O tajfúnoch, telefónnych číslach a kvetinkách

Dnes sme tu mali tajfún. Teda, on tu bol už včera, ale dnes je dôležitejší, lebo sme vďaka nemu nemali školu. Japonsko je proste tak úžasná krajina.

Nie, ale vážne. Tajfúny vedia byť celkom strašidelné veci. Snáď nikdy som ešte nezažila, aby pršalo sústavne deň a noc a pol druhého dňa, do toho fúkal silný vietor a obloha vyzerala ako z priemerne katastrofického filmu. V nedeľu sme mali v pláne ísť navštíviť nejaké pamiatky, ale potom sme sa ráno zobudili, pozreli z okna, kývli hlavou a zaliezli naspäť do postele. A som rada, že sme tak urobili, pretože to čo sa celý deň dialo vonku nevyzeralo príliš user-friendly.

(Z posledných dvoch slov mi Word podčiarkol len "friendly" a ja tu sedím a rozmýšľam prečo a teraz už sa len smejem.)

Tajfún ale dnes okolo obeda ustál. Vyplnili sa predpovede mojej kamarátky, že po ňom nastane strašný hic a moje vlastné, že hneď po jeho skončení budú na uliciach čaty ľudí upratovať napadané lístie. Pár hodín po ničivej prírodnej smršti a Tokio vyzerá rovnako ako predtým. Japonská efektivita, dámy a páni.

Mimo zážitkov s počasím som za tie už skoro tri týždne nazbierala aj zopár ďalších zaujímavostí, s ktorými by som sa chcela podeliť. Začnem tokijskou dopravou, lebo zo všetkých možných divných japonských vecí ma tá zobrala asi najviac.

Neexistuje tu nič ako mesačník. Človek si môže kúpiť kartičku, ktorá funguje ako elektronická peňaženka, ale nedá sa predplatiť napríklad mesiac cestovania. To znamená, že za každú cestu platíte plnú cenu. Maximálne sa dá kúpiť jednodňový turistický lístok, alebo v prípade pravidelného dochádzania mať kúpenú jednu konkrétnu trasu, za ktorú potom už ďalej neplatíte (čo je, medzi nami, stále drahá záležitosť). Celkom hodne sa to predražuje, to tým chcem povedať. Na škále "Normálne moderné mesto – Žilina" sa čo do praktickosti teda radí tokijský systém niekde ku Žiline a ak vás toto nedesí, neviem, na akej planéte žijete.

Samotné vláčiky sú ale super! Všetko je to čisté a klimatizované, stále sa obrazne ukláňajúce a ďakujúce a plné japonských zombie. Pozorujem, že ktokoľvek a čokoľvek Japonci sú v reálnom živote, vo vlaku existujú len v dvoch skupenstvách: bledo-spiaco-mŕtvolne a ak-odhliadnem-od-displeja-môjho-telefónu-príde-potopa. Na druhú stranu musím uznať, že sa v tom vlaku ani nič iné nedá robiť, hlavne ak cestujete dlhšie a ste namačkaný tak, že sa vám sardinky posmievajú. No a keďže som si nedávno konečne vpratala trochu internetu do mobilu, čumím s nimi a cítim sa plnohodnotne japonsky.

Keď už som pri telefóne, poviem vám ako to bolo s účtom. Najprv teda je nutné poznamenať, že ak v Japonsku nemáte telefónne číslo, je to ako by ste ani nežili. Čokoľvek sa kdekoľvek vybavuje, od nákupov z internetu až po registrácie, musíte poskytnúť svoje číslo. Na získanie čísla potrebujete japonskú kreditku. Na získanie japonskej kreditky potrebujete japonský účet. Na založenie japonského účtu potrebujete japonské číslo. Na získanie japonského čísla potrebujete japonskú kreditku...

Toto je ďalší úžasný príklad japonskej efektivity. Všetko funguje bez problémov až do doby, kedy to nefunguje. Ak vás zaujíma, čo som s tým urobila, našla som si virtuálneho operátora, ktorý akceptuje zahraničné účty ako každý dospelý operátor a neohŕňa nad nimi svoj korporačný frňák. Nakoniec mám teda aj internet, aj číslo, aj keď sa naňho nedá volať a mám ho len, aby som mala do rôznych koloniek čo vypisovať. Len pre zaujímavosť, kolegyne, ktoré potrebovali kúpiť aj funkčný telefón, si museli najprv kúpiť predplatený kredit, aby mali číslo na založenie účtu a až potom mohli ísť podpísať zmluvu na telefón a paušál. Bol to vyčerpávajúci deň. Aj pre tých predavačov.

A ešte jedna úžasná vec s telefónom – viete, ako sa po japonsky povie tichý režim? Manner mode! Pretože zvonenie vypínate, aby ste nerušili ostatných – doslova režim dobrej vychovanosti. Japonsko!

Inak sa mám dobre. V škole chodím nakoniec okrem japončiny na ikebanu, ktorú som už aj nejakú stvorila a nevyzerala úplne strašne (aj keď zastávam názor, že keď vám niekto dopredu vyberie ladiace kvietka a vy ich len niekam napicháte, nemáte čo skaziť). Kvietka dostávame potom domov, takže som kúpila vázu a sladkosti (len jedno z čoho bolo nutné) a teraz nám to sedí na stole.

Zobrala som si ešte predmet, v ktorom pôjdeme pomáhať organizovať (čítaj: tváriť sa zmätene) Divadelný festival, a potom napíšeme srdcervúci sonet o zážitkoch, takže v podstate žiadna práca a zadarmo povinne divadlo. Najlepší predmet v histórií, myslíte?

Japonky sú na nás inak strašne milé. Na hodinách sa k nám príliš nemajú, ale minule videli, ako jem sama obed, tak za mnou prišli, či si nechcem prisadnúť. Problém je akurát v tom, že pre mňa všetky vyzerajú rovnako a nemám najmenšie tušenie ktorá je ktorá. Tiež som už stretla asi tri s menom Sajaka a tri s menom Šiori, netuším ako vyzerajú, ani kde som ich to stretla, ale niektoré ma zdravia, takže som s nimi asi kamarátka. 

To je dobrá vec. A sladkosti, to sú tiež dobrá vec.

Napríklad ako tieto lievance u McD, ku ktorým dostanete ružové a hnedé čokoládové pero a môžete si kresliť