším, prečo práve tu, pretože univerzita je to malá, pomerne hoodne zvonku nedotknuteľná a s divadlom je spriaznená asi ako murár s ňuňu stromovým. Ale očividne, kde sú vôľa a peniaze (hlavne tie peniaze), tam je možné všetko, a tak sa tento november konal už desiaty ročník.

Koná sa to u nás v kumbále, kde je divadelný sál a už chápete, prečo hovorím o peniazoch

Nie že by som to ale chcela kritizovať – bolo to urobené profesionálne od osvetlenia až po herecké výstupy. Predstavenia boli rozmanité, každé z iného súdku a krásne prevedené. Skupina menom Condors (コンドルズ), ktorá je v Japonsku pomerne známa, napríklad predviedla svoj patentovaný "súčasný tanec", čo je prepojenie živej hudby a výrazového tanca, všetko improvizované, ktoré na prvý pohľad vyzerá trochu ako epileptický záchvat tancujúceho, ale v skutočnosti sa na to dobre pozerá, je to tak svojsky vtipné a krásne to gumuje mozog diváka. Navyše jeden z dvojice účinkujúcich je momentálne vo Francúzsku, takže to robili po Skype, niekde v mrňavej izbičke, kde chytili wi-fi a poflakovala sa im do toho mačka.

Potom sme mali predstavenie od nášho študentského divadelného krúžku, ktoré bolo tiež veľmi pekné, bližšie reálnemu divadlu, len ma mrzelo keď som zistila, že si to nepísali sami, ale poprosili niekoho z profesionálneho divadelného sveta, aby im dodal scenár. Neberte ma zle, bolo to naozaj nápadité, dobre zahrané, ale moje štandardy sú možno niekde inde po všetkých tých kravinách, čo každoročne stvárame na divadelnom krúžku my. Uvidíme, plánujem sa k nim pridať a urobiť im v živote bordel, pokračovanie inokedy.

Ďalej sme mali blbé školské predpisy, podľa ktorých nesmú byť študentky v areáli školy po 9 hodine večernej, takže sme z veľmi nádejného kúsku o porovnaní moderného divadla a tradičného japonského kabuki videli len tú nudnú úvodnú polovicu, a potom nás decentne vykopli.

Nakoniec bola ale zaujímavá vec – boli to monológy 15 ľudí, z ktorých bol každý nejakým spôsobom spojený v istou vraždou a celé to prebiehalo ako policajné vyšetrovanie. Teda až na to, že sme sa absolútne nedozvedeli, kto to urobil. A nevedeli to ani herci, ani pán, čo to napísal, pretože som sa pýtala. A to trošku sucks. Zas na druhú stranu sme ale na hodine predtým dostali papiere a mali napísať jeden monológ, ktorý nám potom rovno niektorý herec zahral. Najlepšie vyučovanie ever! Až na to, že moja japončina, nech je akokoľvek tolerovateľná, na niečo takéto proste nestačí, takže som to stihla napísať len tak do polovice a s chybami, ale pán scenárista sa na mňa usmial a pán herec je očividne čarodejník, takže to nakoniec na seppuku nebolo. Jéj!

No a čo sme tam vlastne robili my, sa pýtate. My sme tam postávali, mávali a usmievali sa. Bolo by to vtipnejšie, keby som si robila srandu, ale to je vážne to, na čo nás potrebovali. On ten areál školy je veľký a aby sa tam náhodou niekto nepotuloval, tak zhruba každých desať metrov povinne stála Japonka (a na jedných dvadsiatich metroch aj Slovenka) a ukláňali a vítali a usmievali o život. Mám novonadobudnutý rešpekt pre ľudí, čo toto robia každý deň. Väčšina ľudí totiž ani nepozdraví späť, ani nekývne hlavou, je to akoby ste boli duch volajúci zo záhrobia (vzhľadom na to, že sme mali biele plášte, aby nás bolo dobre vidno, som tak celkom pravdepodobne aj vyzerala), ste len slabý hlások vo vánku: "Vitajte! Vitajte....Predstavenie je tu...dolu po týchto schodoch...dávajte si pozor na schody...idú dole...sú to schody..."

Sem tam sme pomáhali upratovať a posledná divadelná skupinka nám dokonca doniesla aj nejakú čokoládu, krekry a pitie. Óóó a pred začiatkom nás prišla pozrieť pani, čo robí profesionálnu osvetľovačku v divadle a ukazovala nám, ako sa tým robí, takže som mávala reflektorom a bola som najšťastnejšie stvorenie na svete. Svetielka!

Inak jediná záživná vec, čo sa stala bola, že som raz pekne vítala po japonsky, okoloidúca pani sa na mňa len pozrela a automaticky na mňa máva: "Haróó" a potom sa otočí a neveriacky sa pýta manžela: "Nehovorila po japonsky? Ci brehy!".

A pretože sme v Japonsku (a tým nepochybujem o európskych zvykoch), po zvládnutí veľkej úlohy sa treba ísť kolektívne opiť do nema. Takže sme šli. A až na tú Slovenku sa im to všetkým podarilo. V rekordnom čase. Z minima. Som si skoro istá, že pili džús. Nariedený ľadom. Čerstvo najedení.

Chvalabohu, opití Japonci sú strašne ukecaní a smejú sa všetkým mojim vtipom, takže ich v tomto stave preferujem. Počas päťhodinovej akcie sme prebrali všetko od tradičného divadla, cez drahé ovocie, preberanie cudzích (amerických) sviatkov a áno, došli sme aj na svetový mier. Zhodli sme sa, že je to dobrý nápad ("...keby sa proste všetci mali radi tak pekne ako tu teraz sedíme a normálne sa bavíme so...odkiaľ že to si...zo Slovenska, tam tam, ale odvšadiaľ akože a vôbec by sme nepotrebovali také tie vojny a tak, vôbec, to by bolo taaak fajn..." – Furusawa-san). Tiež som dostala odporúčanie na jedlo, o ktorom som nikdy v živote nepočula a to sa vôbec nestáva často – ryža so zeleninou a kúskami lososa zaliate zeleným čajom (očazuke) – a dostala som to rovno ochutnať. Chutí to presne ako si predstavujete.

Celkovo to bol veľký úspech. Urobila som si mnoho nových kamarátov, o ktorých netuším ako sa volajú a čo vlastne pre festival robili, ale jeden očividne pracuje ešte aj v reštaurácii a mám vraj zadarmo hamburger ("Hambágá, Oké. Furí J").

Aby ste ale nemali dojem, že vo svojom voľnom čase len tropím zábavu opitým Japoncom, bola som sa v sobotu pozrieť na predstavenie bunraku, čo je forma tradičného bábkového divadla. Videli sme dve hry – jeden novoročný tanec menom Ninin sanbasó (NIČ spoločné so sambou), ktorého záznam sa dá v zlej kvalite nájsť tu (odporúčam začať pozerať niekde v 11. minúte, ak pri tom nevydržíte pri celom) a epickú drámu Ehontaikóki, ktorá bola o tradičnej zmesi vrážd, utrpenia, lásky, cti a vrážd. Škoda akurát, že sme mali lístky kúpené cez niekoho iného, a tak sme sedeli v poslednom rade, takže som z toho videla akurát hudbu, ale pozrela som si hore zmienený záznam a som spokojná. Zaujímavé bolo, že medzi predstaveniami vystúpili účinkujúci a porozprávali nám o rôznych aspektoch divadla – ako sa šamisenom (sprievodným nástrojom) vyjadrujú určité dejové zvraty, ako vlastne vyzerajú bábiky zvnútra a prečo je treba troch ľudí, aby ich viedli, ako treba správne škrekľavo posadiť hlas, keď rozprávač hovorí ženské partie...

Keďže to bolo kúpené cez učiteľku u nás, ktorá sa pozná aj s ľuďmi z divadla, dostali sme aj backstage tour a mohli sme si ošahať bábky a strkať im ruky do otvorov a tak. Sú prekvapivo ťažké a plné rôznych špagátikov a klatiek.

Ženská maska sa transformuje na démona. Divadelné postupy sú očividne rovnaké úplne kdekoľvek na svete

Pustili nás aj na pódium, čo je asi najbližšie ako sa v živote dostanem na vystupovanie v japonskom Národnom divadle. Čo je asi dobrá správa pre japonské Národné divadlo.

Aj pre to pódium

A keďže som nasľubovala s ničím nesúvisiace obrázky, je minulotýždňový skupinový projekt menom "Vianočné osvetlenie (dun-dun-duuun)"

Kamakura

Ak ste niekedy rozmýšľali nad tým, čo sú to vlastne zač tie šintoistické svätyne a budhistické chrámy, o ktorých tu stále niečo píšem, toto je článok pre vás, pretože v meste zvanom Kamakura nie je naozaj nič iné. Ak ste nad tým nikdy nerozmýšľali, tak...si to prečítajte aj tak, vtipné to snáď bude a obrázky sú pekné a prokrastinovať môžete aj na horších veciach.

Takže Kamakura. Mestečko malých rozmerov asi 50 kilometrov juhozápadne od Tokia a prekvapivo ležiace v dobrom napojení na prímestskú linku, ktorou dochádzam do školy, sa v roku 1192 stalo sídlom prvého šóguna, a tak defacto šéfujúcou baštou celého Japonska. Počas skoro 150 rokov sa doňho sťahovali svätyne a kláštory a vôbec všetci, čo bývajú radi blízko moci, a tak hoci Kamakurský šógunát padol v roku 1333, dodnes sa v ňom zachovalo veľa historických budov.

Tu je treba poznamenať, že všetky šintoistické a predpokladám aj budhistické stavby sa každých niekoľko rokov povinne opravujú, niektoré sa dokonca prestavajú úplne, existuje celý dlhý manuál na to, aké drevo sa z čoho na akú časť môže použiť a ako sa to má celé zlátať, a preto nenarazíte na jedinú, ktorá by bola naozaj 800 rokov stará, aj keď na to všetky poctivo vyzerajú.

Ak vás náhodou zaujíma koľko je to "veľa" – nedajú sa všetky obehať za deň, ani za dva, niekedy sú nasekané jedna za druhou, oddelené záhradami a plotom a kusom chodníka a niektoré sú niekde v neurčitých končinách blízkych hôr a výstup na ne je hardcore turistika. Do tých posledných sme nešli. Úprimne ani nie je dôvod snažiť sa ich vidieť všetky – každá vyzerá rovnako ako tých 300 ďalších kdekoľvek v Japonsku a po tom, čo vidíte štvrtú sa vám to tak či tak pozlieva v hlave všetko do jednej veľkej proto-svätyne a už len zo zvyku fotíte.

Preto keď sme tam šli koncom októbra, dopredu sme si vybrali tie, ktoré sú niečím zaujímavé, vydelili sme to časom, ktorý na to máme a vzdialenosťou jednotlivých bodov a nakoniec sme niečo aj tak nestihli, takže sme ich videli dohromady 5. Kým sa k ním ale dostanem, dovolím si krátke predstavenie problematiky budhistických a šintoistických stavení (bože, to sa dneska rozkecávam, čo?).

Budhisti majú chrámy a kláštory, šintoisti majú svätyne, prvá vec. Budhistické chrámy bývajú zdobené, veľmi často červené a zlaté, kým tie šintoistické sú obvykle len nalakované drevo bez príkras. Šintoistické svätyne majú niekoľko poznávacích znakov – brány torii, šimenawa a miesto na očistu predtým, než im so svojimi špinavými prackami priblížite k samotnej budove (šintoizmus je hodne zarytý proti špine, krvi, chorobám a tak vôbec). V budhistických chrámoch zas narazíte na mníchov, ktorí v určitých intervaloch nahlas predčítajú sútry. V obidvoch sa môžete prísť pomodliť, na čo existuje rituál a v obidvoch si za nie moc drobné peniaze môžete zadovážiť všelijaké možné cinkrlátka a talizmany a šľak ja viem, čo ešte. Stáva sa tiež často, že očistné miesta nájdete aj v budhistických chrámoch, pretože budhizmus a šintoizmus sa v Japonsku dlho rôzne miešali a kým oficiálne rozdelenie existuje, nikto z toho mám dojem moc veľkú vedu nerobí.

K samotnému výletu. Po strednom kuse Kamakury chodí električka zvaná Enoden, ktorú sme mali v cene 1-denného turistického lístka a jednou z prvých jej zastávok je časť Hase, kde sa nachádza veľmi známy rovnako zvaný chrám. Okrem absolútne dych berúcich nádherných záhrad je to tiež permanentná rezidencia jednej z najväčších drevených sôch (9,18m) v Japonsku. Je primárne zasvätená bohyni Kannon, o ktorej som už hovorila, ale aj jednej zo siedmych bohov šťastia Benzaiten. V areáli sa tiež nachádza spústa menších staveníčok, oltárikov, jaskyňa a terasa s výhľadom do údolia a na more.

Tu Jitka polieva mini Budhu, úplne nevieme prečo.

Toto je v staveníčku v areáli. Domnievame sa, že je to prastarý TARDIS

A to je sladké (slabé) sake a sladké dango (ryžové knedličky)

Asi 5 minút pešo od chrámu Hase je najväčšie lákadlo turistov v Kamakure – chrám Kótoku so svojou 13 a pol metrovou bronzovou sochou Budhu Amidy. Celá váži asi 120 ton, bola pravdepodobne vytvorená v roku 1252 a je dutá, takže sa dá vojsť dovnútra. Je to prekvapivo len jedna z mnohých v Japonsku.

Toto je veľký Budha

Toto je trochu psychadelický pohľad na vnútro veľkého Budhy

Toto je dorajaki (lievance s ankom) s matcha zmrzlinou

Potrebovali sme sa ale pohnúť ďalej, tak sme nasadli znovu na Enoden, počkali pol hodinu na zlý autobus na zlom nástupišti, kým sme sa vysomárili z ich nemožného pokusu o kartografiu a konečne sme sa doviezli k chrámu Sugimoto, najstaršiemu chrámu v Kamakure. Podľa legendy dostala svoje meno ("pod cédrom") podľa toho, že raz počas požiara skočil mních do ohňa, aby zachránil tri sochy, ktoré sú tam uskladnené. Tie potom položil na korene veľkého cédra, ktorý rástol blízko a celá táto epizóda bola vyhlásená za zázrak.

Podľa inej, vtipnejšej legendy zas veriaci vždy poslušne zosadli z koňa, keď išli okolo, zatiaľ čo neveriaci z neho spadli a rozbili si držku.

Krásne prastaré schody, ktoré sú ohradené, aby sa na nich niekto krásne neprizabil

A takto majú označené toalety

Kúsok odtiaľ ležala naša štvrtá zastávka – chrám Hókoku so svojou krásnou bambusovou záhradou. Je to rodinný chrám rodu Ašikaga, druhej veľkej "dynastie" šógunov, ktorá pomerne neohrabane vládla v rokoch 1336 – 1573, kým sa im to pod nosom nerozpadlo tak príšerne, že to vzal do rúk niekto iný. Areál obsahuje čajovňu, kde sa dá nachvíľu oddýchnuť.

V poslednej dobe sa v Japonsku začína stmievať o pol piatej, čo ostatne samo o sebe nie je až tak výnimočné na november. Problém je len v tom, že tu sa západ slnka berie ako dobrý čas na zatvorenie všetkého, čo by človek chcel vidieť, takže si podľa možnosti treba švihnúť. My sme boli ale v tomto momente už strašne hladné, takže sme trošku posunuli priority a sadli si na obedo-večeru (budem tomu hovoriť obečera, pretože to robíme na výletoch akosi vždycky, takže si to zaslúži vlastné slovo). Jedna výborná vec na Kamakure je to, že to nie je Tokio, takže sa obvykle drahé jedlo ako tenpura dá zohnať omnoho lacnejšie. A veru sa zohnalo. Ochutnali sme tiež miestnu špecialitu – pečeného holuba.

Piškótového. Čo ste si mysleli?

Kým sme sa z tej obečery vyhrabali, bola nám už veľká tma, tak sme sa poponáhľali do poslednej veľkej veci – svätyne menom Curugaoka Hačiman. Je to obrovská svätyňa rovno v strede Kamakury a okrem toho, že obsahuje dve múzeá a je to centrum všetkých miestnych festivalov, je to krásny príklad toho, ako budhizmus a šintoizmus, tak nejak koexistovali. Oficiálne je to svätyňa, ale postavená a rozmiestnená je podľa typicky budhistických zásad. Jedno z jej poznávacích znamení – 1000-ročný ginko strom – bol vyvrátený búrkou v roku 2010.

Nuž a keďže šťastie praje aktívnym turistom, rozhodli sme sa skúsiť ísť pozrieť ešte do jedného chrámu, ktorý bol samozrejme zatvorený, pretože bola tma a bohovia sa boja bubákov očividne. A ako som spomínala, že v Kamakure nič okrem chrámov a svätýň nie je....no vážne v nej nič iné nie je, takže sme išli spať.

Niekoľko úvah o tom, aké je to mať nový domov

Živo si pamätám moment, keď nás v to osudné septembrové dopoludnie dovliekla Japonka menom Juki prvýkrát do tohto bytu. A on nebol môj.

Bol to byt, malý ale pekný, vyzdobený generáciami predchodzích jeho obyvateliek, izba, v ktorej som mala stráviť ďalší rok bola akási svetlá a prázdna, do kúpeľne svietilo svetlo a spoločná miestnosť s kuchyňou bola krajina sama o sebe, kam som sa neopovážila celé dni vstúpiť. A nič z toho nebolo moje.

Štvrť bola plná nezmapovaných obchodíkov, žil tu okolo mňa nejaký zvláštny národ a ulice za stanicou, kde boli reštaurácie a hracie automaty mi pripadali veľké a neúprosné ako celé Tokio. A nič, nič, z toho nebolo moje.

A dnes?

Dnes som sa obzrela okolo seba a zistila, že za tie dva mesiace sa mi podarilo dobiť, zabrať a zotročiť všetko voľné miesto v byte, že môj stôl je zahádzaný origami papiermi a hrnčekmi nedopitých tekutín, domácimi úlohami, ktoré sú na zajtra, ale who cares, na stene mám nalepené umelé javorové listy a origami, ktoré som vytvorila a na skrini mi visí červená jukata. V kuchyni zaberá celý stôl váza s všeličím možným, čo dostávame domov z hodín ikebany a ešte to nezomrelo, v chladničke nemám žiadne jedlo, lebo som ho všetko sporcovala, vchod je plný mojich topánok a niekde sa tu túla jedna moja mikina, ktorú akosi neviem nájsť.

Tá štvrť je moja, lebo už ju zvládam napísať v kandži, ten divný národ sú len obyčajní Japonci a sú celkom fajn. Tam za stanicou sú nejaké reštaurácie a whatever, s dopravným systémom si rozumiem už skoro bez mapy a viem, kde schovávajú obchody so sladkým a vážne, čo viac človek potrebuje.

A tak, zvláštne, magicky, neuveriteľne, je to všetko vlastne už moje. A je to čačané.

 

 

 

O parku Jojogi a túlaní po Šindžuku

Asi pred týždňom som vám chcela napísať článok o asi 10 výletoch, na ktorých som medzičasom bola a ospravedlniť ich meškanie tým, že mám veľa práce a yadayada, ale popravde som desne lenivá, pozerám až príliš moc anime, behám po už zmienených výletoch a celkovo sa akosi do ničoho neviem dokopať, takže nič nerobím, takže mám ešte viac práce, takže mám ešte väčší stres z toho, že nič nerobím, takže nič nerobím.... Ak vám tento kruh pripadá povedome, gratulujem, čítate môj blog, ale teraz sa na Japoncov vyhovoriť nemôžem.

Namiesto poriadneho ospravedlnenia dostanete kytky. Veľa kytiek

Preto vám dnes niekoľko tých kratších zhrniem do jedného mega článku, ktorý vám bude musieť vydržať, kým zas nebude po polnoci a mne sa nebude chcieť ísť spať.

Niekedy pred mesiacom sme sa vybrali na poldňový výlet do parku Jojogi. Tú stredu sa síce malo zhoršiť počasie, ale my sme po Disneylande súrne potrebovali niekam preč od ľudí, tak sme to riskli a oprašali len minimálne. Jojogi je jeden z väčších parkov v Tokiu, rozprestiera sa zhodou okolností pomerne blízko toho, kde bývame (stále tak cez pol Slovenska, ale to je tu nič) a je populárnym centrom komárov, ktoré prenášajú horúčku Dengue. Takže sme si povedali, že to znie dobre.

(prenášali, asi tak 3 a nič vážne sa nestalo a bolo to ešte pred našim príchodom)

Park Jojogi je krásny, plný trávy a stromov a vecí, sem tam ponad obzor čúhajú paneláky Šindžuku, sem tam sa zhlboka nadýchnete, pozriete sa hore do košatej koruny nádherného stromu nad sebou a vidíte obrovského pavúka a tak vôbec je tam fajn. Majú tam aj veľmi známu svätyňu menom Meidži džingú, ktorá je už podľa mena zasvätená imperátorovi Meidži (panoval 1867 – 1912) a my sme ju chytili práve v momente, keď sa tam konala šintoistická svadba, takže sme videli nevestu vo svojom bielom háve a spústu malých detičiek navlieknutých do kimon (a potajomky ich fotili).

Sú v nej aj dva posvätné stromy, o ktorých som zabudla, prečo sú posvätné

Ešte aj predajné automaty majú striešky

V jej blízkosti sa nachádza aj kosatcová záhrada, ktorá je samozrejme rozkvitnutá až na jar, čo nám došlo v momente, keď sme zaplatili vstup, ale ono je to japonské a tak je to akosi zázračne pekné kedykoľvek.

Čajovňa

                             Kríky strihané à la chleba

Ako som ale spomínala, že odtiaľ vidno Šindžuku, človek by povedal, že v Tokiu je všetko strašne ďaleko od seba, ale v skutočnosti tu existujú akési zhluky zaujímavých vecí a niekedy sa až divíme, ako je to všetko poskladané v podstate pri sebe. Pred niekoľkými dňami sme sa po škole išli pozrieť na budovu tokijského mestského zastupiteľstva, ktorá je ľahko spoznateľná pre jej dve vysokánske veže. Ak ešte pochybujete o tom, aké je Japonsko premakané, tak zo stanice Šindžuku k nej vedie podzemný peší tunel, aby sa všetci tí chudáci úradníci nemiešali na povrchu autám pod kolesá a mohli si v pohode vo veľkom šťastnom hlúčiku chodiť každé ráno do práce.

Dôvodom, prečo sme tam šli sú dve rozhľadne v jednej veži, týčiace sa tak vysoko, že z nich je vidno na horu Fudži.

A ako sa tak obzeráme po tom koberci panelákov, hľa! Park Jojogi. Rovno pod nosom.

Zas iný deň sme sa poflakovali po škole po Šindžuku a zablúdili nachvíľu do susednej mestskej časti Šibuja, kde sa nachádza japonský ekvivalent Empire state building – budova telekomunikačnej spoločnosti NTT Docomo. Niekde pri nej je aj obchodné centrum Times square, ktoré nemá nič spoločné ani s novinami Japan Times, ani nie je veľmi námesťovité, ale vážne, očakávate od Japonska integritu? Myslela som si.

Späť na Šindžuku, blízko stanice je krásny park Gjóen, do ktorého sme sa naposledy nedostali kvôli už zmienenej komáriej horúčke. Už je ale november, takže sme si povedali, že ak tam aj nejaké pliagu rozdávajúce potvory sú, vrstvy nášho oblečenia ich dorazia a vošli sme.

Komáre tam vskutku neboli, len všadeprítomné jazierka, v nich plávajúca večera kapry, pomaličky červenajúce lístie, ukážky miliónov druhov chryzantém a božský pokoj. Ostatne nechám fotky, nech hovoria za mňa a na dnešok sa odmlčím.