Denníček z Kansaja, deň piaty (každý môže byť geiša)

Vlastne som vám ani nespomínala, ako krásne si tu v Kansaji bývam. Keďže za hotel chcú neskutočné prachy, otravujeme na týždeň spolužiačku z Olomouca, ktorá býva v Ósake. Má taký krásny byt rovno na linke Hankjú, ktorou sa dá dostať do Kjóta za pol hodinu a menej peňazí, ako stojí moja cesta do školy v Tokiu.

Do toho Kjóta sme aj naozaj za pol hodinu prišli a hodilo nás to rovno do stredu štvrte Gion. V dávnych dobách tam vychovávali geiše, dnes už je to ale len pomerne predražené turistické centrum.

 

Gion je...nie veľmi impozantný...

V jej bezprostrednom okolí nájde človek viac chrámov a svätýň ako je zdravé vidieť, ale my sme japončinári, takže sme vliezli všade. Pre vaše psychické pohodlie ale vypichnem len tie najzaujímavejšie.

Svätyňa Heian má napríklad tú najväčšiu a najoražovejšiu torii bránu, akú som kedy videla. Tiež má jednu z najkrajších záhrad v Kjóte, do ktorej sme samozrejme zabudli ísť, takže budete musieť veriť Tripadvisoru.

 

Pozrite sa poriadne, aké malé sú tie autíčka

Len tak sme sa prechádzali k ďalšej destinácii, keď sme náhodou narazili na chrám Kódai, ktorý mal naozaj nádhernú záhradu, obrovskú sochu sediaceho Budhu vedľa seba a zelený bambusový les.

Odtiaľ sme sa pohli zas k nášmu pôvodnému cieľu - chrámu Kijomizu. Ten je postavený na vysokom kopci a ako v jednom z mála (snáď dokonca jedinom) je zdola vidno celú konštrukciu jeho podporných pilierov. V areáli sa tiež nachádza malá svätyňka zasvätená božstvu Ókuninuši, čo je strašne mega cool týpek-zombie z mytológie. Odporúčam vygúgliť. V tejto svätými sú aj dva kamene, medzi ktorými ak zvládnete prejsť so zatvorenými očami, znamená to, že vaša láska je pravá. Asi ak sa nepodarí, tak bude ľavá alebo čosi, logika tohto mi uniká.

 

Kijomizudera

Toto je oštep niekoho slávneho, celý z ocele alebo niečoho podobne neprakticky ťažkého

Ókuninuši no mikoto - takže, Óki (budem mu tak hovoriť) legendárne pomohol bezbrannému zajacovi a zajac sa za neho prihovoril princezne, ktorú si Óki chcel vziať. To naštvalo jeho 79 bratov, tí ho nechali zabiť. Nejaké božstvo sa nad ním zľutovalo a priviedlo ho naspäť, potom sa to zopakovalo, potom si vzal princeznú, išiel sa prejsť do podsvetia, zamiloval sa do dcéry boha podsvetia, priviazal zaťa za vlasy o stĺpy jeho paláca a zdrhol s ňou. Hovorím, že je to strašne mega cool týpek-zombie!

Samotný vnútorný chrám Kijomizu

Ulica vedúca dolu z Kijomizi je plná drahých obchodíkov, ochutnávok zadarmo a dievčat, ktoré si na deň prenajmú kimono a cárujú sa v ňom plnými ulicami, aby ich bolo vidno. Osobne si myslím, že to síce vyzerá pekne, ale je to predražené a zavadzia to. V kimone totiž nie je na výber - cupitať musíte a v takýchto uličkách akurát blokujete dopravu.

 

Toto sú jediné naozajstné geiše, ktoré sme stretli

A toto je slávne kjótske moči, jemné a lahodné (s banánovou príchuťou)

Posledná zastávka prvého dňa v Kjóte bola Ginkakudži - Strieborný pavilón, ktorý bol postavený, aby konkuroval Zlatému pavilónu, ale v polke stavby im došli prachy, takže je strieborný len v mene. Úprimne je na ňom krajšia záhrada a jazero, nad ktorým sa to úsporné staveníčko týči.

Nestrieborný pavilón

Mufasa?

Denníček z Kansaja, deň štvrtý (Harry Potter FTW)

Čo Ósaka stráca na kráse, vynahradzuje si zábavným parkom Universal studios a hlavne jeho fungl novou časťou - The Wizarding World of Harry Potter. Takže sme samozrejme šli.

 

Weeeeee

Je, neuveriteľne, ešte plnšia, ako tá na Floride, až tak, že musíte mať rezervovaný lístok na určitú hodinu vstupu, aby vás vôbec pustili dovnútra, nehovoriac o samotnom čakaní na atrakcie, ktoré činí minimálne hodinu a pol na každú. Tieto vymožeností sme bohužiaľ nemali, lebo rozhodnutie ísť padlo podľa počasia to ráno, takže sme prvú polhodinu blúdili po parku, aby sme zistili, kde sa to dá vyčarovať. Keď sme to ale našli, dostali sme sa dovnútra začarovaného lesa celkom rýchlo.

Vystáli sme si frontu na hrad, nevystáli si ju na lietajúcich hipogrifov a odmietli si ju vystáť na obchody (dve dračie horské dráhy v japonskej verzii nie sú). Celé to bolo plné selfiejúcich Japoniek a povinnej čínskej rodiny, ale stojí to za to. Aj po druhýkrát stojí za to. Aj po tretíkrát by stálo. Keby som bývala v Ósake, tak kúpim celoročnú permanentku a už nikdy ma odtiaľ nedostanete.

 

Waaaaaa

Park samotný je trošku iný, ako si ho pamätám. Iné atrakcie na iných miestach. Stihli sme ešte lodičky na ktoré sa liapala tá zubatá potvora z Čeľustí a autíčko so Spidermanom, na ktoré sa zas liapal Doctor Octopus.

Vnútri atrakcii je ako vždy na čom sa pobaviť (ASCII)

Nanešťastie sme stihli práve týždeň, kedy zatvárajú o siedmej večer, takže sme to museli zabaliť skôr. Hlavne, že vstupenky stoja rovnako...

Denníček z Kansaja, deň tretí (rozkvitnuté slivky)

 Cestovať v tomto čase má svoje výhody aj nevýhody. Na jednej strane máte obvykle tourist spot celý pre seba (s povinnou výnimkou čínskej rodiny), na strane druhej je teraz zima, všetko zatvára o štvrtej poobede a flóra je tak nejako dead. Najbližšie budú kvitnúť sakury, ale to až zhruba za mesiac a vtedy začne naozajstný prílev turistov, takže na to sa všetci spoliehajú a vysádzajú ich všade, kam sa zmestia. Na teraz kvitnúce slivky nezostáva tým pádom flek a skoro ich nevidno.

Ósaka je ale iná. V Ósake sa veci proste robia opačne, aj po schodoch sa chodí opačne, aj záhradníči sa očividne opačne, lebo pri hrade je obrovská záhrada plná sliviek (a povinnej čínskej rodiny). Samotný hrad až také terno nie je, ale vyšli sme zlým východom, takže sme si ho obišli a má peknú priekopu (chvalabohu bez povinnej čínskej rodiny).

Povinný mascot. Na túto stránku kliknite a kochajte sa

Okrem toho má Ósaka ešte aj Cútenkaku, čo je veža, na ktorej je zaujímavé len to, že ju navrhol rovnaký pán ako Tokyo tower (pán tiež nemá veľa fantázie, lebo vyzerajú akoby navrhol len jednu). Pod Cútenkaku sa ale nachádza stádo obchodíkov a reštaurácií, do jednej z ktorých sme si boli sadnúť na miestnu špecialitu - okonomijaki. Ak neviete, s čím máte tú česť, tak gúglite, ale garantujem vám, že the real thing je stokrát úžasnejší a mňami, než čo vám to tvrdí.

 

Cútenkaku

Okonomimňami

Kúsok sme sa prešli k svätými Šitennó, ale chceli od nás peniaze a nevyzeralo to, že by to za nich stálo. Tak sme popošli ďalej, kúpili si za päť grošov krásne klasické paličky na jedenie a zviezli sa mestskou električkou k svätými Sumijoši, za ktorú nič nechceli, ale ktorá stála za štipendium. Taký nádherný záhrado-park a obrovský červený most!

Strážna líška

Za chvíľu nás ale odtiaľ vyhnali, pretože hrozila tma, tak sme sa pohli do centra mesta, kde je slávna ulica Dontonbori, ktorá je plná jedla a oblečenia. Tam sme sa chvíľu poflakovali a dúfali, že začne niečo magické, ale začalo akurát tak pršať, tak sme to pre ten deň zabalili.

Ulica Dontonbori je lemovaná reštauráciami, ktoré takto pekne ukazujú, čo dobré varia. Cítim, že niektoré z nich nie sú úplne úprimné

K večeři Fugu
a ráno ještě naživu
- básnik Buson

Kóbe beef. Múúú

Denníček z Kansaja, deň druhý (o nindžoch a tajomstvách japonských železníc)

Dnes nám v Nare svitlo krásne slnečné ráno, takže sme sa samozrejme hneď zbalili a odišli z nej preč. Tomu ale predchádzalo adventure ako z románu - prespávali sme totiž na intráku u kamarátky a v Japonsku sa na takéto veci dívajú kolejbáby s rovnakou dávkou nechuti a nedokafeinovanej zloby ako v Olomouci. No a ako to už tak u týchto dobrodružstiev chodí, práve dnes sa rozhodli pozerať celé ráno televíziu.

Najprv sme tajne dúfali, že dopozerajú ranné anime a zalezú naspäť do svojho kolejbábobrlohu, ale žiadne také šťastie my nemáme, takže si tam pokojne hoveli až do nekonečna. My sme ale už strašne potrebovali vypadnúť, preto sme urobili to, čo každí správni akční hrdinovia - nindža-vyskočili sme z balkónu (na prízemí) a prekotrmelcovali sme to tie tri metre na cestu a tvárili sa pri tom nezadychčane. Už konečne chápem, čo je tak cool na vykrádaní sa z babských intrákov.

Dobrodružstvo zďaleka neskončilo ani keď sme s veľkým meškaním konečne sadli do vlaku. V stanici v Ósake nám totiž bolo povedané, že linka, na ktorú chceme prestúpiť, neexistuje a máme ísť inou. To človeka trochu rozhodí, takže sme pre istotu nasadli na zlý vlak. Na druhú stranu, dnes sme nečakane navštívili Kóbe!

Nakoniec sme sa ale dopracovali do Himedži, kde nás čakal obrovský hrad a jeho krásna záhrada. Hrad je považovaný za najkrajší v Japonsku a na rozdiel od tých ostatných sa netopí v mori panelákov. Je tiež práve pred koncom rekonštrukcie, takže sa nedá vliezť dovnútra. Japonské hrady bývajú ale zvnútra aj tak o ničom. Záhrada bola japonská, nádherná, plná jazierok a dúhových koi kapríkov a keby nebola taká kosa, boli by sme tam až kým by nás nevyhodili. Kosa ale bola, preto sme to zabalili a išli späť do Ósaky, kde spíme. Ale o nej viac zajtra.

Princezná Sen hrá karutu so svojou služobníčkou (umelé ale presvedčivé)

Samozrejme, že má maskota! (volá sa Širomaruhime)

Záhrada pri hrade Kókoen

Denníček z Kansaja, deň prvý (Oh deer!)

V meste Nara nám svitlo krásne slnečné ráno. Vlastne nie, nesvitlo vôbec nič, lebo slnko dnes nevyšlo spoza oblakov. A oblaky sa tešili tým, že dnes neprestajne pršali ako o závod. A aby sme to nemali príliš jednoduché, o šiestej ráno sa na nás vybodla Anina (spolucestujúcej) kamarátka, ktorá si nás mala prísť vyzdvihnúť a dopraviť nás ku sebe, aby sme si mohli zložiť veci.

Prší, prší, len sa leje, nezatváraj chrám nám dvere (lebo sme mokré a je nám zima, prosím, prosím)

Možno vás to prekvapí, ale o šiestej ráno v daždi mimo turistickej sezóny nie je ani v Japonsku otvorené okrem nápojových automatov nič. Po nejakom hľadaní sme ale kdesi vyhrabali reťazovú hamburgerovňu, ktorá si to očividne smutne vliekla celú noc a Ana si dala kávu, aby sme mali dôvod stráviť pár hodín v teple. Neboli sme jediné.

Okolo deviatej mali už pomaly začať otvárať všetky chrámy, kvôli ktorým sme prišli, takže sme sa vydali tým smerom. Na susednej stanici sme si nechali veci a vydali sa pozrieť priľahlý chrám Kófuku s krásnou päťstupňovou pagodou. Tam sa ozvala kamarátka, že sa predsa len zobudila a prišla nám naproti. Bagáž sme teda po pol hodine vybrali zo skrinky a išli nachvíľu uschnúť ku nej domov. Našťastie je to mesto malinké, takže aj s veľkým oneskorením sme stihli všetko.

Brána z koreňov v svätyni Kasuga

A vstup do tej istej svätyne lemovaný lampášmi

Nara bola kedysi dávno pradávno prvým hlavným mestom Japonska. Ako to tak býva, takéto srandy priťahujú množstvo veriacich a tí zas priťahujú spústu drevených staveníčok, pagod a mnohometrové sochy Budhu. Nehovorte mi, že vy si na cesty balíte niečo iné.

Chrám Tódai, kde schovávajú spomínaného veľkého Budhu

Oproti povedzme Kjótu má Nara tiež tú výhodu, že stihla zhorieť než sa mala šancu rozrásť, takže to, čo zostalo, je pekne koncentrované v nádhernom parku plnom jazierok a prastarého lesa. Ešte zaujímavejšie je snáď ale mnohopočetné stádo domestikovaných jelenčekov, ktoré prichádza v japonských veľkostiach a s japonskou tendenciou klaňania sa, keď im dáte napapať. Sú navyše úplne krotké a fluffy a tak naučené, že ľudia sú kŕmitká, že pokiaľ pre nich náhodou nič nemáte, ich záujem klesne hlboko pod bod mrazu. Ale sú fluffy a nám to stačí.

Bol celé mokré, chúdence. Anu trápilo celý deň, či môžu jelene prechladnúť

Rodinné foto. Ja si ani nerobím srandu, ani nie sú z plastu. Oni tam len tak stále stoja naaranžovaní

Chrámy boli inak tiež veľmi pekné, len cez dážď to celé nevyznelo tak impozantne. Tiež sa kvôli nemu zrušil festival šuni'e, pri ktorom mnísi zbesile behajú okolo veľmi dreveného chrámu s veľmi zapálenými pochodňami a dúfajú, že si to celé nepodpália nad hlavami (a každý rok podpália). Aspoň tak ale nechodia okolo samotného storočného chrámu, ale okolo pripraveného konštruktu.

Dnes spíme už u spomínanej kamarátky a zajtra bude hrad.