Zápisky z výstupu na horu Takao

6:30    Zvoní tá pekelná mašina, bez ktorej by som sa nikdy nikam nedostala načas. Potichu nadávam na tú osobu, ktorá ma upísala na školský výlet na horu Takao so stretnutím pred školou v nedeľu o 8:15 ráno.

7:00    Skoro si rozmlátim koleno, keď po ceste na vlak píšem kamarátke správu a nedívam sa pred seba. Malé betónové stĺpiky týčiace sa do pol metra mi len tak vojdú do cesty a ani sa neospravedlnia ako správne japonské stĺpiky. Ako tak potichu nadávam, vrazím do ďalšieho a skoro si rozmlátim koleno druhýkrát.

8:10    Plne naložený autobus vyrazí za sprievodného slova troch členov zahraničného oddelenia, ktorí na nás idú dávať pozor. Sme uistení, že dnes možno nepríde tajfún. Možno.

9:00    Dorazíme pod horu Takao, sídlo bájnych pso-vrano démonov zvaných tengu a nasleduje povinné skupinové foto. Ďalšiu zhruba hodinu lezieme hore kopcom. Kopec je strmejší ako sa zdá na prvý pohľad. Predbiehajú nás dôchodcovia. Zastavujeme sa a obdivujeme okolitú prírodu, množstvo budhizmom inšpirovaných sôch a iných zaujímavostí, aby sme mali zámienku sa nachvíľu zastaviť a dýchať. Všade okolo je hora, vyzerá úplne rovnako ako u nás. Po ceste v nejasných intervaloch sú tieto veci, o ktorých nevieme, čo sú, ale ľudia si ich chodili ošahávať, tak ošahávame aj my. Asi je to pre šťastie.

10:25    Vylezieme na to, o čom si myslíme, že je to vrch hory, zisťujeme, že nie sme ani v polovici, sme hladné a toho šlapania máme úprimne dosť. Vykašleme sa na vrchol a zalezieme do menšieho zoskupenia občerstvení. Sme občerstvení takojaki (cestové guličky s majonézou, nejakou omáčkou a kúskom chobotnice) a neskôr aj tengujaki (wafloidná vec plnená ankom vytvarovaná do podoby už zmieňovaného pso-vrano démona). Sme patrične šťastné.

11:10    Rozhodneme sa ísť navštíviť miestny budhistický chrám. Po ceste stretneme:

Obrovský céder, ktorý si ževraj stočil korene ako chobotnica, aby tu mohli tengu postaviť chodník a nemuseli ho spíliť. Spolupráca je kľúč.

Veľa schodov

Zoznam ľudí, ktorí pomáhali postaviť chrám

Viac ošahávacích a iných vecí. Aktívne ošahávame

Nakoniec aj samotný chrám, ktorý mal byť a vyzeral budhisticky, ale miesto na očistu pred vchodom do šintoistickej svätyne mal tiež. Sme zmätené.

12:00    Vezieme sa lanovkou dole. Prečo sme sa neviezli lanovkou hore? Pretože sme hardcore.

12:10    Máme pol hodinu na kúpenie suvenírov. Kúpime krekry, pretože všade v Japonsku majú krekry, ale vždy sú to trošilinku iné krekry. Chceme ich všetky, gotta catch 'em all! A toto, dospelosť je precenená.

13:00    Vyrážame na druhý stupeň výpravy. Autobus nás vezie stále ďalej od mesta, po stále užších cestičkách, ponad útesy, skoro do útesov, chvalabohu nie do útesov.

14:10    Parkujeme v kopci na poľnej cestičke pred maličkým domom. Ideme sa učiť vyrábať udon (rezance z múky, vody a soli) a strúhať z nespracovaného kúska bambusu vlastné paličky na jedenie. Som poleno a nezvládam nič. Cesto sa mi rozpadá a z bambusu sa mi darí vystrúhať výdajník na triesky. Toto je dôvod, prečo chodím na univerzitu. Nakŕmte ma niekto iný.

15:00    Jeme vlastný udon vlastnými paličkami (ohobľovanými) so zeleninou, vývarom a čajom. Najlepšie jedlo na svete. Paličky potom dostávame so sebou ako darček spolu s niečím, čo nám vystrúhali oni a ak som pochopila správne, je to na čistenie uší. Nastáva čas povinného skupinového foto. Nemám rada povinné skupinové foto.

Toto je tokonoma, miesto v tradičných japonských miestnostiach, kde sú obvykle elegantne naaranžované kvetiny, prípadne aj s okrasným zvitkom. A televízia. Elegantná televízia   

17:30    Prichádzame naspäť pred školu, potácame sa z autobusu, ukláňame sa všetkým, ktorí vyzerajú japonsky a ideme šťastne domov spať. Teda písať blog. A v utorok príde znovu tajfún, len apropo.