O tom, ako Japonci očividne naše peniaze nechcú

Takže potrebujeme zaplatiť nájom. Jednoduchá vec, si hovoríte. Vyspelá, sofistikovaná krajina, si hovoríte. Efektivita všade, si hovoríte.

Najjednoduchší spôsob, ako v Japonsku niečo zaplatiť je mať japonský účet. Hoci jeho vystavenie nič nestojí (aspoň myslím), poplatky za prenos peňazí zo zahraničia sú neskutočne obrovské a podľa viacerých mojich zdrojov nemá vystavenie účtu okrem platenia nájmu každý mesiac žiadne výhody. To isté platí aj v prípade, že by som to chcela zaplatiť bankovým prevodom – pri takejto veľkej čiastke by sa poplatok mohol vyšplhať až na nejakých 1500 Kč, čo nie som ochotná každý mesiac platiť.

Takže možnosť číslo dva.

Zaplatiť hotovosťou na pobočke banky. Sa nedá, pokiaľ nemáte japonské telefónne číslo. Síce vám všade ochotne povedia, že sa to dá aj so zahraničným, ale finálne, keď prídete k mašine (pretože to sa osobne na okienku nerobí), na slovenské číslo s predvoľbou to proste nemá kolónky a Japonský personál sa len usmeje a pošle vás do hája (veľmi slušne).

A, ako som spomínala minule, keďže mám len dátové číslo, na ktoré sa nedá volať, je mi tak na dve veci. Vlastne nie, v skutočnosti mi je úplne na prd.

Teoreticky sa dá použiť číslo niekoho druhého, t.j. niektorej spolužiačky (im je jedno, kto to číslo vlastní, oni sa naňho len potrebujú vedieť dovolať v prípade problémov), ale predsa len tu budem rok a stále sa spoliehať na niekoho iného...

Predtým, než sa spýtate, také samozrejmé veci ako napríklad "zaplatiť kartou/hotovosťou priamo škole", "dať to zahraničnému oddeleniu, nech s tým niečo urobí" majú rovnakú dohru ako predchádzajúce riešenie.

Takže.

Takže to vyzerá tak, že ak do najbližších pár dní nič lepšie nevymyslím, pôjdem pekne zrušiť moju dátovú SIM kartu a kúpiť si dvakrát drahšiu volateľnú SIM kartu, aby som mala to blbé funkčné japonské číslo, ktoré potrebujem, aby som im mohla dať tie blbé peniaze. Vážne mám dojem, že sa všemožne snažia dosiahnuť toho, aby sme im nič nezaplatili.

Prijímam komentáre, návrhy, súcitiace nadávky a všetku čokoládu, ktorú zvládate elektronicky poslať. Čo je, medzi nami, určite jednoduchšie ako zaplatiť nájom v Japonsku.

Edit: Dnes sme aktívne otravovali všade naokolo a nejako sa to zaplatiť podarilo. Vyšlo totiž najavo, že pri platení na pobočke od vás síce číslo chcú, ale nie kvôli nejakému overovaciemu kódu, ale pretože ho chcú. To je vážne ich najlepší dôvod.

Podľa všetkého naňho nikdy nezavolajú a nikdy preto nezistia, že sa naňho volať nedá a myslím, že by nezistili ani keby ste zo seba vymačkali ľubovoľné 7-miestne číslo s japonskou predvoľbou. Viete, čo to v podstate znamená? Ak vám umožnia vložiť ľubovoľné číslo bez overovania, celý tento krok je v podstate úplne bezvýznamný.

Byrokracia najväčšieho rázu má meno Japonsko.

O tajfúnoch, telefónnych číslach a kvetinkách

Dnes sme tu mali tajfún. Teda, on tu bol už včera, ale dnes je dôležitejší, lebo sme vďaka nemu nemali školu. Japonsko je proste tak úžasná krajina.

Nie, ale vážne. Tajfúny vedia byť celkom strašidelné veci. Snáď nikdy som ešte nezažila, aby pršalo sústavne deň a noc a pol druhého dňa, do toho fúkal silný vietor a obloha vyzerala ako z priemerne katastrofického filmu. V nedeľu sme mali v pláne ísť navštíviť nejaké pamiatky, ale potom sme sa ráno zobudili, pozreli z okna, kývli hlavou a zaliezli naspäť do postele. A som rada, že sme tak urobili, pretože to čo sa celý deň dialo vonku nevyzeralo príliš user-friendly.

(Z posledných dvoch slov mi Word podčiarkol len "friendly" a ja tu sedím a rozmýšľam prečo a teraz už sa len smejem.)

Tajfún ale dnes okolo obeda ustál. Vyplnili sa predpovede mojej kamarátky, že po ňom nastane strašný hic a moje vlastné, že hneď po jeho skončení budú na uliciach čaty ľudí upratovať napadané lístie. Pár hodín po ničivej prírodnej smršti a Tokio vyzerá rovnako ako predtým. Japonská efektivita, dámy a páni.

Mimo zážitkov s počasím som za tie už skoro tri týždne nazbierala aj zopár ďalších zaujímavostí, s ktorými by som sa chcela podeliť. Začnem tokijskou dopravou, lebo zo všetkých možných divných japonských vecí ma tá zobrala asi najviac.

Neexistuje tu nič ako mesačník. Človek si môže kúpiť kartičku, ktorá funguje ako elektronická peňaženka, ale nedá sa predplatiť napríklad mesiac cestovania. To znamená, že za každú cestu platíte plnú cenu. Maximálne sa dá kúpiť jednodňový turistický lístok, alebo v prípade pravidelného dochádzania mať kúpenú jednu konkrétnu trasu, za ktorú potom už ďalej neplatíte (čo je, medzi nami, stále drahá záležitosť). Celkom hodne sa to predražuje, to tým chcem povedať. Na škále "Normálne moderné mesto – Žilina" sa čo do praktickosti teda radí tokijský systém niekde ku Žiline a ak vás toto nedesí, neviem, na akej planéte žijete.

Samotné vláčiky sú ale super! Všetko je to čisté a klimatizované, stále sa obrazne ukláňajúce a ďakujúce a plné japonských zombie. Pozorujem, že ktokoľvek a čokoľvek Japonci sú v reálnom živote, vo vlaku existujú len v dvoch skupenstvách: bledo-spiaco-mŕtvolne a ak-odhliadnem-od-displeja-môjho-telefónu-príde-potopa. Na druhú stranu musím uznať, že sa v tom vlaku ani nič iné nedá robiť, hlavne ak cestujete dlhšie a ste namačkaný tak, že sa vám sardinky posmievajú. No a keďže som si nedávno konečne vpratala trochu internetu do mobilu, čumím s nimi a cítim sa plnohodnotne japonsky.

Keď už som pri telefóne, poviem vám ako to bolo s účtom. Najprv teda je nutné poznamenať, že ak v Japonsku nemáte telefónne číslo, je to ako by ste ani nežili. Čokoľvek sa kdekoľvek vybavuje, od nákupov z internetu až po registrácie, musíte poskytnúť svoje číslo. Na získanie čísla potrebujete japonskú kreditku. Na získanie japonskej kreditky potrebujete japonský účet. Na založenie japonského účtu potrebujete japonské číslo. Na získanie japonského čísla potrebujete japonskú kreditku...

Toto je ďalší úžasný príklad japonskej efektivity. Všetko funguje bez problémov až do doby, kedy to nefunguje. Ak vás zaujíma, čo som s tým urobila, našla som si virtuálneho operátora, ktorý akceptuje zahraničné účty ako každý dospelý operátor a neohŕňa nad nimi svoj korporačný frňák. Nakoniec mám teda aj internet, aj číslo, aj keď sa naňho nedá volať a mám ho len, aby som mala do rôznych koloniek čo vypisovať. Len pre zaujímavosť, kolegyne, ktoré potrebovali kúpiť aj funkčný telefón, si museli najprv kúpiť predplatený kredit, aby mali číslo na založenie účtu a až potom mohli ísť podpísať zmluvu na telefón a paušál. Bol to vyčerpávajúci deň. Aj pre tých predavačov.

A ešte jedna úžasná vec s telefónom – viete, ako sa po japonsky povie tichý režim? Manner mode! Pretože zvonenie vypínate, aby ste nerušili ostatných – doslova režim dobrej vychovanosti. Japonsko!

Inak sa mám dobre. V škole chodím nakoniec okrem japončiny na ikebanu, ktorú som už aj nejakú stvorila a nevyzerala úplne strašne (aj keď zastávam názor, že keď vám niekto dopredu vyberie ladiace kvietka a vy ich len niekam napicháte, nemáte čo skaziť). Kvietka dostávame potom domov, takže som kúpila vázu a sladkosti (len jedno z čoho bolo nutné) a teraz nám to sedí na stole.

Zobrala som si ešte predmet, v ktorom pôjdeme pomáhať organizovať (čítaj: tváriť sa zmätene) Divadelný festival, a potom napíšeme srdcervúci sonet o zážitkoch, takže v podstate žiadna práca a zadarmo povinne divadlo. Najlepší predmet v histórií, myslíte?

Japonky sú na nás inak strašne milé. Na hodinách sa k nám príliš nemajú, ale minule videli, ako jem sama obed, tak za mnou prišli, či si nechcem prisadnúť. Problém je akurát v tom, že pre mňa všetky vyzerajú rovnako a nemám najmenšie tušenie ktorá je ktorá. Tiež som už stretla asi tri s menom Sajaka a tri s menom Šiori, netuším ako vyzerajú, ani kde som ich to stretla, ale niektoré ma zdravia, takže som s nimi asi kamarátka. 

To je dobrá vec. A sladkosti, to sú tiež dobrá vec.

Napríklad ako tieto lievance u McD, ku ktorým dostanete ružové a hnedé čokoládové pero a môžete si kresliť

Odaiba. Onsen. Ó, Gundam!

Ako píšem názov tohto príspevku napadá mi, že tri štvrtiny z mojich čitateľov nepoznajú ani jedno z týchto slov, a preto ešte netušia, aký som mala v sobotu výborný deň. Zvyšní dvaja-traja zblúdilí japanisti už ticho závidia.

Takže sobota. Po týždni sa mi konečne podarilo nejakým spôsobom si zrovnať hodinky s kamarátkou z Olomouca, ktorá ide študovať na Ucunomiju. Semester sa jej začína až tento týždeň, takže mala čas teraz rôzne poletovať po Tokiu, takže som išla trochu poletovať s ňou.

Rozhodli sme sa pre Odaibu, malý, umelo vytvorený ostrov v tokijskej zátoke, kde je supermoderné výstavisko, supermoderné mrakodrapy, supermoderné obchodne strediská, supermoderné zábavné centrá, supermoderný samochodiaci monorail a supermoderne moc turistov, pretože sme tam nevedomky šli počas Ultra Japan, čo je "hudobný festival" (diskotéka) "s najlepšími svetovými DJmi" (ľuďmi, o ktorých ste nikdy nepočuli) "s návštevníkmi z celého sveta" (prevažne v podnapitom a letne oblečenom stave) "pod šírim nebom" (mne v ceste).

Ale miesto je to pekné. Wikitravel o ňom píše, že sa podobá výsledku hodiny architektúry zhuleného škôlkara a musím povedať....že majú celkom pravdu. Je tam spústa nádherných divotvorných budov, ktoré vyzerajú ako sny 80. rokov, hneď vedľa nich niečo hypermoderne futuristické, obchodné centrum Venus Fort, ktoré je celé postavené na benátsky štýl, vrátane umelej oblohy na strope, aby ste mohli vidieť každých 30 minút západ slnka a "talianskeho starostu", ktorý s nejakou pravidelnosťou dáva prejavy z balkónu.

Ak je autenticky taliansky, s tou pravdepodobnosťou by som nepočítala

Bohužiaľ bolo práve v sobotu celkom hnusné počasie, takže nemám veľa prezentovateľných fotiek, tak či tak som tam nemala veľa času, takže tam určite ešte pôjdem inokedy. Stihla som sa ale naobedovať a omuraisu (omelette rice – presne to, na čo myslíte) je moja nová obľúbená vec.

Všimla som si, že toto slovné spojenie používam pomerne často odkedy som prišla do Japonska, preto ho tu oficiálne skrátim – MNOV. Zmierte sa s tým

Môj pôvodný dôvod (ô x 3 + 300 bodov) prečo ísť na Odaibu ale ležal niekde inde. Teda stál. Konkrétne pred obchodným centrom Divers City (nechýba mi tam apostrof). Veľký Gundam, vlajková loď známeho anime, ktorá naštartovala desiatky zlých anime a niekoľko dobrých, postarala sa o to, že výrobca hračiek Bandai nikdy nebude mať málo peňazí a vôbec ÚŽASNÝ GIGA ROBOT. Priority.

RX-78 Gundam – kompletný s všemožnými západkami, upozorňovacími nápismi, ale zničiť prilietajúcu eskadru s ním nemôžem (pretože nie som japonský stredoškolák asi)

No a čo ten onsen sa pýtate. Onsen je také kúzelné miesto s horúcimi prameňmi, akých je po Japonsku hřba. Konkrétne tento na Odaibe je umelo pumpovaný, ale vďaka japonskému zmyslu pre eleganciu to nespoznáte. A je to naozaj najmodernejší onsen, aký je možné postaviť.

Po vstupe vyfasujete náramok, ktorým sa všetko v areáli platí, prezlečiete sa do jukaty (ľahké kimono), a potom sa mašírujete po krásnom interiéri plnom obchodíkov, reštaurácií, cukrární a sprievodného programu. A ak sa vám podarí nepodľahnúť pokušeniu a nebrať do pracičiek drahé veci, ktoré zaplatíte reálne až neskôr, príde na rad samotný onsen. Cez ďalšiu šatňu a mínus všetko oblečenie (kúpanie je oddelené podľa pohlaví) sa najskôr dôkladne umyjete aj s vlasmi, a potom si môžete vybrať z hneď niekoľkých dostupných bazénikov. My sme samozrejme vyskúšali všetky, pretože o čom by bol život inak. Mali nasledovné variácie: horúci, horúcejší, auauau, slaný, výrivkový, vonkajší, vonkajší v sude (fakt sud plný vody, cool) a studený, pretože tam bola aj sauna. Dala sa navyše dokúpiť masáž a obžieranie mŕtvej kože na nohách rybičkami a ďalej sme radšej nečítali. Nakoniec sme tam namiesto plánovanej jednej hodiny strávili tri a nabudúce si na to necháme celý deň.

大江戸温泉物語｜Óedo onsen monogatari

V tomto momente prakticky cítim, ako celá moja rodina neveriacky hľadí na tento článok a rozmýšľa, čo sa so mnou preboha stalo, že som dobrovoľne vliezla do takéhoto miesta, keď sa mi doma nikdy nechce a nad všemožnými wellness procedúrami kategoricky ohŕňam nos, ale nejaké kvázi logické dôvody na to mám. Jednak mi to tu všetko pripadá čistejšie a menej ako....no...verejné kúpalisko. Jednak sa ľudia dopredu poriadne umyjú, nie je zo všetkého cítiť chlór a je to pekne vyzdobené a príjemné. Síce je toto jeden z najviac high-class onsenov vôbec a do ostatných si musíte doniesť vlastný uterák a mydlo a nie je tam areál plný cukrovej vaty, ale tá myšlienka a procedúra je všade rovnaká a to, musíte uznať, stojí za to.

O sakurách a čiernych hamburgeroch

Na univerzitnom kampuse som bola už niekoľkokrát, ale ešte stále ma udivuje, že je všetko ružové. Napriek tomu, že som vedela dopredu, že je to dievčenská akadémia, prestížna, drahá, elitárska, že ich webové stránky sú plné sakúr a ružovosti, že je to Japonsko a Japonci sa proste nezaprú, aj tak som nečakala, že sa sakury dajú pchať do všetkého. Ale dajú.

Hľa, jedáleň!

Budovy sú ružovkasté, chodník je ružovkastý, lavičky, tácky v jedálni, šálky na čaj, všetky sú ružové, len mydlo nie, to ma celkom prekvapilo. Všade je tu spústa stromov (hádajte aké), takže sa teším, keď bude jar a ešte aj tie budú ružové, potom to bude postupne opadávať, takže ten ružovkastý chodník bude ešte ružovejší, vzduch bude plný ružových lístkov a ja sa možno definitívne zbláznim.

Hľa, knižnica!

(Keď už sme pri ružovej, dnes som vo vlaku videla stredoškoláčku s ružovými vlasmi. Anime nikdy nebolo ďalej od reality.)

V areáli, aj keď so vstupom inde, je aj pridružená stredná a nižšia stredná škola, pretože ak máte v Japonsku dosť peňazí, môžete si dovoliť posielať svoje deti od jasličiek po univerzitu do tej istej inštitúcie. V pondelok mali práve nejaký bežecký turnaj, takže sme počas prednášok počuli povzbudzovanie.

Samotná univerzita je ale pomerne malá, takže so všetkou tou zeleňou pôsobí ako oáza v centre veľkomesta a to je veľmi príjemné. Tým veľkomestom myslím časť Tokia menom Šindžuku, ktorá síce oficiálne spadá pod metropolitnú oblasť Tokia, má ale vlastný lokálny parlament a riadi sa sama. Takýchto oblastí je v Tokiu 23 a volajú sa špeciálne štvrte. Jednou z nich je aj Setagaja, kde bývam.

Hľa, karaoke bar!

Šindžuku je taká zaujímavá zmes korporačných budov, škôl a zábavného priemyslu. Nie je to ani výhradne podnikateľská štvrť, ani nákupná, ale je tu skoro všetko, čo by ste chceli. S Rumunkou a jednou jej kamarátkou z inej univerzity sme sa tam išli nachvíľu v nedeľu pozrieť. Celá štvrť je ale tak obrovská (cca. 20km²), že sa to nedá stihnúť za deň, takže sme sa ani nesnažili. Stihli sme nakoniec pozrieť len jej centrálnu časť a aj z tej sme videli len polovicu, lebo nám hodinu trvalo vymotať sa zo stanice Šindžuku, ktorá je najrušnejšou stanicou na svete a aj tak vyzerá. Keď sme ale konečne našli správny východ, dostali sme sa sem:

Moja prvá šintoistická svätyňa! Menom Hanazono džindža, má peknú záhradu a je to tá najklasickejšia svätyňa, akú si viete predstaviť (oni obvykle aj tak vyzerajú všetky rovnako). Pri okienku sme si potom kúpili Gošuinčó, čo je knižočka veľkosti diára, ktorá sa skladá ako leporelo a do ktorej dostanete takto krásne napísané meno svätyne, dátum a adresu s pečiatkou.

Červená pečiatka bola kedysi dávno symbolom povolenia činnosti od šóguna

Ďalej sme chceli zájsť do parku Gjoen, ale rovnako ako ostatné parky v Tokiu je teraz zatvorený, pretože je tu podozrenie na nejakú nákazu prenášanú komármi. Popošli sme preto kúsok ďalej do Múzea ohňa, kde mali požiarnické autá a výstroj a vynikajúce videá pre deti, aby videli, čo sa deje v prípade záchrannej operácie. Celé to bolo hodne milé a interaktívne a nevnútili nám giftshop, ako sa to robí u nás.
No a vtedy sa už robila tma (stmieva sa tu už o 6), tak sme sa to rozhodli zabaliť, ale predtým sme išli na večeru. Predstavujem vám výhercu v kategórií "Divné, ale dobré" pre tento týždeň:

Black Diamond (Burger King). Nie, neviem ako, ani prečo. Viem ale, že existuje aj verzia Black Pearl a syr je tiež čierny

O tom, ako sa tu teda mám

Tak tu tak sedím a pojedám včera zmienené Pocky (ktoré sú apropo božské) a uvažujem, že by som sa nejakým spôsobom mala vyjadriť k posledným pár dňom. Výnimočne na to pôjdem pekne poporade, chronologicky.

Za všetky moje roky poletovania som snáď nezažila nudnejší a menej záživný let, čo je ostatne výborná vec. Presne tak by mali lety vyzerať, zvlášť keď idete ďaleko, idete sami a máte batožinu, ktorá váži viac ako vás spolusediaci. Veľmi záživnému letu som pritom ušla len o málinko – spojenie cez Zürich, ktoré bolo lacnejšie, ale už celé zabookované, meškalo na celej trase už z Prahy a kamarátka, ktorá ním letela, tak musela utekať cez celé letisko, aby stihla prípoj. Prílet na Naritu sme mali ale v rovnaký čas, takže som ju akurát chvíľu počkala a vyrazili sme spolu.

Tu musím poznamenať, akoby to nebola už stará známa vec, že Japonci sú vo všetkom úžasne rýchli a efektívni. Hneď po prílete si ma na imigračnom odchytili z davu turistov, pozreli mi na papiere, uznanlivo odkývli nad názvom univerzity a poslali ma do priority linu. Tam mi promptne vzali odtlačky, odfotili si ma (čo som si uvedomila, až keď bolo už po tom, takže sa tam tvárim ako neandertálec) a vystavili mi rezidentskú kartičku (na ktorej je chvalabohu tá normálna fotka, ktorú som posielala na uni). A len tak jednoducho a za 5 minút som sa stala dočasným rezidentom Japonska. Neat!

Z letiska sme sa dostali na stanicu Šindžuku, v rámci nej sme sa potom chvíľu túlali a hľadali správny východ a tam si nás už odchytila študentka vyslaná školou. O tokijskom dopravnom systéme, o ktorom odo mňa budete počuť ešte kdejaké nadávky a blahorečenia, treba povedať dve veci: je to všetko tak nejako celkom slušne označené dvojjazyčne, až na momenty, kedy to nie je a každý kreténsky vlak je tu operovaný inou firmou. Čo znamená, že na každý si musíte separátne kupovať lístky, ku každému musíte prejsť cez ďalšiu bránu, každý má vlastné delenie podliniek (express, limited epress, local,....) a vôbec vyznať sa tu v tom by mala byť olympijská disciplína. Uznávam ale, že po pár dňoch sa s tým akosi zmierite a žijete ďalej.

S pomocou našej japonskej sprievodkyne sme sa ale nejako my aj kufre dopracovali až na stanicu Kjódó v štvrti Setagaja. Je to primárne rezidentná, pomerne pokojná oblasť, oproti iným častiam Tokia je to tu menej zaľudnené a príjemne tiché. Ako som už naznačila, je tu spústa obchodíkov a zelovocov, všetci sa na vás usmievajú a volajú na vás dobrý deň...až na cyklistov, to sú svine. Tí tú lietajú, jak keby mali jojo v zadku, pravá-ľavá strana horom-dolom, do toho sem tam nejaké auto a vy sa trochu bojíte o život, pretože s 23 kilovým kufrom žiadne úhybné manévre nevykonáte. Ale, ako s mnohými vecami, sa s tým po pár dňoch akosi zmierite a žijete ďalej.

Ale potom sme prišli k bytom a musím povedať, že to tu je krajšie, ako som si predstavovala. Všade je spústa stromov a konbini (convenience store – naučte sa slovíčko, budem ho používať) a síce nám tu teraz vŕtajú chodník, ale aspoň bude potom shiny nový. Zahraničných študentiek nás je v tomto komplexe 9 a bývame po troch v troch bytoch. Ja mám spolubývajúce z Laosu a Taiwanu a ďalej sú tu ešte dve moje spolužiačky z Olomouca, dve Kórejky, Polka a Rumunka. Hneď prvý večer sme sa spoločne vybrali hľadať nejaké jedlo a keďže tri z nás už sú tu minimálne pol roka, poukazovali nám tu okolie. Pôvodne sme chceli zjesť niečo mega tradičného, pretože, viete, sme v Japonsku a tak, ale po krátkom hľadaní sme zistili, že sme na tunajšie rozlohové pomery príliš veľa a jediná reštaurácia, ktorá nás uniesla všetkých, bola špagetáreň. Jedlo bolo ale dobré, a tak sme sa s tým akosi zmierili a išli spať.

Druhý deň nastalo koliečko orientácií, dezorientácií a iných podobných vecí, kedy sme zistili, kam máme zaliezť pri cunami a pod čo máme zaliezť pri zemetrasení. S pomocou Maru (Olomouc) sme našli školu, v ktorej sa to celé zopakovalo a našli sme aj jedáleň, ktorá je moje nové obľúbené miesto. Inak sme stretli aj zvyšné zahraničné študentky, ktoré bývajú na iných internátoch, ale ešte s nimi moc nebola príležitosť komunikovať. Celé toto nám zabralo toľko času, že keď som konečne o 6 dorazila  domov, zvalila som sa na najbližší mäkký povrch a spala do polnoci. Čím chcem povedať, že som potom celú noc nespala a už chápete, prečo mám s tým spánkom problémy.

V piatok ráno nás potom čakal rozraďovací test, na základe ktorého nás zaradia do skupiniek japončiny. Miestami bol až podozrivo ľahký a miestami až kruto nezrozumiteľný, ale meh, keby som mala dokonalú japončinu, čo by som asi robila so životom. Výsledky, a tým pádom rozvrh, sa dozvieme až v pondelok, tak som zvedavá.

Poobede nastalo znova koliečko vybavovačiek a tentokrát nás chvalabohu dostali na krk znova študentky, aby sme tam neblúdili samy, ale aby s nami blúdili aj miestni. To si nerobím srandu, ony tiež išli na oblastný úrad prvý krát v živote. Ale spoločne sme to nejako zvládli, boli na nás veľmi milé, nasľubovali nám kadečo a adresu máme už oficiálne potvrdenú a sme už fakt, definitívne ubytované.

No a v sobotu som bola konečne na nákupe, takže už mám nejaké jedlo, nejaké sladké jedlo, nejaké ovocné jedlo a nejaké drogériové nejedlo. Treba povedať, že kým je tu všetko celkom drahé, sú tu na druhú stranu aj tzv. 100 jenové obchody (kde všetko reálne stojí 108 jenov lebo DPH), kde je všetko. A myslím tým všetko – od papiernických potrieb, cez všetko do kuchyne, na upratovanie, do záhrady, drogériu, trvanlivé potraviny, halloweenové dekorácie (pretože je najvyšší čas!), obvykle všetko s variáciou Hello Kitty a síce toho typicky nie je veľký výber, pokiaľ netrváte na konkrétnom vzore s ľahko pučiacimi slivkovými kvetmi na snehu, kúpite tam za pár jenov všetko. A je nutné dodať, že keďže sme v Japonsku, tie veci sú stále veľmi pekné. Zohnala som tam napríklad krásne pletené košíky, ktoré sa mi akurát zmestia pod posteľ, v ktorých je momentálne obsah kufra, pretože moja izba je mrňavá, pomerne sparťansky vybavená a to, čomu tu hovoria skriňa, nemá poličky a ledva sa tam zmestí kufor, takže musím improvizovať.

A strašne sa mi páčia, tak si ich asi navzdory všetkej logike vezmem domov

Tak a Pocky sú preč, vy už toho máte tiež určite dosť a ja idem pozerať novú epizódu Doctora Who. Bye bye!

O tom ako nehladujem a nespím

Úprimne sa už niekoľko dní presviedčam, že vám musím napísať, ale netuším o čom. Za posledné 4 dni sa toho stalo toľko a všetko je to akési nudné a úžasné zároveň, že poriadne neviem ani kde začať, a tak začnem jedlom. Viem, že by ste radšej asi chceli vedieť čo sa so mnou deje, ale popravde, to jedlo je zaujímavejšie.

Môj prvý dojem z Japonska je, že je tu toho veľa. Všetkého. Ľudí, obchodov, vlakov, liniek, domov, ulíc, nápisov, Hello Kitty, proste všetkého je všade veľké množstvo a je to cudzie a trochu dosť strašidelné (hlavne tá Hello Kitty). A to zatiaľ hovorím len o štvrti, kde teraz bývam, ktorá je primárne obytná a pokojná. Dobrá stránka toho všetkého je, že zhruba každých sto metrov je supermarket rôznych značiek, veľkostí a cenových hodnôt, že tu skoro všetko beží plus mínus nepretržite a že koncentrácia drobných reštaurácií je väčšia ako hustota zaľudnenia. Len na 10-minútovej ceste od bytu k stanici je rôznych podnikov s ramenom, kari a inými zatiaľ neidentifikovanými vecami asi 15 a za stanicou ďalších 50, takže ak ma v Japonsku niečo skolí, hlad to nebude. Zrejme skôr naopak.

Odhliadnuc od toho, že netuším, čo tri štvrte z tých veci v supermarketoch a jedálnych lístkoch sú, je to všetko úžasne dobré. Už som nejak rezignovala na fakt, že ryby rada nemám a proste jem, čo mi príde do taniera. Takto som už zjedla kus chobotnice v cestíčku (ktorá bola nečakane dobrá) a kus marinovaného tuniaka (ktorý je stále fuj) a nejako sa s tým zmierila.

BTW takto vyzerá jedlo zo školskej jedálne

A toto je matcha+Oreo zmrzlina z McD

Tiež som sa (pomerne rýchlo) zmierila s nepreberným množstvom všelijakých divotvorných, sladkých, slaných, chrumkavých, mmmm vecí a moje odhodlanie nezbagrovať to všetko vydržalo až 3 dni! Aaaa dnes je to v háji.

Anman - naše parené buchty plnené anko pastou

Hovorí samo za seba   

Ramen je výborná vec. Prečo to nemáme doma? Ja to chcem doma.

Pre japanistov: cítim, že som konečne kompletne pochopila, čo na tom Naruto vidí. Tiež už chápem, prečo sa naňho všetci divne dívajú, keď toho zje 5 porcii...   

Hladom teda ako vidíte netrpím, len mám nejaký problém so spánkom. Jetlag to nie je, skôr na mňa dolieha všetok ten stres a nové prostredie. Nepomáha, že moja izba je miniatúrna a nemám okno len samozatváracie balkónové dvere, ktoré cez noc nemôžem nechať otvorené, lebo by ma zožrali komáre, takže je v nej horko. Mám ale klimatizáciu, takže akurát musím nájsť ten správny teplotný balans medzi sublimáciou a zápalom pľúc.

Viac o ubytovaní a škole zhrniem inokedy, pretože čakám na fotky, ktoré čakajú na mňa a niekde tam viazne komunikácia. Vedzte ale, že žijem, chrúmem a (niekedy) spím.

Úvod

Dávno pradávno, keď Facebook ešte nebola tak veľká vec a dej seriálu Supernatural za niečo stál, rozhodla som sa ísť študovať japončinu. Toto rozhodnutie nebolo ani ľahké, ani, ako sa ukázalo, prospešné pre moje psychické zdravie, ale viedlo k tomu, že idem na rok do Japonska a to za tých pár stratených koliesok v hlave stojí.

Študovať budem na prestížnej dievčenskej akadémií, bývať budem v Tokiu, jesť asi nebudem nič, lebo ryby rada nemám a čumák budem pchať všade, kam sa len zmestí, foťák tam, kam sa čumák nezmestí a vám, moje vďačné publikum, o tom všetkom poreferujem.

A ak ste to dočítali až sem, zaslúžite si básničku:

Vo vysnenej krajine

pod sakurami

ako mi chýba rezeň!