O tom, ako som sa nestala Disney princeznou (zase)

Dni sa krátia, počasie sa zhoršuje, domáce úlohy sa kopia, počet vecí, ktoré sme mali napísať a odovzdať včera sa zvyšuje a v skratke, išli sme do Disneylandu.

Pôvodne sme sa chceli ísť pozrieť do národného parku Nikkó, ale zistili sme, že momidži (jesenne sfarbené javorové listy, ktoré sú v Japonsku pre jeseň to, čo pre jar sakury) budú byť bývať vidno až asi za mesiac, takže sme cestu odložili. Boli sme ale už tak pekne sformované, mentálne aj monetárne pripravené, mali sme dokonca založenú vlastnú chatovú skupinu na Line, že som povedala: "Nie! Príde deň, kedy budeme zodpovednými študentkami a využijeme nečakané voľno, aby sme dohnali prácu. Ale to nie je tento deň! Tento deň sa budeme flákať! Tento deň budeme jazdiť na koníkoch! A užijeme si to!". (V praxi toto ešte úplne neviem povedať dobre po japonsky, tak to vyzeralo skôr: "Hej, hej, Disneyland, vieš? Moc cool, moc koníky, poďme!".) A tak sme šli.

Japonský Disneyland sa nachádza vo vedľajšej prefektúre Čiba, ale po niekoľkých týždňoch v Tokiu zistíte, že skoro všetko v Japonsku je vlastne Tokio, aj hora Fudži je vlastne Tokio, pretože na ňu z Tokia vidno, Tokio je tak obrovské, že susedí úplne so všetkým, a preto to všetko je vlastne tiež Tokio a vlastne taká Čína, to je tiež v podstate akoby si menhirom dohodil, a preto je to tiež analogicky Tokio. (Olomoucký japončinári, tešte sa, podľa tejto logiky ste tiež Tokio.) Stanica Tokio (neviem podľa čoho pomenovaná), na ktorej sme presadali na regionálny vlak, je tak obrovská, že sme medzi jednotlivými linkami išli asi 2 kilometre a cez 4 chodiace pásy.

Do Disneylandu sme ale nakoniec došli a prekvapivo...vyzeral ako Disneyland. Čakala som akosi, že bude trochu pojapončený, čačaný, farebný, plný mašličiek a srdiečok a potom som si uvedomila, že to je vlastne definícia Diasneylandu kdekoľvek. Bola to úplne presná kópia toho amerického, počínajúc atrakciami na rovnakých miestach a s rovnakými čakacími dobami, končiac interiérom reštaurácií a obsahu oleja podávaných jedál. Ale predsa len, sme v Japonsku, preto detaily. Ach, tie detaily!

Logo

Moči (sladké, dobré, ryžovo múkové) plnené tu pudingom (videli sme aj ankové), Toy story

Ľutujem jedine, že tu ešte nie je úplne vychytaná služba Fastpass (pre naznalých: u niektorých atrakcií si môžete so vstupenkou ísť vystaviť Fastapass, ktorý vám určí konkrétne časové okienko, kedy sa máte dostaviť a vtedy môžete preskočiť čakajúci zástup a ísť priamo dovnútra. Až po využití prvého si môžete dať vystaviť ďalší. Vhodné najmä pri atrakciách, ktoré majú dlhé fronty – kým nastane váš Čas, často stihnete 2-3 menej populárne atrakcie). Do parku sme prišli niekedy tesne po 11tej a ja som skúsene hneď zamierila k horskej dráhe Space mountain, ale už vtedy sa vydávali FP na okno 15.00-16.00, čo v praxi znamenalo, že kým sme využili tento, na ostatné atrakcie boli už všetky FP na ten deň vyminuté.

Galaktická pizza je dobrá na žiaľ

Preto sme sa bohužiaľ na spústu z tých ďalších veľkých vôbec nedostali. Ale ja som na nich už bola, Jitka na nich ani nechcela ísť a stihli sme dvakrát Star Wars a všetky kolotoče aspoň raz a vôbec – Disneyland! Finálne je úplne jedno, čo človek stihne, pretože Disneyland je super a všetko je krásne a robí to decká z nás všetkých. Videla som pána, asi okolo 50 rokov, seriózne vyzerajúci biznismen, ako v rukách drží huňatú fialovú čiapku Sulleyho z Monsters a s tým najprekliate záškodníckym úškrnom konzultuje s manželkou, či by sa naňho boss moc naštval, keby v tom prišiel do práce. Vždy keď som v Disney, tak si hovorím, že medzi týchto bláznov jednoducho patrím.

A pretože má Dinsey od minulého roka aj krásnu bielovlasú princeznú, povedala som si, že tam budem patriť ešte viac. Nahodila som na seba bledomodré tričko, zaplietla som si vlasy na bok, šupla zmrazovací kanón do rukávu a voilá! Vyzerala som úplne ako obvykle a nikto si nič nevšimol......

.........

........

.......neviem, čo som čakala, ale, pffff, aj tak mi na tom vôbec nezáležalo. Meh, princezné, kto by to chcel...

(Nabudúce vezmem ten kanón a to sa potom uvidí, kto si nevšimne....)

Anyway. Japonský Disneyland má jeden vylepšovák – park je otvorený ešte asi hodinu a pol po konečnom ohňostroji. Vtedy ale už väčšina ľudí ide domov, takže čakacie fronty sú zrazu nič a vedieť to skôr, naplánovali by sme si tú cestu trochu inak, ale čo už. Navyše si to treba vyhliadnuť – pri príležitosti Halloweenu bola ešte po ohňostroji show, na ktorej zostalo hodne ľudí, ktorí sa ale hneď po jej skončení nahrnuli späť na tie veľké atrakcie a znova vytvorili čakacie fronty 110 minút. Pre budúcnosť ale vieme.

A nakoniec – výzdoba. Bavila som sa s jednou Japonskou pred nejakým časom a bolo mi povedané, že halloweensky Disneyland je nádherný. Bolo mi povedané správne.

Len ohňostroj bol nejaký špeciálny a vôbec nebol taký pekný ako obvykle, ale bol sprievod a všetko chutilo mierne ako tekvica a bola mašľa, ktorá je skoro väčšia ako moja hlava.

Na záver nová telekomunikačná princezná Docomo

V Japonsku sa totiž také veci nosia a nikto sa na vás divne nedíva. Váži to tak kilo

Zápisky z výstupu na horu Takao

6:30    Zvoní tá pekelná mašina, bez ktorej by som sa nikdy nikam nedostala načas. Potichu nadávam na tú osobu, ktorá ma upísala na školský výlet na horu Takao so stretnutím pred školou v nedeľu o 8:15 ráno.

7:00    Skoro si rozmlátim koleno, keď po ceste na vlak píšem kamarátke správu a nedívam sa pred seba. Malé betónové stĺpiky týčiace sa do pol metra mi len tak vojdú do cesty a ani sa neospravedlnia ako správne japonské stĺpiky. Ako tak potichu nadávam, vrazím do ďalšieho a skoro si rozmlátim koleno druhýkrát.

8:10    Plne naložený autobus vyrazí za sprievodného slova troch členov zahraničného oddelenia, ktorí na nás idú dávať pozor. Sme uistení, že dnes možno nepríde tajfún. Možno.

9:00    Dorazíme pod horu Takao, sídlo bájnych pso-vrano démonov zvaných tengu a nasleduje povinné skupinové foto. Ďalšiu zhruba hodinu lezieme hore kopcom. Kopec je strmejší ako sa zdá na prvý pohľad. Predbiehajú nás dôchodcovia. Zastavujeme sa a obdivujeme okolitú prírodu, množstvo budhizmom inšpirovaných sôch a iných zaujímavostí, aby sme mali zámienku sa nachvíľu zastaviť a dýchať. Všade okolo je hora, vyzerá úplne rovnako ako u nás. Po ceste v nejasných intervaloch sú tieto veci, o ktorých nevieme, čo sú, ale ľudia si ich chodili ošahávať, tak ošahávame aj my. Asi je to pre šťastie.

10:25    Vylezieme na to, o čom si myslíme, že je to vrch hory, zisťujeme, že nie sme ani v polovici, sme hladné a toho šlapania máme úprimne dosť. Vykašleme sa na vrchol a zalezieme do menšieho zoskupenia občerstvení. Sme občerstvení takojaki (cestové guličky s majonézou, nejakou omáčkou a kúskom chobotnice) a neskôr aj tengujaki (wafloidná vec plnená ankom vytvarovaná do podoby už zmieňovaného pso-vrano démona). Sme patrične šťastné.

11:10    Rozhodneme sa ísť navštíviť miestny budhistický chrám. Po ceste stretneme:

Obrovský céder, ktorý si ževraj stočil korene ako chobotnica, aby tu mohli tengu postaviť chodník a nemuseli ho spíliť. Spolupráca je kľúč.

Veľa schodov

Zoznam ľudí, ktorí pomáhali postaviť chrám

Viac ošahávacích a iných vecí. Aktívne ošahávame

Nakoniec aj samotný chrám, ktorý mal byť a vyzeral budhisticky, ale miesto na očistu pred vchodom do šintoistickej svätyne mal tiež. Sme zmätené.

12:00    Vezieme sa lanovkou dole. Prečo sme sa neviezli lanovkou hore? Pretože sme hardcore.

12:10    Máme pol hodinu na kúpenie suvenírov. Kúpime krekry, pretože všade v Japonsku majú krekry, ale vždy sú to trošilinku iné krekry. Chceme ich všetky, gotta catch 'em all! A toto, dospelosť je precenená.

13:00    Vyrážame na druhý stupeň výpravy. Autobus nás vezie stále ďalej od mesta, po stále užších cestičkách, ponad útesy, skoro do útesov, chvalabohu nie do útesov.

14:10    Parkujeme v kopci na poľnej cestičke pred maličkým domom. Ideme sa učiť vyrábať udon (rezance z múky, vody a soli) a strúhať z nespracovaného kúska bambusu vlastné paličky na jedenie. Som poleno a nezvládam nič. Cesto sa mi rozpadá a z bambusu sa mi darí vystrúhať výdajník na triesky. Toto je dôvod, prečo chodím na univerzitu. Nakŕmte ma niekto iný.

15:00    Jeme vlastný udon vlastnými paličkami (ohobľovanými) so zeleninou, vývarom a čajom. Najlepšie jedlo na svete. Paličky potom dostávame so sebou ako darček spolu s niečím, čo nám vystrúhali oni a ak som pochopila správne, je to na čistenie uší. Nastáva čas povinného skupinového foto. Nemám rada povinné skupinové foto.

Toto je tokonoma, miesto v tradičných japonských miestnostiach, kde sú obvykle elegantne naaranžované kvetiny, prípadne aj s okrasným zvitkom. A televízia. Elegantná televízia   

17:30    Prichádzame naspäť pred školu, potácame sa z autobusu, ukláňame sa všetkým, ktorí vyzerajú japonsky a ideme šťastne domov spať. Teda písať blog. A v utorok príde znovu tajfún, len apropo. 

Asakusa a Odaiba vol. 2

Pri všetkej tej zábave s platením nájmu, čo sa nakoniec vyriešilo, som sa vám úplne zabudla zmieniť o výlete. Vďaka mágií samozostavovania si rozvrhu mám voľné stredy a keďže počasie zatiaľ tiež drží, rozhodli sme sa s Jitkou ísť pozrieť do Asakusy a ešte raz na Odaibu.

Úvod pre neznalých. Asakusa je štvrť ležiaca medzi riekou Sumida a najväčším parkom v Tokiu Uenom, známa prebytkom turistov a lacných aj drahých suvenírov, počínajúc miliónom druhov príveskov na kľúče a končiac samurajskými mečmi. V sprievodcoch sa často dočítate, že nie je nič, čo by sa tu nepredávalo, ale to neznamená, že to, čo sa predáva, je kvalitné.

Obchod predávajúci milióny druhov čarodejníckych prútikov, um, teda, paličiek na jedenie. Tak

Hlavnou atrakciou celého dištriktu je ale obrovský budhistický chrám Sensó. Je to taký ten veľký farebný, ten, čo ste určite videli na pohľadniciach rovno za horou Fudži.

Naviať na seba trochu kadidla má mať uzdravujúce účinky, ale decká sa moc nadšene netvárili, keď na nich rodičia z ničoho nič namávali dym

Je zasvätený Budhovi Kannon (väčšinou v ženskej podobe), bohyni súcitu a mnohých iných dobrých vecí, ktoré chceme, aby nám boli za malý milodar poskytnuté. Celý je krásne vymaľovaný, s množstvom nádherných detailov až do tej miery, že každý človek trošku znalý ázijským náboženstvám v tom vidí zásah lokálneho inštitútu na pritiahnutie turistov. Ale pekné je stále pekné.

Maľovaný strop

Ak chcete aby sa za vás pomodlil nejaký mních, sem môžete priniesť žiadosť. Tvrdý biznis

V bezprostrednej blízkosti chrámu narazíte na množstvo sošiek iných bódhisatvov, šintoistických svätýň a svätyniek, krásny park a 5-poschodovú pagodu.

Neviem prečo, ale vždy som si myslela, že koi kapre sú nejaké malé, ale teraz, keď som ich videla naživo môžem potvrdiť, že sú tak akurát do štandardne veľkého pekáča. Nehovorte Japoncom, že som to povedala

Jednou nohou na lotose

Ako pri všetkých dobrých chrámoch a svätyniach si aj tu môžete kúpiť za malý peniaz omamori (niečo ako amulet), alebo si nechať veľmi dôveryhodným spôsobom nechať náhodnou lotériou vyveštiť svoju mieru šťastia v budúcnosti.

Znaky hovoria: "Budeš šťastná ako ryba, ale nie taká, čo skončí na tanieri, ale taká tá vieš, tropická, čačaná. Totálne to myslím vážne!" (Robím si srandu samozrejme, znaky čítať neviem.) Medzi moje ďalšie obľúbené veštby patria aj: "Síce vyzeráš a znieš ako Godzilla, ale o nej predsa stále točia filmy, takže to je vlastne dobrá vec!" a "V tvojej budúcnosti sa nejasne objavuje svetlo – čas porozmýšľať nad okuliarmi a vyjsť z tunela."

Ešte som vám nespomenula brány. Sú dve, obrovské, masívne, jednu strážia bohovia Raidžin (blesku) a Fúdžin (vetra) a druhú obrovský sandál!

Brána Kaminari

Brána Kaminari: Raidžin a Fúdžin

Brána Hózó: Traste sa všetci pred mocou veľkej sandálky!!!!

V sprievodcovi sa píše, že za pozretie stojí ešte aj svätyňa Čingo, v ktorej je oslavovaný boh v podobe japonského jazveca (tanuki) a zvlášť jeho veľký sud sake a jeho ešte väčšie...viete čo, končím s touto vetou.

Toto všetko nám ale zabralo väčšinu doobedia, tak sme sa pobrali pomaly naspäť. Cestou sme si kúpili sladké ryžové krekry, ktoré sú miestnou špecialitou a ešte zopár ďalších sladkostí, ktoré inde nezoženiete.

Znak znamená: brána hromu (kaminarimon), alebo dážď a pole a brána, alebo buuuughchchchchraaaa!!! a brána (japončina je otvorená návrhom)

Keď som pri jedle, na obed sme si sadli do jednej odporúčanej reštaurácie, ktorá bola krásne tradičná od obsluhy v kimonách až po elektronické samootváracie drevené dvere. Museli sme akurát vyzerať hodne biedne, pretože nám po pár minútach hľadenia do japonského menu doniesli obrázky a neskôr aj anglické menu. Ale my chvalabohu až také úbohé nie sme a zvládli sme objednať aj bez neho.

Po obede sme sa pobrali o pár metrov ďalej k brehu rieky, kde sme si kúpili lístky na loď, ktorá nás odvezie na Odaibu. Pred odchodom sme ale mali asi hodinu čas, preto sme sa boli pozrieť do priľahlého nábrežného parku, ktorý je populárnym miestom najmä na jar, pretože je vysadený sakurami. A kým sme sa tak dívali na Tokio SkyTree a chrúmali krekry, nedalo sa nevšimnúť si budovy pivovaru Asahi. Taaak schválne, čo vám tá zlatá vec pripomína?

Zľava: nedôležitý panelák, Tokyo SkyTree, zlatá budova Asahi, zlatý symbol, ktorý sa rozhodli mať na budove

Ak ste z nejakého dôvodu odpovedali "plameň", gratulujem vám, pochopili ste správne. Ak ste si pomysleli to, čo si myslím, že ste si pomysleli, nie ste sami v tejto viere. Otázky typu: "Kto im to preboha navrhoval?" a "To to nikto nekontroloval?" si kladieme všetci.

Teraz už ale nastal čas na lodičku, tak sme sa vrátili naspäť k dokom a našli tam pristavené toto:

Ž.I.H.A.D.L.O.

Úplne mega super futuristicky ponorkoidné vrniace žihadlo nás prepravilo až na Odaibu a hoci plavba pod mostami na rieke bola nepochybne pekná, ja som bola príliš zaneprázdnená čumením na ten úžasný presklený interiér s LEDkovými pásmi meniacimi farbu. Nakoniec nás ale vypustili aj na vrchnú palubu, aby sme si mohli vychutnať príjazd na ostrov. A pohľad na toto:

To je prosím Rainbow Bridge, pomenovaný tak, pretože je na ňom spústa svetielok, ktoré sa každú noc rozsvietia inou farbou. Bohužiaľ rozsvietený ho na fotkách práve nemám, ale Google vám pomôže. Je to jeden z ikonických tokijských mostov, spájajúci samotné Tokio a Odaibu a výhľad naňho sa tu považuje za vrchol romantiky. Pláž a park na Odaibe, ktoré sú k nemu otočené, sú obľúbeným miestom na rande.

Hlavne ak sa dívate od Sochy slobody. Desná romantika

Pomaličky sa nám ale začalo stmievať, tak sme nestihli ísť do Múzea inovácie, kde majú vedu a robotov a iné hračky, ktoré raz ovládnu ľudstvo. Stihli sme ale prebehnúť ostrov a vidieť bránu Tokyo Big Sight – najväčšie tokijské výstavisko, ktoré bude centrom nadchádzajúcej Olympiády v roku 2020.

Invertované pyramídky - vstup do TBS

Pekné dlaždice na zemi

Po ceste späť sme to vzali cez Wedding Village, čo je ulica plná obchodov so všetkým, čo akokoľvek marginálne súvisí so svadbami. Ponúkajú poradňu, ponúkajú šaty všetkých možných štýlov, ponúkajú falošný taliansky kostolík s nádvoríčkom, aby budúce nevesty mohli dostať nerealistické predstavy o tom, ako vyzerá pekná svadba a čo si môžu dovoliť.

A nakoniec sme videli aj rozsvietené ruské kolo, ktorého fotky tvoria asi štvrtinu mojich záberov z tohto výletu. Vybrala som vám niekoľko najlepších a tým sa pre dnešok lúčim.

A futuristická fotka nakoniec, ktorá sa môže podariť len keď skoro neúmyselne zamierite nezaostrený foťák z okna vlaku a cvaknete. Voilá!

O tom, ako Japonci očividne naše peniaze nechcú

Takže potrebujeme zaplatiť nájom. Jednoduchá vec, si hovoríte. Vyspelá, sofistikovaná krajina, si hovoríte. Efektivita všade, si hovoríte.

Najjednoduchší spôsob, ako v Japonsku niečo zaplatiť je mať japonský účet. Hoci jeho vystavenie nič nestojí (aspoň myslím), poplatky za prenos peňazí zo zahraničia sú neskutočne obrovské a podľa viacerých mojich zdrojov nemá vystavenie účtu okrem platenia nájmu každý mesiac žiadne výhody. To isté platí aj v prípade, že by som to chcela zaplatiť bankovým prevodom – pri takejto veľkej čiastke by sa poplatok mohol vyšplhať až na nejakých 1500 Kč, čo nie som ochotná každý mesiac platiť.

Takže možnosť číslo dva.

Zaplatiť hotovosťou na pobočke banky. Sa nedá, pokiaľ nemáte japonské telefónne číslo. Síce vám všade ochotne povedia, že sa to dá aj so zahraničným, ale finálne, keď prídete k mašine (pretože to sa osobne na okienku nerobí), na slovenské číslo s predvoľbou to proste nemá kolónky a Japonský personál sa len usmeje a pošle vás do hája (veľmi slušne).

A, ako som spomínala minule, keďže mám len dátové číslo, na ktoré sa nedá volať, je mi tak na dve veci. Vlastne nie, v skutočnosti mi je úplne na prd.

Teoreticky sa dá použiť číslo niekoho druhého, t.j. niektorej spolužiačky (im je jedno, kto to číslo vlastní, oni sa naňho len potrebujú vedieť dovolať v prípade problémov), ale predsa len tu budem rok a stále sa spoliehať na niekoho iného...

Predtým, než sa spýtate, také samozrejmé veci ako napríklad "zaplatiť kartou/hotovosťou priamo škole", "dať to zahraničnému oddeleniu, nech s tým niečo urobí" majú rovnakú dohru ako predchádzajúce riešenie.

Takže.

Takže to vyzerá tak, že ak do najbližších pár dní nič lepšie nevymyslím, pôjdem pekne zrušiť moju dátovú SIM kartu a kúpiť si dvakrát drahšiu volateľnú SIM kartu, aby som mala to blbé funkčné japonské číslo, ktoré potrebujem, aby som im mohla dať tie blbé peniaze. Vážne mám dojem, že sa všemožne snažia dosiahnuť toho, aby sme im nič nezaplatili.

Prijímam komentáre, návrhy, súcitiace nadávky a všetku čokoládu, ktorú zvládate elektronicky poslať. Čo je, medzi nami, určite jednoduchšie ako zaplatiť nájom v Japonsku.

Edit: Dnes sme aktívne otravovali všade naokolo a nejako sa to zaplatiť podarilo. Vyšlo totiž najavo, že pri platení na pobočke od vás síce číslo chcú, ale nie kvôli nejakému overovaciemu kódu, ale pretože ho chcú. To je vážne ich najlepší dôvod.

Podľa všetkého naňho nikdy nezavolajú a nikdy preto nezistia, že sa naňho volať nedá a myslím, že by nezistili ani keby ste zo seba vymačkali ľubovoľné 7-miestne číslo s japonskou predvoľbou. Viete, čo to v podstate znamená? Ak vám umožnia vložiť ľubovoľné číslo bez overovania, celý tento krok je v podstate úplne bezvýznamný.

Byrokracia najväčšieho rázu má meno Japonsko.

O tajfúnoch, telefónnych číslach a kvetinkách

Dnes sme tu mali tajfún. Teda, on tu bol už včera, ale dnes je dôležitejší, lebo sme vďaka nemu nemali školu. Japonsko je proste tak úžasná krajina.

Nie, ale vážne. Tajfúny vedia byť celkom strašidelné veci. Snáď nikdy som ešte nezažila, aby pršalo sústavne deň a noc a pol druhého dňa, do toho fúkal silný vietor a obloha vyzerala ako z priemerne katastrofického filmu. V nedeľu sme mali v pláne ísť navštíviť nejaké pamiatky, ale potom sme sa ráno zobudili, pozreli z okna, kývli hlavou a zaliezli naspäť do postele. A som rada, že sme tak urobili, pretože to čo sa celý deň dialo vonku nevyzeralo príliš user-friendly.

(Z posledných dvoch slov mi Word podčiarkol len "friendly" a ja tu sedím a rozmýšľam prečo a teraz už sa len smejem.)

Tajfún ale dnes okolo obeda ustál. Vyplnili sa predpovede mojej kamarátky, že po ňom nastane strašný hic a moje vlastné, že hneď po jeho skončení budú na uliciach čaty ľudí upratovať napadané lístie. Pár hodín po ničivej prírodnej smršti a Tokio vyzerá rovnako ako predtým. Japonská efektivita, dámy a páni.

Mimo zážitkov s počasím som za tie už skoro tri týždne nazbierala aj zopár ďalších zaujímavostí, s ktorými by som sa chcela podeliť. Začnem tokijskou dopravou, lebo zo všetkých možných divných japonských vecí ma tá zobrala asi najviac.

Neexistuje tu nič ako mesačník. Človek si môže kúpiť kartičku, ktorá funguje ako elektronická peňaženka, ale nedá sa predplatiť napríklad mesiac cestovania. To znamená, že za každú cestu platíte plnú cenu. Maximálne sa dá kúpiť jednodňový turistický lístok, alebo v prípade pravidelného dochádzania mať kúpenú jednu konkrétnu trasu, za ktorú potom už ďalej neplatíte (čo je, medzi nami, stále drahá záležitosť). Celkom hodne sa to predražuje, to tým chcem povedať. Na škále "Normálne moderné mesto – Žilina" sa čo do praktickosti teda radí tokijský systém niekde ku Žiline a ak vás toto nedesí, neviem, na akej planéte žijete.

Samotné vláčiky sú ale super! Všetko je to čisté a klimatizované, stále sa obrazne ukláňajúce a ďakujúce a plné japonských zombie. Pozorujem, že ktokoľvek a čokoľvek Japonci sú v reálnom živote, vo vlaku existujú len v dvoch skupenstvách: bledo-spiaco-mŕtvolne a ak-odhliadnem-od-displeja-môjho-telefónu-príde-potopa. Na druhú stranu musím uznať, že sa v tom vlaku ani nič iné nedá robiť, hlavne ak cestujete dlhšie a ste namačkaný tak, že sa vám sardinky posmievajú. No a keďže som si nedávno konečne vpratala trochu internetu do mobilu, čumím s nimi a cítim sa plnohodnotne japonsky.

Keď už som pri telefóne, poviem vám ako to bolo s účtom. Najprv teda je nutné poznamenať, že ak v Japonsku nemáte telefónne číslo, je to ako by ste ani nežili. Čokoľvek sa kdekoľvek vybavuje, od nákupov z internetu až po registrácie, musíte poskytnúť svoje číslo. Na získanie čísla potrebujete japonskú kreditku. Na získanie japonskej kreditky potrebujete japonský účet. Na založenie japonského účtu potrebujete japonské číslo. Na získanie japonského čísla potrebujete japonskú kreditku...

Toto je ďalší úžasný príklad japonskej efektivity. Všetko funguje bez problémov až do doby, kedy to nefunguje. Ak vás zaujíma, čo som s tým urobila, našla som si virtuálneho operátora, ktorý akceptuje zahraničné účty ako každý dospelý operátor a neohŕňa nad nimi svoj korporačný frňák. Nakoniec mám teda aj internet, aj číslo, aj keď sa naňho nedá volať a mám ho len, aby som mala do rôznych koloniek čo vypisovať. Len pre zaujímavosť, kolegyne, ktoré potrebovali kúpiť aj funkčný telefón, si museli najprv kúpiť predplatený kredit, aby mali číslo na založenie účtu a až potom mohli ísť podpísať zmluvu na telefón a paušál. Bol to vyčerpávajúci deň. Aj pre tých predavačov.

A ešte jedna úžasná vec s telefónom – viete, ako sa po japonsky povie tichý režim? Manner mode! Pretože zvonenie vypínate, aby ste nerušili ostatných – doslova režim dobrej vychovanosti. Japonsko!

Inak sa mám dobre. V škole chodím nakoniec okrem japončiny na ikebanu, ktorú som už aj nejakú stvorila a nevyzerala úplne strašne (aj keď zastávam názor, že keď vám niekto dopredu vyberie ladiace kvietka a vy ich len niekam napicháte, nemáte čo skaziť). Kvietka dostávame potom domov, takže som kúpila vázu a sladkosti (len jedno z čoho bolo nutné) a teraz nám to sedí na stole.

Zobrala som si ešte predmet, v ktorom pôjdeme pomáhať organizovať (čítaj: tváriť sa zmätene) Divadelný festival, a potom napíšeme srdcervúci sonet o zážitkoch, takže v podstate žiadna práca a zadarmo povinne divadlo. Najlepší predmet v histórií, myslíte?

Japonky sú na nás inak strašne milé. Na hodinách sa k nám príliš nemajú, ale minule videli, ako jem sama obed, tak za mnou prišli, či si nechcem prisadnúť. Problém je akurát v tom, že pre mňa všetky vyzerajú rovnako a nemám najmenšie tušenie ktorá je ktorá. Tiež som už stretla asi tri s menom Sajaka a tri s menom Šiori, netuším ako vyzerajú, ani kde som ich to stretla, ale niektoré ma zdravia, takže som s nimi asi kamarátka. 

To je dobrá vec. A sladkosti, to sú tiež dobrá vec.

Napríklad ako tieto lievance u McD, ku ktorým dostanete ružové a hnedé čokoládové pero a môžete si kresliť