O sakurách a čiernych hamburgeroch

Na univerzitnom kampuse som bola už niekoľkokrát, ale ešte stále ma udivuje, že je všetko ružové. Napriek tomu, že som vedela dopredu, že je to dievčenská akadémia, prestížna, drahá, elitárska, že ich webové stránky sú plné sakúr a ružovosti, že je to Japonsko a Japonci sa proste nezaprú, aj tak som nečakala, že sa sakury dajú pchať do všetkého. Ale dajú.

Hľa, jedáleň!

Budovy sú ružovkasté, chodník je ružovkastý, lavičky, tácky v jedálni, šálky na čaj, všetky sú ružové, len mydlo nie, to ma celkom prekvapilo. Všade je tu spústa stromov (hádajte aké), takže sa teším, keď bude jar a ešte aj tie budú ružové, potom to bude postupne opadávať, takže ten ružovkastý chodník bude ešte ružovejší, vzduch bude plný ružových lístkov a ja sa možno definitívne zbláznim.

Hľa, knižnica!

(Keď už sme pri ružovej, dnes som vo vlaku videla stredoškoláčku s ružovými vlasmi. Anime nikdy nebolo ďalej od reality.)

V areáli, aj keď so vstupom inde, je aj pridružená stredná a nižšia stredná škola, pretože ak máte v Japonsku dosť peňazí, môžete si dovoliť posielať svoje deti od jasličiek po univerzitu do tej istej inštitúcie. V pondelok mali práve nejaký bežecký turnaj, takže sme počas prednášok počuli povzbudzovanie.

Samotná univerzita je ale pomerne malá, takže so všetkou tou zeleňou pôsobí ako oáza v centre veľkomesta a to je veľmi príjemné. Tým veľkomestom myslím časť Tokia menom Šindžuku, ktorá síce oficiálne spadá pod metropolitnú oblasť Tokia, má ale vlastný lokálny parlament a riadi sa sama. Takýchto oblastí je v Tokiu 23 a volajú sa špeciálne štvrte. Jednou z nich je aj Setagaja, kde bývam.

Hľa, karaoke bar!

Šindžuku je taká zaujímavá zmes korporačných budov, škôl a zábavného priemyslu. Nie je to ani výhradne podnikateľská štvrť, ani nákupná, ale je tu skoro všetko, čo by ste chceli. S Rumunkou a jednou jej kamarátkou z inej univerzity sme sa tam išli nachvíľu v nedeľu pozrieť. Celá štvrť je ale tak obrovská (cca. 20km²), že sa to nedá stihnúť za deň, takže sme sa ani nesnažili. Stihli sme nakoniec pozrieť len jej centrálnu časť a aj z tej sme videli len polovicu, lebo nám hodinu trvalo vymotať sa zo stanice Šindžuku, ktorá je najrušnejšou stanicou na svete a aj tak vyzerá. Keď sme ale konečne našli správny východ, dostali sme sa sem:

Moja prvá šintoistická svätyňa! Menom Hanazono džindža, má peknú záhradu a je to tá najklasickejšia svätyňa, akú si viete predstaviť (oni obvykle aj tak vyzerajú všetky rovnako). Pri okienku sme si potom kúpili Gošuinčó, čo je knižočka veľkosti diára, ktorá sa skladá ako leporelo a do ktorej dostanete takto krásne napísané meno svätyne, dátum a adresu s pečiatkou.

Červená pečiatka bola kedysi dávno symbolom povolenia činnosti od šóguna

Ďalej sme chceli zájsť do parku Gjoen, ale rovnako ako ostatné parky v Tokiu je teraz zatvorený, pretože je tu podozrenie na nejakú nákazu prenášanú komármi. Popošli sme preto kúsok ďalej do Múzea ohňa, kde mali požiarnické autá a výstroj a vynikajúce videá pre deti, aby videli, čo sa deje v prípade záchrannej operácie. Celé to bolo hodne milé a interaktívne a nevnútili nám giftshop, ako sa to robí u nás.
No a vtedy sa už robila tma (stmieva sa tu už o 6), tak sme sa to rozhodli zabaliť, ale predtým sme išli na večeru. Predstavujem vám výhercu v kategórií "Divné, ale dobré" pre tento týždeň:

Black Diamond (Burger King). Nie, neviem ako, ani prečo. Viem ale, že existuje aj verzia Black Pearl a syr je tiež čierny