Denníček z Kjšú vol. 5 (letná dovolenka na konci decembra)

27.12.2014 (sobota)

Rozmýšľala som, že tento príspevok pomenujem "schody - môj odveký nepriateľ", pretože sme ich dnes vyšli a zišli naozaj požehnane, ale najväčší dojem vo mne zanechalo more a palmy.

Mesto Mijazaki leží na juhovýchode Kjúšú a je skoro po celý rok obľúbenou destináciou pre surf. Keďže je tiež hlavným mestom svojej prefektúry, kombinuje sa v ňom veľkomesto s prímorským rezortom.

My sme ale deň začali o niečo južnejšie pri ostrovčeku Aošima, kde sme bývalí. Tu si musím dovoliť poznámku - bol to guesthouse takže sme nečakali veľa, ale dostali sme krásnu vyhriatu japonskú izbu s tatami a rovnako ako v drahších hoteloch aj čaj a rýchlovarnú kanvicu. Niektoré veci majú proste Japonci vychytané.

Ráno sme sa z toho tepla vyhrabali ísť sa poprechádzať po Aošime. Stratili sme sa pritom na jedinej ceste, čo tam bola, ale to patrí k dobrodružstvu. Je to malý ostrovček, asi 20 minút okolo peši, na ktorom údajne mali byť fascinujúce geologické útvary, ale zrejme na ne bolo príliš zima a boli zalezené, pretože sme žiadne nevideli. Videli sme ale dlhé jazyky štrku trčiace do mora za odlivu a nesiem domov hrsť kamienkov a mušličiek, aby ste mali niečo naozaj tradične japonské. Starobylejšie už sa nedá, ospravedlňujem sa.

 

Zrejme je to foťákom, ale voda tu má krásnu betónovú kvalitu. Páči sa mi to

Z Aošimy sme sadli na autobus ešte ďalej od Mijazaki, aby sme sa dostali k svätými Udo. Tá sa nachádza zasadená do útesu a obsahuje hore zmienené množstvo schodov. Cesta k nej vedie po pobreží a ako sme sa dívali na tie divoké palmy, útesy a more, všade slaný vzduch a teplé slniečko, pripadali sme si ako na dovolenke v polke leta. V giftshope nás potom veľmi aktívna pani ponúkla čajom z pomelovitého miestneho citrusu, ktorý nás presvedčil, že to je presne to, čo nám v živote chýba a kúpili sme si ho. Ale je naozaj výborný.

Samotná svätyňa sa nachádza dole tam, kde je zelená strecha, ale nesmie sa fotiť

Odtiaľ sme sa už konečne vybrali do Mijazaki, ale len na chvíľočku, lebo sme sa dnes potrebovali prepraviť na druhý koniec ostrova do mesta Izumi. Zavítali sme teda vo veľkom fofre do parku mieru, kde je pamätník 2. svetovej vojny a ešte dôležitejšie, sú tam voľne porozhadzované haniwy - sošky z hliny, ktoré sa dávali do hrobov. Toto boli teda len kamenné napodobeniny, ale učili sme sa o nich na dejinách, takže sa to počíta.

Pamätník

Šťastný dedulo

Armáda koníkov

Hav!

Karrrambá!

Vikingská loď

Dedinka

Vodník!

Um...džbán?

Večera, si to ty?

Denníček z Kjúšú vol. 4 (ako doma)

26.12.2014 (piatok)

Práve sa terigáme autobusom horskými cestičkami z Takačiho do Nobeoky a ich kvalita je porovnateľná snáď len s cestou rosinskou. Dnes toho bolo ale viac, o čom som si hovorila, že je to ako vystrihnuté z turistickej mapky žilinského kraja.

Keďže miestne autobusy viac nechodia ako chodia (mnohí si už tu všimnú očividnú paralelu) hneď zrána sme sa vybrali pozrieť si jaskyňu Ama no Iwato. Pozrieť hovorím preto, lebo samotná jaskyňa je príliš posvätná na to, aby do nej vstúpili obyčajní smrteľníci, dokonca ani japončinári tam nesmú, len cisárska rodina raz za rok. Je to miesto, kde sa podľa mytológie išla schovať slnečná bohyňa Amaterasu po tom, ako ju naštval jej mladší brat Susano'o (ten jej zničil palác, pokadil záhradu a zvliekol z kože jej obľúbeného žrebca - proste klasické veci, čo bratia robia) a kým sa tam schovávala, na zemi panovala tma. To sa iným bohom nepáčilo, tak sa ju odtiaľ pokúšali vypáčiť, ale ona sa zaprela, že už takú prácu robiť nebude, že to bol jej obľúbený koník, ktorého dostala za maturitu a že Susano'o je na ňu zlý a už sa s ním nehrá (chcem len, aby ste si uvedomili, že šintoizmus nemá peklo, inak by som už letela). Bohovia teda prišli s prefíkaným plánom ako ju odtiaľ dostať - hodili jej za dverami obrovskú párty, na ktorú ona nebola pozvaná, a keď vykukla z jaskyne že čo to za rambajz, nastavili jej zrkadlo, aby sa jej zdalo, že si našli novú bohyňu slnka. To sa Amaterasu samozrejme nepáčilo, vybehla von, aby tej novej škatuli napravila xicht a vtedy za ňou zatvorili dvere jaskyne a už sa nemala kam schovať. Potom samozrejme priznala chybu a vrátila sa na nebesá a blabla nezaujímavá dohra, ale pointa je, že to je tá jaskyňa, do ktorej sme nešli. Videli sme ju ale z opačného brehu a vyzerá veľmi jaskyňovito.

 

Toto je posvätná torii brána, ktorá vedie k miestu, kde je svätyňa jaskyne

Posvätné torii brány sa môžu čistiť len posvätnými vysokotlakovými čističmi, tak je to napísané v starých kronikách

Vybrané kapitoly z tohoto príbehu boli tiež témou väčšiny včerajšieho kagura tanca. A ako som hovorila o tom bossovi - to je tatino Amaterasu zvaný Izanagi a on a jeho žena Izanami včera tanec uzatvorili malým predstavením svojho manželského života (akože najskôr obidvaja striedavo tancovali s obecenstvom, kým ten druhý sa ich snažil odtiahnuť, a potom vyrobili sake, Izanagi sa opil a žena ho uložila spať). Idylka.

 

Boh Tadžikarao zostupuje na zem, aby zistil, kde sa skrýva slnečná Amaterasu. Cinká zvončekmi a načúva, či ju odniekiaľ nebude počuť

Ame no uzume tancuje a zabáva ostatných bohov, aby sa smiali čo najhlasnejšie pred dverami jaskyne

Keď Amaterasu vykukne zo svojho úkrytu boh Tadžikarao vyrve dvere jaskyne z pántov (?) a pred dvere zaviaže posvätné lano, aby sa tam Amaterasu nemohla vrátiť

V ľavo s bielou maskou božská Izanami a vpravo jej manžel s červenou maskou Izanagi. Rodičia Amaterasu

Striedavo rýpu do obecenstva. Dostala som posvätným vejárom po hlave

Božský Izanagi je božsky na mol

Späť k jaskyni, je tak posvätná, že ju dokonca nemôžete ani vidieť len tak. Musí s vami ísť mních, vyhnať z vás všetkých zlých duchov a osobne vás zaviesť na obzervačný balkónik na náprotivnej strane rieky, aby ste tam nestvárali niečo nečisté (alebo nespadli do útesu bez svedkov).

Potom sme sa ešte prešli k jednej malej svätyňke, ku ktorej cestička vyzerá ako by ste ju vystrihli z brožúry o Jánošíkových dierach a na ktorej je navyše rovnako zima.

Svätyňka menom Ame no jasukawara

Vrátili sme sa do dediny Takačiho a išli nájsť slávny kaňon. Bála som sa trochu aká to bude štreka, pretože všetky mapky v okolí vyzerajú, akoby ich kreslili miestni škôlkari a vôbec sa z nich nedalo poznať ako je čo ďaleko. Nakoniec sme ale zistili, že je to len asi 45 minútová prechádzka.

 

Ide sa k nemu po tejto krásnej ceste

V kaňone sa nachádza 17 metrový vodopád, do ktorého sa mi podarilo nespadnúť a za veľmi drahé peniaze sa dá prenajať lodička, aby ste ho mohli nielen vidieť zo všetkých strán, ale aby ste neskúsene mohli zaveslovať najlepšie rovno pod neho.

 

Je pekný, ale celkovo akosi menej ohromujúci ako tvrdí brožúra

Na obed sme mali naplánovanú miestnu špecialitu - nagaši sómen, „lietajúce nudle“, ktoré sa na vás valia po šmýkačke a ak si ich chytíte, za odmenu ich môžete zjesť. Bohužiaľ je pre nich teraz neturistická sezóna a stánok s nimi bol zavretý, preto sme sa presunuli do inej reštaurácie. Dala som si kurací rezeň v niečom, čo pripomínalo tatarku a pomenované je to podľa Portugalcov (nanban).

To som sa veru nemusela trmácať cez celý svet, aby som si dala rezeň v Jánošíkových dierach...

Denníček z Kjúšú vol. 3 (niečo zo starého Japonska)

25.12.2014 (štvrtok)

Milý denníček,

nabudúce, keď si budem otvárať hubu o tom, ako všetko vychádza bez chyby, prosím stúp mi podpätkom na nohu ako tá pani minule. Hneď ráno sme nasadli na električku do opačného smeru, a keďže sme vodiča uistili, že vieme kam ideme, nezostávalo nám nič iné, ako sa aspoň dve zastávky odviesť, aby sme nebodaj nevyzerali ako blbí turisti.

 

Ale viezli sme sa električkou s celodreveným interiérom, takže vuhú

Keď sme ale presadli do správneho smeru, doviezli sme sa do parku Suizendži, kde ako sa zdalo sme ten deň boli prví. Je to nádherný malý parčík so svätyňou kúsok od centra Kumamota. Celý deň bolo krásne jasno, slnko sa odrážalo od hladín jazierok plných nejedlých dúhových kaprov, všetko sýtozelené... Prosím, tu je záplava fotiek:

Pri východe sme konečne stretli aj miestne špeciality a všetky ich statočne zjedli. Kjúšú je vďaka svojej polohe dobrou úrodnou pôdou pre sladké zemiaky, ktoré samozrejme putujú do všetkých foriem a kombinácii, ktoré sa dajú predať. Konkrétne napríklad do ikinari dango, čo je zemiak potretý ankom zabalený v cestíčku, alebo do formy mandžú, čo je presne to isté len bez anka. Obidve chutia ako sladké zemiaky (prekvapivo). Okrem toho je kumamotská prefektúra známa ešte jednou vecou - na plátky nakrájaným lotosovým koreňom plneným horčicou a celým vypraženým. Oni tomu hovoria karaši renkon, ja prievan v dýchacích cestách.

Zo záhrady sme vyrazili na hrad. Cestou sme sa stavili do malej svätyňky, ktorá mala v názve miso, čo nadchne len japončinárov. Kumamotský hrad je ževraj jeden z najkrajších v Japonsku, je to ale len betónová napodobenina toho pôvodného, pretože ten im zhorel. To sa ostatne stáva, keď je celé vnútro drevené. Mali aj dve vežičky, na ktoré sme vyliezli, ale mesto bohužiaľ nie je veľmi malebné. Po areáli sa potulovali aj páni v samurajských kostýmoch a hovorili na nás starou japončinou, čo znova nadchne len japončinárov.

Áno to je maskot. Závidíte?

Samotný hrad je tak ako všetky japonské hrady zvnútra prázdny, ale táto vec sa nachádzala v priľahlom paláci (bol to skôr taký domec, ale hovorili tomu palác)

Dnes sme sa ale potrebovali presunúť do pomerne vzdialenej oblasti Takačiho, kam chodia len dva autobusy denne, takže sme sa ešte rýchlo pozreli na rieku a týmto sme Kumamoto zabalili.

Cestu do Takačiho som už tradične prespala, takže nie som schopná ohodnotiť. Zobudila som sa len, aby som videla ako sa krásne dymí z neďalekej sopky Aso, na ktorú sme pôvodne chceli ísť, ale keďže ako hovorím, dymí, asi by z nás miestni neboli nadšení (a my zo seba pravdepodobne tiež nie).

 

Strašná, dymiaca, každým rokov vyberajúca tisíce ľudských životov. Japonsko sa otriasa hrôzou

Do Takačiho sme dorazili až po zotmení, takže sme chvíľu blúdili, kým sme našli hotel....ktorý vyzerá ako krásna väznica. Alebo lepšie, ako také to asylum pre bláznov. Jop.

Ale izba je prekvapivo priestorná a dostali sme na spanie jukaty, takže sa to nejak urobí. Večer sme si zašli ešte na jokagura tanec, lokálnu záležitosť, o ktorej vám viac porozprávam zajtra. Vedzte len, že sa so mnou chcel baviť najväčší boss japonských bohov a rovno pod nosom svojej manželky. Chlapi...

Denníček z Kjúšú vol. 2 (vianočné prekvapenia)

24.12.2014 (streda)

Hneď prvým bolo, že sme sa vôbec vypratali ráno z postele, pretože nám nezvonil môj budík. Ukázalo sa totiž, že zásuvka, v ktorej bol, akosi v strede noci prestala fungovať a on sa vybil. To mám za to, že som sa sťažovala, že sa nám všetko darí.

Chvalabohu bol ešte nastavený aj budík hotelový a nejako sa nám podarilo dopotácať sa do dnešnej destinácie - mesta Janagawa. Tam nás čakali lodičky. Ale neboli to obyčajné lodičky. Boli to zázračné lodičky, ktoré majú na sebe v zimných mesiacoch deky a pod nimi ohrievadlá (kotacu), pod ktoré sa zahrabete do ľubovoľnej časti tela a necháte sa unášať prúdom a loďkovodom. Ten náš nám aj spieval (a išlo mu to lepšie ako vtedy tomu v Benátkach), ukázal nám kde býva a kam chodili zo školy plávať predtým, než od vlády dostali bazén. Vôbec, bol na nás úžasne zlatý a už len kvôli nemu by som Janagawu odporúčala.

 

A boli sme samy dve na lodičke pre desiatich, lebo nie je sezóna. Časť "Jana" z "Janagawa" znamená vŕba, preto tie stromy všade

Zázračná hrejivá lodička nás doviezla až do časti mesta Ohana (kvetinka), pomenovaného podľa niečoho, čo si nepamätám, ale je to veľký starý dom, kde na jar určite všetko kvitne alebo tak niečo. Tam sme si sadli na obed do domácej reštaurácie k tým najprívetivejším a najukecanejším starším občanom, akých si dokážete predstaviť. Doniesli nám spústu výborného jedla, pán dokonca kvôli mne išiel kúpiť chlieb, lebo som nič netušiac prikývla, že by sa k tomu môjmu grilu hodil.

 

Štvrť Ohana

A to je môj gril. Volá sa to teppan jaki a robíte si to sami na namazanej kovovej platni na vlastnom stole s omáčkou

Tiež som dnes zistila, že v ktoromsi novom japonskom seriáli hrá blonďavá Američanka a že by som mala skúsiť šou biznis.

Bohužiaľ sme sa odtiaľ museli pomerne rýchlo spakovať, pretože sme mali rezervovaný autobus späť ku stanici. Ten sme ale nestihli, a práve keď sme sa rezignovane vydali hľadať nejakú inú zastávku, pribehol k nám pán z reštaurácie, že nás odvezú. A tak nás viezla asi 80-ročná pani, sem tam trochu krkolomne, sem tam na to dupla, celú cestu šťastne vykecávajúc cez celé mesto až na stanicu. Ak nie kvôli zázračným lodičkám, odporúčam Janagawu kvôli nim.

 

Prestupná stanica v meste Ómuta má opité zábradlie

V porovnaní nudným vlakom sme sa dopravili späť do Kumamota, kde sme sa chceli pozrieť do jedného parku, ale ten sa schovával za traťou a tváril sa podozrivo ako kopec, tak sme radšej zavítali do neďalekej svätyne na nepolnočnú neomšu.

A keďže tradície sa musia dodržovať, na večeru sme si dali starodávne japonské štedrovečerné jedlo - jahodový shortcake.

 

Tradičné vianočné jedlo je tiež KFC, pretože Japonsko

Denníček z Kjúšú vol. 1 (hrozba menom Kumamon)

Už nastal ten čas. Čas radosti, hostín a darčekov. Vianoce? Meh, výlet po Kjúšú!

Nasledujúcich niekoľko dní odo mňa dostanete live denník o tom, akú hanbu tu stváram, čo je skoro také dobré ako darčeky, ktoré pre vás nemám. Minimálne to bude vtipnejšie. Snáď.

23.12.2014 (utorok)

Keďže v Japonsku chodím na výlety s Jitkou, nemám žiadny vtipný príbeh o tom, ako som nestihla vlak, ako som sa stratila na letisku - proste nič! Všetko ide ako hodinky, všetko stíhame a ak to takto pôjde ďalej, nebudem mať o čom písať.

 

Na Narite majú detský kútik. Zišlo by sa to aj v lietadlách

Dnes poobede sme doleteli na letisko v Kumamote, hlavnom meste rovnako zvanej prefektúry. Nachádza sa tak nejako v strede všetkého na ostrove, geograficky prekvapivo blízko Nagasaki a k bohatosti japonskej kultúry prispelo hlavne zavedením svojho mestského maskota, ktorý ovládol celú krajinu.

Ergo ho vidno všade, aj v našom super krásnom, nóbl Micui hoteli, ktorý si pravdepodobne môžeme dovoliť len preto, lebo je tu pred sviatkami a nikto na dovolenku nechodí.

 

Dôkaz, že čokoľvek je vianočná výzdoba, keď na to pacnete červenú čiapku. Našli sme niekde aj Hello Kitty oblečenú za Kumamona a keby sme hľadali, som si istá, že by sme našli aj vianočnú Hello Kitty oblečenú za Kumamona

Inak sme prišli po zotmení, takže sme z mesta videli len večeru. A drevený chodník!

 

Vážne zo dreva. Flákať sa po tmavých uličkách za jedlom sa niekedy vypláca

Máme na neho ale pol dňa pozajtra, takže si o ňom ešte vypočujete.

O divadle a veciach s tým spojenými

Aby som vás dlho nenapínala, tými "vecami s tým spojenými" myslím alkohol. Hodne alkoholu. Len som to nechcela dávať do názvu, aby to snáď neodradilo niekoho, kto na Googli hľadá seriózny článok o japonskom divadle. Takto mu tento príspevok veselo vyskočí, nešťastník na to nič netušiac klikne a bác! Je chytený do siete mojich hypnotizujúcich slov, excelentných neimportantných anglicizmov a s témou nesúvisiacich fotiek:

Bééé

Ale vážne. Divadlo. Niekde v článku, ktorý sa mi nechce hľadať, som vám spomínala, že budem chodiť na vyučovanie, ktorého náplňou bude pomáhať pri organizácií divadelného festivalu u nás na škole. Úprimne do dneška netuším, prečo práve tu, pretože univerzita je to malá, pomerne hoodne zvonku nedotknuteľná a s divadlom je spriaznená asi ako murár s ňuňu stromovým. Ale očividne, kde sú vôľa a peniaze (hlavne tie peniaze), tam je možné všetko, a tak sa tento november konal už desiaty ročník.

Koná sa to u nás v kumbále, kde je divadelný sál a už chápete, prečo hovorím o peniazoch

Nie že by som to ale chcela kritizovať – bolo to urobené profesionálne od osvetlenia až po herecké výstupy. Predstavenia boli rozmanité, každé z iného súdku a krásne prevedené. Skupina menom Condors (コンドルズ), ktorá je v Japonsku pomerne známa, napríklad predviedla svoj patentovaný "súčasný tanec", čo je prepojenie živej hudby a výrazového tanca, všetko improvizované, ktoré na prvý pohľad vyzerá trochu ako epileptický záchvat tancujúceho, ale v skutočnosti sa na to dobre pozerá, je to tak svojsky vtipné a krásne to gumuje mozog diváka. Navyše jeden z dvojice účinkujúcich je momentálne vo Francúzsku, takže to robili po Skype, niekde v mrňavej izbičke, kde chytili wi-fi a poflakovala sa im do toho mačka.

Potom sme mali predstavenie od nášho študentského divadelného krúžku, ktoré bolo tiež veľmi pekné, bližšie reálnemu divadlu, len ma mrzelo keď som zistila, že si to nepísali sami, ale poprosili niekoho z profesionálneho divadelného sveta, aby im dodal scenár. Neberte ma zle, bolo to naozaj nápadité, dobre zahrané, ale moje štandardy sú možno niekde inde po všetkých tých kravinách, čo každoročne stvárame na divadelnom krúžku my. Uvidíme, plánujem sa k nim pridať a urobiť im v živote bordel, pokračovanie inokedy.

Ďalej sme mali blbé školské predpisy, podľa ktorých nesmú byť študentky v areáli školy po 9 hodine večernej, takže sme z veľmi nádejného kúsku o porovnaní moderného divadla a tradičného japonského kabuki videli len tú nudnú úvodnú polovicu, a potom nás decentne vykopli.

Nakoniec bola ale zaujímavá vec – boli to monológy 15 ľudí, z ktorých bol každý nejakým spôsobom spojený v istou vraždou a celé to prebiehalo ako policajné vyšetrovanie. Teda až na to, že sme sa absolútne nedozvedeli, kto to urobil. A nevedeli to ani herci, ani pán, čo to napísal, pretože som sa pýtala. A to trošku sucks. Zas na druhú stranu sme ale na hodine predtým dostali papiere a mali napísať jeden monológ, ktorý nám potom rovno niektorý herec zahral. Najlepšie vyučovanie ever! Až na to, že moja japončina, nech je akokoľvek tolerovateľná, na niečo takéto proste nestačí, takže som to stihla napísať len tak do polovice a s chybami, ale pán scenárista sa na mňa usmial a pán herec je očividne čarodejník, takže to nakoniec na seppuku nebolo. Jéj!

No a čo sme tam vlastne robili my, sa pýtate. My sme tam postávali, mávali a usmievali sa. Bolo by to vtipnejšie, keby som si robila srandu, ale to je vážne to, na čo nás potrebovali. On ten areál školy je veľký a aby sa tam náhodou niekto nepotuloval, tak zhruba každých desať metrov povinne stála Japonka (a na jedných dvadsiatich metroch aj Slovenka) a ukláňali a vítali a usmievali o život. Mám novonadobudnutý rešpekt pre ľudí, čo toto robia každý deň. Väčšina ľudí totiž ani nepozdraví späť, ani nekývne hlavou, je to akoby ste boli duch volajúci zo záhrobia (vzhľadom na to, že sme mali biele plášte, aby nás bolo dobre vidno, som tak celkom pravdepodobne aj vyzerala), ste len slabý hlások vo vánku: "Vitajte! Vitajte....Predstavenie je tu...dolu po týchto schodoch...dávajte si pozor na schody...idú dole...sú to schody..."

Sem tam sme pomáhali upratovať a posledná divadelná skupinka nám dokonca doniesla aj nejakú čokoládu, krekry a pitie. Óóó a pred začiatkom nás prišla pozrieť pani, čo robí profesionálnu osvetľovačku v divadle a ukazovala nám, ako sa tým robí, takže som mávala reflektorom a bola som najšťastnejšie stvorenie na svete. Svetielka!

Inak jediná záživná vec, čo sa stala bola, že som raz pekne vítala po japonsky, okoloidúca pani sa na mňa len pozrela a automaticky na mňa máva: "Haróó" a potom sa otočí a neveriacky sa pýta manžela: "Nehovorila po japonsky? Ci brehy!".

A pretože sme v Japonsku (a tým nepochybujem o európskych zvykoch), po zvládnutí veľkej úlohy sa treba ísť kolektívne opiť do nema. Takže sme šli. A až na tú Slovenku sa im to všetkým podarilo. V rekordnom čase. Z minima. Som si skoro istá, že pili džús. Nariedený ľadom. Čerstvo najedení.

Chvalabohu, opití Japonci sú strašne ukecaní a smejú sa všetkým mojim vtipom, takže ich v tomto stave preferujem. Počas päťhodinovej akcie sme prebrali všetko od tradičného divadla, cez drahé ovocie, preberanie cudzích (amerických) sviatkov a áno, došli sme aj na svetový mier. Zhodli sme sa, že je to dobrý nápad ("...keby sa proste všetci mali radi tak pekne ako tu teraz sedíme a normálne sa bavíme so...odkiaľ že to si...zo Slovenska, tam tam, ale odvšadiaľ akože a vôbec by sme nepotrebovali také tie vojny a tak, vôbec, to by bolo taaak fajn..." – Furusawa-san). Tiež som dostala odporúčanie na jedlo, o ktorom som nikdy v živote nepočula a to sa vôbec nestáva často – ryža so zeleninou a kúskami lososa zaliate zeleným čajom (očazuke) – a dostala som to rovno ochutnať. Chutí to presne ako si predstavujete.

Celkovo to bol veľký úspech. Urobila som si mnoho nových kamarátov, o ktorých netuším ako sa volajú a čo vlastne pre festival robili, ale jeden očividne pracuje ešte aj v reštaurácii a mám vraj zadarmo hamburger ("Hambágá, Oké. Furí J").

Aby ste ale nemali dojem, že vo svojom voľnom čase len tropím zábavu opitým Japoncom, bola som sa v sobotu pozrieť na predstavenie bunraku, čo je forma tradičného bábkového divadla. Videli sme dve hry – jeden novoročný tanec menom Ninin sanbasó (NIČ spoločné so sambou), ktorého záznam sa dá v zlej kvalite nájsť tu (odporúčam začať pozerať niekde v 11. minúte, ak pri tom nevydržíte pri celom) a epickú drámu Ehontaikóki, ktorá bola o tradičnej zmesi vrážd, utrpenia, lásky, cti a vrážd. Škoda akurát, že sme mali lístky kúpené cez niekoho iného, a tak sme sedeli v poslednom rade, takže som z toho videla akurát hudbu, ale pozrela som si hore zmienený záznam a som spokojná. Zaujímavé bolo, že medzi predstaveniami vystúpili účinkujúci a porozprávali nám o rôznych aspektoch divadla – ako sa šamisenom (sprievodným nástrojom) vyjadrujú určité dejové zvraty, ako vlastne vyzerajú bábiky zvnútra a prečo je treba troch ľudí, aby ich viedli, ako treba správne škrekľavo posadiť hlas, keď rozprávač hovorí ženské partie...

Keďže to bolo kúpené cez učiteľku u nás, ktorá sa pozná aj s ľuďmi z divadla, dostali sme aj backstage tour a mohli sme si ošahať bábky a strkať im ruky do otvorov a tak. Sú prekvapivo ťažké a plné rôznych špagátikov a klatiek.

Ženská maska sa transformuje na démona. Divadelné postupy sú očividne rovnaké úplne kdekoľvek na svete

Pustili nás aj na pódium, čo je asi najbližšie ako sa v živote dostanem na vystupovanie v japonskom Národnom divadle. Čo je asi dobrá správa pre japonské Národné divadlo.

Aj pre to pódium

A keďže som nasľubovala s ničím nesúvisiace obrázky, je minulotýždňový skupinový projekt menom "Vianočné osvetlenie (dun-dun-duuun)"