Za všetky moje roky poletovania som snáď nezažila nudnejší a menej záživný let, čo je ostatne výborná vec. Presne tak by mali lety vyzerať, zvlášť keď idete ďaleko, idete sami a máte batožinu, ktorá váži viac ako vás spolusediaci. Veľmi záživnému letu som pritom ušla len o málinko – spojenie cez Zürich, ktoré bolo lacnejšie, ale už celé zabookované, meškalo na celej trase už z Prahy a kamarátka, ktorá ním letela, tak musela utekať cez celé letisko, aby stihla prípoj. Prílet na Naritu sme mali ale v rovnaký čas, takže som ju akurát chvíľu počkala a vyrazili sme spolu.
Tu musím poznamenať, akoby to nebola už stará známa vec, že Japonci sú vo všetkom úžasne rýchli a efektívni. Hneď po prílete si ma na imigračnom odchytili z davu turistov, pozreli mi na papiere, uznanlivo odkývli nad názvom univerzity a poslali ma do priority linu. Tam mi promptne vzali odtlačky, odfotili si ma (čo som si uvedomila, až keď bolo už po tom, takže sa tam tvárim ako neandertálec) a vystavili mi rezidentskú kartičku (na ktorej je chvalabohu tá normálna fotka, ktorú som posielala na uni). A len tak jednoducho a za 5 minút som sa stala dočasným rezidentom Japonska. Neat!
Z letiska sme sa dostali na stanicu Šindžuku, v rámci nej sme sa potom chvíľu túlali a hľadali správny východ a tam si nás už odchytila študentka vyslaná školou. O tokijskom dopravnom systéme, o ktorom odo mňa budete počuť ešte kdejaké nadávky a blahorečenia, treba povedať dve veci: je to všetko tak nejako celkom slušne označené dvojjazyčne, až na momenty, kedy to nie je a každý kreténsky vlak je tu operovaný inou firmou. Čo znamená, že na každý si musíte separátne kupovať lístky, ku každému musíte prejsť cez ďalšiu bránu, každý má vlastné delenie podliniek (express, limited epress, local,....) a vôbec vyznať sa tu v tom by mala byť olympijská disciplína. Uznávam ale, že po pár dňoch sa s tým akosi zmierite a žijete ďalej.
S pomocou našej japonskej sprievodkyne sme sa ale nejako my aj kufre dopracovali až na stanicu Kjódó v štvrti Setagaja. Je to primárne rezidentná, pomerne pokojná oblasť, oproti iným častiam Tokia je to tu menej zaľudnené a príjemne tiché. Ako som už naznačila, je tu spústa obchodíkov a zelovocov, všetci sa na vás usmievajú a volajú na vás dobrý deň...až na cyklistov, to sú svine. Tí tú lietajú, jak keby mali jojo v zadku, pravá-ľavá strana horom-dolom, do toho sem tam nejaké auto a vy sa trochu bojíte o život, pretože s 23 kilovým kufrom žiadne úhybné manévre nevykonáte. Ale, ako s mnohými vecami, sa s tým po pár dňoch akosi zmierite a žijete ďalej.
Ale potom sme prišli k bytom a musím povedať, že to tu je krajšie, ako som si predstavovala. Všade je spústa stromov a konbini (convenience store – naučte sa slovíčko, budem ho používať) a síce nám tu teraz vŕtajú chodník, ale aspoň bude potom shiny nový. Zahraničných študentiek nás je v tomto komplexe 9 a bývame po troch v troch bytoch. Ja mám spolubývajúce z Laosu a Taiwanu a ďalej sú tu ešte dve moje spolužiačky z Olomouca, dve Kórejky, Polka a Rumunka. Hneď prvý večer sme sa spoločne vybrali hľadať nejaké jedlo a keďže tri z nás už sú tu minimálne pol roka, poukazovali nám tu okolie. Pôvodne sme chceli zjesť niečo mega tradičného, pretože, viete, sme v Japonsku a tak, ale po krátkom hľadaní sme zistili, že sme na tunajšie rozlohové pomery príliš veľa a jediná reštaurácia, ktorá nás uniesla všetkých, bola špagetáreň. Jedlo bolo ale dobré, a tak sme sa s tým akosi zmierili a išli spať.
Druhý deň nastalo koliečko orientácií, dezorientácií a iných podobných vecí, kedy sme zistili, kam máme zaliezť pri cunami a pod čo máme zaliezť pri zemetrasení. S pomocou Maru (Olomouc) sme našli školu, v ktorej sa to celé zopakovalo a našli sme aj jedáleň, ktorá je moje nové obľúbené miesto. Inak sme stretli aj zvyšné zahraničné študentky, ktoré bývajú na iných internátoch, ale ešte s nimi moc nebola príležitosť komunikovať. Celé toto nám zabralo toľko času, že keď som konečne o 6 dorazila domov, zvalila som sa na najbližší mäkký povrch a spala do polnoci. Čím chcem povedať, že som potom celú noc nespala a už chápete, prečo mám s tým spánkom problémy.
V piatok ráno nás potom čakal rozraďovací test, na základe ktorého nás zaradia do skupiniek japončiny. Miestami bol až podozrivo ľahký a miestami až kruto nezrozumiteľný, ale meh, keby som mala dokonalú japončinu, čo by som asi robila so životom. Výsledky, a tým pádom rozvrh, sa dozvieme až v pondelok, tak som zvedavá.
Poobede nastalo znova koliečko vybavovačiek a tentokrát nás chvalabohu dostali na krk znova študentky, aby sme tam neblúdili samy, ale aby s nami blúdili aj miestni. To si nerobím srandu, ony tiež išli na oblastný úrad prvý krát v živote. Ale spoločne sme to nejako zvládli, boli na nás veľmi milé, nasľubovali nám kadečo a adresu máme už oficiálne potvrdenú a sme už fakt, definitívne ubytované.
No a v sobotu som bola konečne na nákupe, takže už mám nejaké jedlo, nejaké sladké jedlo, nejaké ovocné jedlo a nejaké drogériové nejedlo. Treba povedať, že kým je tu všetko celkom drahé, sú tu na druhú stranu aj tzv. 100 jenové obchody (kde všetko reálne stojí 108 jenov lebo DPH), kde je všetko. A myslím tým všetko – od papiernických potrieb, cez všetko do kuchyne, na upratovanie, do záhrady, drogériu, trvanlivé potraviny, halloweenové dekorácie (pretože je najvyšší čas!), obvykle všetko s variáciou Hello Kitty a síce toho typicky nie je veľký výber, pokiaľ netrváte na konkrétnom vzore s ľahko pučiacimi slivkovými kvetmi na snehu, kúpite tam za pár jenov všetko. A je nutné dodať, že keďže sme v Japonsku, tie veci sú stále veľmi pekné. Zohnala som tam napríklad krásne pletené košíky, ktoré sa mi akurát zmestia pod posteľ, v ktorých je momentálne obsah kufra, pretože moja izba je mrňavá, pomerne sparťansky vybavená a to, čomu tu hovoria skriňa, nemá poličky a ledva sa tam zmestí kufor, takže musím improvizovať.
 |
| A strašne sa mi páčia, tak si ich asi navzdory všetkej logike vezmem domov |
Tak a Pocky sú preč, vy už toho máte tiež určite dosť a ja idem pozerať novú epizódu Doctora Who. Bye bye!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára